Každý, kto má živnosť, či už na vedľajšiučinnosť alebo aj hlavnú činnosť vie, akú záťaž to obnáša - ručenie celýmmajetkom, vedenie účtovníctva a buzeráciu z úradov. Ak na nejaký časprerušíte činnosť - či už odídete do zahraničia, alebo sa venujete svojmu hlavnémuzamestnaniu - nakopia sa vám za ten čas rôzne pokuty (napríklad zaneodpovedanie na predošlý list) a poplatky, napriek tomu, alebo právepreto, že ste boli neaktívni. Takýto systém ja považujem za obmedzovanie a šikanovanie.
Bolo to v ostrom kontraste s tým, načo som bol zvyknutý. V Austrálii sú totižto tri režimy vzťahu medzizamestnávateľom a zamestnancom:
1. Plný úväzok(Full time)
2. Čiastočnýúväzok (Part time)
3. Voľný úväzok(Casual)
Plný úväzok znamená práca štandardne 40 hodíntýždenne s nárokmi na dovolenku, PN-ku atď., ako to štandardne poznáme aju nás. Druhý prípad je ak je práca vykonávaná viac menej pravidelne, alemenej ako 40 hodín, napríklad ak človek pracuje stabilne každý týždeň po 20hodín. Zamestnenec má nárok na pomernú (pro rata) časť zamestnaneckých výhod.No a nakoniec je tu voľný úväzok, ktorý sa vyskytuje pri nepravideľnompracovnom čase. Zamestnávateľ a zamestnanec si navzájom negarantujú, žebudú poskytovať prácu/pracovať, zamestnávateľ dá vždy vedieť zamestnancovi,kedy ho bude potrebovať, avšak zamestnanec to nemá povinnosť akceptovať.Zamestnávateľ musí vyplatiť mzdu a odviesť odvody podľa skutočneodpracovaných hodín. Zamestnanec nemá nárok na dovolenku, PN-ku a ďaľšievýhody, lebo si robí voľno podľa svojho uváženia alebo možností. Umožňuje mu tomať viacerých zamestnávateľov a flexibilne sa s nimi vždy dohadovaťna pracovnom čase. Na konci daňového roka mu každý doručí vyúčtovanie, nazáklade ktorého spraví daňové priznanie. Má takisto možnosť si odpočítaťnáklady (napríklad na pracovnú obuv a odev) zo základu dane.
Výhodou pre zamestnávateľa je, že nemusíniekoho platiť, aj keď nemá pre neho prácu. Viac podrobností je napríklad tu.
Aby sa to nezneužívalo, ak sa zistí, že jeniekto zamestnaný de facto na plnýúväzok, musí sa mu úväzok zmeniť na plný aj deiure. Toto sa deje často aj prirodzenou cestou, ak sa zamestnanec osvedčía je sám ochotný prejsť na plný úväzok. Má potom síce všetky možné výhody,ale spravidla nižší plat, ako keď robil na voľný úväzok. Týmto som, dúfam,zodpovedal aj otázku ohľadne potenciálneho zneužívania takejto právnej úpravy.Že voľní zamestnanci majú vyššie hodinové platy určil trh a pokiaľ viem,stáva sa to aj u nás v prípade brigádnikov zamestnaných cez agentúru.A mimochodom ani v Austrálii nevylúčil tento systém z trhupracovné agentúry, väčšia firma nebude predsa zháňať brigádnikov len po svojom,aj jkeď ich môže po právnej stránke ľahko zamestnať.
Prečo teda nemáme slobodný systém aju nás? Predpokladám, že do nejakej miery je to obmedzené EÚ (lebo EÚ socík). EÚ však deklaruje, že je postavená na štyrochslobodácha jej úlohou nie je obmedzovať naše pracovné práva. Keď tomubyrokrati nerozumejú, treba im to dať patrične najavo, napríklad ajneschválením Lisabonskej zmluvy (táto zmluva je aj tak neprijateľná kvôli tomu, že odstraňuje právo vetaa ustanovuje už len jednoduchú väčšinu na schvaľovanie čohokoľvek).Pochybujem však, že EÚ by bola až takou prekážkou v zavedeníjednoduchšieho a voľnejšieho systému. Voľnejší systém majú totižto ajv Írsku a Anglicku, pričom sú takisto jej členmi.
Hlavným problémom je zrejme stereotypz čias komunizmu a fakt, že ešte nikto neukázal našej verejnosti, že sa todá nastaviť aj inak a terajšia garnitúra robí, alebo skôr len sľubuje, lento, čo jej môže nahnať preferencie, alebo na čom môžu jej sponzori zarobiť.
Čo je však hlavný rozdiel medzi tým, ako smežili v 9-tom alebo 15-tom storočí a ako žijeme teraz? Predsa pravidláa spôsob, akým sa organizujeme, veď vďaka nim tu máme veci, ktoré námpomáhajú lepšie žiť. Zorganizujme sa teda lepšie aj v tomto prípade! Keďniekto napríklad vyjde zo školy a chce sa uplatniť vo svojej oblasti,systém pre neho musí byť nastavený tak, aby nemusel prekonávať byrokratickébariéry, ale aby len vyplnením čo najjednoduchšieho formulára mohol začať sosvojou profesiou a pokračovať opäť len vyplnením čo najjednoduchšiehodaňového priznania na konci roka. Je potrebné zmeniť celkový pohľad na vec. Nerozlišovaťstriktne medzi niekým, kto pracuje a kto nepracuje, ale nepracujúceho braťlen ako momentálne neaktívneho, kto sa do aktívneho stavu kedykoľvek jednoduchopreradí zaškrtnutím kolónky vo formulári.
Takémuto novému prístupu výborne nahráva (vrámci toho čo je v EÚ možné) aj Odvodový bonusRicharda Sulíka, lebo motivuje k ekonomickej aktivite nezamestnaných tým,že im dávku neberie, ale dáva nad to, čo si zarobia (v krajiných, kde nie súžiadne sociálne dávky, ľudí motivuje to, aby vôbec prežili, čo je samozrejmenajúčinnejší motivátor). Keď sa to zavedie ešte v kombináciis jednoduchým, neobmedzujúcim prístupom k akejkoľvek forme prácealebo (drobného) podnikania, tak ten, čo vie len trocha pohnúť zadkom, nebudemať dôvod zostať doma a tí, čo aktívni už sú, nebudú musieť rozmýšľať akoobísť systém, lebo im bude slúžiť. A o tom to je.
