Slovom, svet je krutý. Posledných pár dní dážď nebol ničím nezvyčajným. Melanchólia, depresia, útlm, poviete si. Nie. Čo by som dal za zdravú dávku melanchólie... Posledných pár dní dážď nebol ničím nezvyčajným a ja som mal pocit, ako by mi zatekal účes, premokala lebka a kvapky iritujúco kvapkali kamsi do vnútra mysle. Najhoršie je, že v tej mojej gebuli sa to strašne ozývalo! Nevedel som, či spať a poslať vedomie kade ľahšie... Či tlačiť do hlavy všetko čo mi padne za obeť v chladničke a tak sa snažiť zaplniť prázdnotu... Či iba načúvať dutým zvukom, nechať sa unášať zvrhlým bľabotaním sirén a čumieť do blba. Väčšinou sa mi našťastie podarilo s neprítomným pohľadom zjesť všetko jedlé a potom príjemne zadriemať na rozhádzanej posteli. A bolo po problémoch.
Najviac mi ale pomáhali ľudia. Všetci tí usmiati rozradostení šťastlivci, ktorí sa buď neskutočne presvedčivo pretvarovali, alebo... Závidel som im. A zatekalo mi i naďalej. Kvapky kvapkali. Kvap. Kvap. Kvap. Kvap. Kvap.
Dospel som až do štádia, keď bola chladnička zrazu prázdna. Samozrejme, mohol som dopiť deci mlieka, ktoré vždy ostane v krabici a nie a nie zmiznúť. Alebo dojesť posledný kúsok syra. Jedno vajíčko. Trochu kečupu. A vzadu v rohu bolo klbko neidentifikovaného obsahu, ktorému som sa celý čas vyhýbal. Vysoká škola ma okrem množstva užitočných vecí naučila i niečo využiteľné v bežnom živote: po zmiešaní množstva chutných maličkostí predsa nemôže vzniknúť nič menej chutné. Odhodlal som sa siahnuť i na to malé niečo obalené hliníkovou fóliou. Hlad je hlad. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že v ruke držím malý kúsok optimizmu.
Prestalo pršať. Vlastne som si uvedomil, že dážď si už dávno hovie úplne inde, a to, čoho som sa obával, boli iba zatúlané kvapky skáčuce z okrajov striech a posplietaných konárov stromov. Prehrabol som si prstami vlasy a prestalo mi zatekať. Sirény sa odmlčali. A vedel som, že áno, tí ľudia sú šťastní. A nerobia mi to napriek. Naopak, pozívajú ma k sebe. Niekedy som však radšej sám a užívam si sucho v hlave.
A tak mi do uší šepká Lou Reed a ukojil som neodolateľné nutkanie podeliť sa aspoň o časť toho, čo cítim. Ak sa niekto z vás počas čítania aspoň raz pousmial, aspoň raz súhlasne prikývol, zhrozil sa, dojal, cítil závan spoluúčasti, vyhladol alebo aspoň na chvíľu zabudol na to otravné kvapkanie, som naozaj rád. Ak nie... Hm. Odpoveď je niekedy zabalená vo fólii vzadu v chladničke.






