Ten však nevydržal dlho. Jeden májový deň si otvorím noviny a čítam: Vážny nechce lacné diaľnice: Minister dopravy napadol diaľničný tender, v ktorom zvíťazila najlacnejšia ponuka. V diaľničných tendroch sa to začína zamotávať. Ministerstvo dopravy aj Národnú diaľničnú spoločnosť ovláda Smer, no na sklonku volebného obdobia nastal medzi nimi rozkol a „hrozí", že významné zákazky na výstavbu diaľnic a rýchlostných ciest nemusí získavať iba Váhostav Juraja Širokého, ktorého médiá označujú za jedného zo sponzorov Smeru.
Následok takejto „hrozby":
Zákazka bude zatiaľ stáť. Pôvodný termín výstavby sa znova posunie.
Padla mi od úžasu sánka a vzkypel vo mne hnev. To snáď nie je ani možné! Títo lumpovia nenechajú jednu jedinú vec, kde nič neukradli, na pokoji? Aj poslednú nádej na slušnú budúcnosť pre tento štát a pre naše deti potopia a zababrú svojimi špinavými paprčami?
Na popísanie rozhorčenia nad touto situáciou sa ťažko hľadajú ako tak slušné slová.
Potom som sa uzmieril s chmúrnou skutočnosťou. Čistý tender by bol pre rôznych Širokých a Dlhoprstých, pre ktorých sú ministri iba bábky na ovládanie, zlý precedens. Rýchlo, kým sa verejnosť nezačne intenzívne pýtať kdeže sa dalo zo dňa na deň ušetriť 100 miliónov eur (3 miliardy korún) a kde peniaze končia zvyčajne, je treba strčiť tieto peniaze do tej istej kešene ako vždy.
A prečo potrebujú zhrabnúť úplne všetko čo vidia? Načo im je toľko peňazí, keď do hrobu si ich nezoberú a do konca svojich životov ich nezvládzu minúť? Odpoveďou je, že o to tu už vôbec nejde. Tu sa hrá o úplné ovládnutie tejto krajiny.
Do roku 1989 ovládali našu krajinu komunisti. Za trápnymi figúrkami v Ústrednom výbore Komunistickej strany však stál niekto oveľa vplyvnejší a nebezpečnejší. Bola to Štátna Bezpečnosť známa pod skratkou ŠTB. Táto ovládala celú spoločnosť, korumpovala, vydierala, štvala známeho proti známemu, syna proti otcovi. Kto sa jej vzoprel, bol zlikvidovaný. Jej moc bola absolútna.
Práve títo ľudia - spravidla nie agenti, ale priamo dôstojníci ŠTB, stoja, teraz už v roli veľkokapitalistov, za Smerom s.r.o. Svoje impériá si vybudovali na divokej privatizácii v 90-tych rokoch a teraz, prostredníctvom Smeru a nastrčenej figúrky, Róberta Fica, hrajú hru o kompletné ovládnutie spoločnosti. Výsledkom bude stav ako v juhoamerických krajinách - chudoba a zopár bohatých narkobarónov, od ktorých závisia životy ostatných a osud celej krajiny.
Keď som písal o Smere s.r.o. predošlý článok, dostal som od diskutéra nasledujúcu otázku:
„No čo ste napísali v článku je silné aj keď pravdivé kafé. Nebojíte sa trochu nejakého neobvyklého trablu?"
Spomenul som si pritom na niečo, čo sa mi stalo za komunizmu začiatkom 80-tych rokov, tuším v druhej triede na základnej škole. Mal som vo zvyku dokresľovať do časopisu Zornička postavičkám na obrázku fúzy, čierne zuby a tak, veď to poznáte. Na zadnej strane časopisu bol nejaký kreslený seriál, Opica Škorica alebo také niečo. Jedno vydanie však prinieslo na zadnej strane oveľa väčšie zvieratá, komunistických papalášov. Skončili pekne prikrášlení tiež.
No a bolo zle. Súdružka učiteľka si ma zavolala, či neviem, kto tí súdruhovia sú. Popravde som odpovedal, že neviem, že s takými sa ja nestretávam. Boli predvolaní moji rodičia a bolo im vyčítané, že ma nevychovávajú k úcte k našim socialistickým a sovietskym predstaviteľom. Neviem, čo na to vtedy povedali, ale bol to našťastie fakt.
Aby som sa však vrátil naspäť k pointe. Čudoval som sa vtedy, čo sa zrazu robí rozruch okolo nejakých počarbaných ujov, keď počarbaná opica Škorica nikomu nevadila, a tá bola pritom sympatickejšia. Strach som však necítil ani náhodou. Podobná vec sa mi stala o niekoľko rokov ešte raz. Potom však prišla revolúcia a ja som ako takmer 14-ročný sopliak chodil na námestia, plný odhodlania skoncovať s takýmto režimom.
No a teraz, 20 rokov po oficiálnom konci tohto režimu, sa mám báť tých istých, ktorých som sa mal báť (pod krycím názvom „ctiť si ich") ako malé dieťa za komunizmu? Opovrhujem nimi! Nedopustím, aby sa ma v budúcnosti moje (aj budúce) deti pýtali, prečo som nič nespravil pre to, aby Slovensko nebolo banánovou republikou s hŕstkou bezcharakterných ŠTBáckych oligarchov.
V posledných dňoch som obehával s letákmi nielen časti Bratislavy, ale aj niektoré dediny ďalej od hlavného mesta. Keď som stretol niekoho na ulici alebo videl pred dvorom, oslovil som ho. Vždy, keď ma opúšťalo odhodlanie, predstavil som si alternatívnu budúcnosť, ak by som sa ja a ďalší ľudia nesnažili niečo so súčasným stavom urobiť. A vždy ma to povzbudilo.
Verte mi, eseróčka Smer to má nahnuté. Stretol som niekoľkých pravoverných „slotovcov", ale „ficovca" ani jedného. Ľudia vidia, že niečo nie je v poriadku, že slová a realita sa rozchádzajú. Že ten sociálny raj je len pre niekoľkých vyvolených, ostatní majú smolu. Či dôchodcovia, či ľudia v stredných rokoch, všetci, s ktorými som sa rozprával, si uvedomujú, že sa veľa kradne a štát upadá. Jediné, čo mnohí nevidia, je cesta von z tohto stavu.
Cestou von je pritom ísť voliť a odstaviť túto bábkovú vládu ovládanú eštébáckymi veľkopodnikateľmi od moci. Odporúčam preto každému, komu leží osud tejto krajiny na srdci, využiť ešte čas do volieb a osloviť čo najviac ľudí. Ukážme, že sa zlu nepoddáme a nenecháme Slovensko morálne zničiť a rozkradnúť do poslednej tehly.
Moje ďalšie blogy
