Úvery sa však takýmto ľahostajným spôsobom neposkytovali len na kúpu nehnuteľností. Už študenti boli v USA zaplavovaní kvantom ponúk na kreditné karty a mnohí neodolali. Keď sa im minul kredit na jednej, dostali ďalšiu. Kopili sa im dlhy a úroky, keďže stačilo splatiť každý mesiac len 10% z požičanej sumy. Počas školy si kupovali, čo ich napadlo – oblečenie, mobily, hracie konzoly, obedy v reštauráciách, dovolenky – veď zázračná karta to uhradí. Keď skončili školu, začali zarábať s vidinou toho, že teraz, s platom, ešte len príde super život. Ale rýchlo zistili, že užívanie sa končí. Museli splácať predošlé dlhy a úroky z nich.Kreditné karty americké banky rozposlali dlžníkom, aj vtedy, keď prestali splácať hypotekárne úvery. Týmto len predĺžili – a zhoršili - úverovú agóniu.Prístup k riziku bol teda zo strany štátu, ako aj súkromnej sféry, rovnaký – katastrofálne benevolentný. Iste, nebyť štátnej deformácie hypotekárneho trhu, bublina by bola značne menšia.Bublina vznikala aj na akciovom trhu. Ceny akcií mnohých firiem sa odpútali od svojho reálneho základu, ktorým je výsledok hospodárenia, príp. objem dividend, ktoré sú schopné firmy vyplatiť, a menili majiteľov niekoľkokrát za rok. Hlavne v oblasti IT sa verilo, že hodnota akcií týchto firiem má potenciál rásť, aj keď boli niekoľko rokov v hlbokej strate a nič nesvedčilo o ich reálnej životaschopnosti. Stačilo akcie kúpiť a predať ich drahšie, klasická pyramída. Lenže keď sa počet účastníkov už nemá kam rozširovať, pyramída sa zrúti a zosype so sebou aj to, čo v nej bolo zdravé. A počet účastníkov, aj tých zahraničných, ktorí by boli schopní/ochotní ďalej kupovať akcie, CDS-ká a nehnuteľnosti za stále vyššie ceny sa vyčerpal.
Z toho všetkého vyplýva, že všeobecným fenoménom zodpovedným za krízu je extrémne nadhodnotenie ceny aktív (hlavne nehnuteľností a akcií) a katastrofálne podcenenie rizika.
Americká vláda (aj iné) momentálne rieši problémy ad hoc a rieši iba následky tohto fenoménu. Nalievanie peňazí do chorých finančných inštitúcií je ako pumpovanie vody zo skrz-naskrz prederavenej potápajúcej sa lode. Pomohla by len generálna oprava (ale na tú nie je pri potápaní čas a navyše náklady môžu byť vyššie ako na skonštruovanie novej lode) alebo z lode vybrať všetko, čo má akú takú cenu, a zvyšok nechať potopiť. Toto by sa udialo v konkurze, ale vláda, a niektorí ekonómovia a laici, argumentujú tým, že vodný vír by so sebou strhol aj ďalšie lode (zdravšiu skupinu bánk/poisťovní, či firmy z ostatných priemyselných odvetví), vrátane tých, ktoré nie sú poškodené. Otázka je, dokedy bude stačiť para na pumpovanie vody – teda hotovosť zo štátneho rozpočtu. Trhliny sa totižto prehlbujú a je treba stále viac prostriedkov na udržanie lode nad hladinou. Americká vláda dúfa, že jej bude stačiť para, dokiaľ loď nedopláva na plytčinu (uzdravovanie sa ekonomiky). Sem tam príde k lodi aj nejaký čínsky, japonský či arabský remorkér a pomôže trocha potiahnuť a prepumpovať. Problémom je, že loď nepláva v jazere alebo na mori, ale v širokom oceáne globálnej ekonomiky.
Pozrime sa teraz na dlhodobé a udržateľné riešenie krízy. Predovšetkým si treba povedať, že ekonomický vývoj je cyklický a pokles je normálna vec, ktorá zabezpečuje odumretie/ozdravenie chorých častí ekonomiky. Toto sa išlo udiať v Amerike od roku 2001, ale spľasnutie vtedajšej bubliny sa nekonalo (bublina sa čiastočne preliala z IT do realít) kvôli radikálnemu zníženiu základných úrokových sadzieb (pričom sa mal stať pravý opak, aby bublina spľasla) a naliatiu peňazí do ekonomiky prostredníctvom výdavkov na zbrojenie a vojnu. Tieto neboli investície (aj keď takéto posudzovanie znie surovo), lebo sa väčšina z nich nenávratne stratila. Obyvateľstvo sa okrem toho vyzývalo na zvýšenie spotreby. Všetky tieto umelé zásahy spôsobili, že ekonomika sa počas poklesu neozdravila tak ako sa mala, ale veľa neefektívneho zostalo a navyše stúpol štátny dlh a zároveň zadĺženie domácností.Veľa sa diskutuje o tom, ako zmeniť systém, aby bol stabilnejší. Sú to návrhy buď mierne spiatočnícke – naviazať peniaze opäť na zlato, alebo absurdné - vydávať potvrdenia na počet odpracovaných hodín, či požičiavať bez úrokov.Naviazanie na zlato by malo iba psychologický efekt, lebo aj tak by sa menil pomer medzi množstvom zlata v trezoroch a množstvom vydaných peňazí podľa potrieb ekonomiky (alebo predstáv FEDu alebo iných centrálnych bánk). Predstava, že objem peňazí by bol priamo úmerný objemu vyťaženého a uskladneného zlata je nereálna, lebo ekonomika by potom odzrkadľovala len tempo ťaženia tejto jednej komodity.Potvrdenia o počte odpracovaných hodín by fungovali snáď len v nejakom pracovnom tábore a požičiavanie bez úrokov? Schválne, kto mi požičia niekoľko miliónov na 20-30 rokov? ;-)Komunisti mali tiež všelijaké predstavy, ale spoločnosť bez peňazí sa im zrealizovať, napriek moci, ktorú mali, nepodarilo (vzdali sa tohto cieľa sami bez boja).
Absolútne riešenia neexistujú ale nasledujúce určite platí:
1.Zaviesť ekonomické vzdelanie už do základných škôl. Od 15-tich rokov má u nás človek možnosť pracovať, ale pritom neovláda ani základné ekonomické pravidlá a nevie, čo sú to dane a odvody. Predovšetkým je potrebné ľuďom vštepiť úplne najjednoduchšie veci, ako že existuje príjmová a výdavková časť akéhokoľvek rozpočtu (osobného, firemného, štátneho) a keď sú výdavky vyššie ako príjmy, nastáva problém a ak si rozdiel požičiame, tak ho treba vrátiť aj úrokmi. Preto je potrebné zvážiť, či si požičiame na investíciu, a akú, alebo na spotrebu. Na druhej strane, ak máme prebytočné peniaze, treba zvážiť kam ich vložiť, a okrem výšky ponúkanej návratnosti si treba prehodnotiť riziko s tým spojené.Tieto veci sa zdajú byť úplne triviálne, ale všimnite si, koľko ľudí si kupuje hlúposti na úver a je ochotných preplácať veci o vyše 30 percent ročne a viac (pravdepodobne si to neuvedomujú) a koľko ľudí vrazilo celoživotné úspory do rôznych XY-Investov. A v neposlednom rade sa spýtajme – s akými deficitmi fungujú štáty a ako mnohé finančné inštitúcie donedávna posudzovali riziko?
2.Nízke dane. To platí univerzálne, ale hlavne v čase kríz. Keď vie niekto generovať zisk aj počas krízy, tak je efektívny a je potenciál, že keď sa mu nechá viac zo zisku, tak to aj efektívne využije (a ako plusový efekt zamestná viac ľudí, alebo aspoň neprepustí súčasných). Čím nižšia je daň, tým je všeobecne väčšia motivácia pracovať, podnikať a priznávať dane.
3.Žiadne nesystematické a deformujúce zásahy štátu. Najhoršia je podpora neschopným a špekulantom, keď sú v trabloch, ako to môžeme vidieť v súčasnosti. ‘Sprav super-jumbo prúšvih a vláda ťa z toho dostane‘ sa stalo pravidlom už bohužiaľ aj v Amerike. Zákaz nalievania verejných peňazí do súkromných firiem by mal byť stanovený aj zákonne, o to menšia bude šanca, že niekto sa bude na to spoliehať a správať sa nezodpovedne, trebárs ako AIG.Rovanko škodlivé je aj zvýhodňovanie jednej skupiny voči ostatným, ako bolo spomenuté v úvode. Ako vidíme, aj systematické riešenie môže byť zlé, keď systematicky deformuje trh.Ani v hokeji sa nemenia pravidlá počas zápasu, ale platia pre obe strany a každé družstvo vie, že ich porušením riskuje trest a eventuálne aj stratu zápasu. Tak je to aj s ekonomikou. Keď štát opustí rolu rozhodcu, začne si prispôsobovať pravidlá, brať puk schopným hráčom a dávať ho neschopným a nevšímať si fauly, tak tým narobí ešte väčšie problémy ako by spravil akýkoľvek nepriaznivý trhový vývoj. Hráči si už nebudú istí pravidlami a budú demotivovaní a zmätení.
Ťažko ovplyvníme tu na Slovensku svetovú ekonomiku, ale niečím predsa len môžeme. Začali sme s ekonomickými reformami, vďaka ktorým sme na seba upriamili pozornosť a niektorí sa od nás začali učiť. Teraz už treba len pokračovať.
