A to je pri obsadzovaní najmocnejšieho súdu v krajine, ktorá o sebe tvrdí, že je právny a demokratický štát, smutná vizitka. Vyhlásenie niektorých poslancov, že neúplný Ústavný súd to zvládne, že nijaká katastrofa sa nedeje, že to prežijeme, len odhalili postoj poslancov NR SR, o ktorom sme tušili a niektorí už dlhé roky vedeli.
Dovoľte mi preto citovať z konkurenčného názoru sudcu Najvyššieho súdu Spojených štátov (SCOTUS) Kennedyho k voľbe sudcov v štáte New York nasledovné:
“Voľby sudcov, ak sú spravodlivé a otvorené, môžu byť nevyhnutným fórom pre spoločnosť, aby prerokovala a definovala atribúty sudcovskej výnimočnosti a našla spôsoby, ako rozoznať tieto kvality v kandidátoch. Stavovské komory, právnické fakulty, skupiny, ktoré hája verejný záujem a principiálne médiá, ako aj ďalšie komponenty funkčnej demokracie, sa musia zúčastniť na tomto procese” [New York State Bd. of Elections v. Lopez Torres, 552 U.S. 196, 212 (2008).]
Vzhľadom na to, že prezident potvrdil, že je finálny arbiter, ktorý ústavných sudcov menuje a má v tomto procese svoju vlastnú diskréciu, najbližší set kandidátov, ktorý dostane, musí byť najlepší z možných. Tým, že je prezident priamo volený občanmi, týmto spôsobom získavajú ústavní sudcovia svoj druh legitimity. Tomuto imperatívu musí zodpovedať aj ich výber. S poukazom na nedávne fiasko, ako na domácej, tak i na európskej pôde, si v tomto blogu načrtneme, ako to vyzerá a prebieha v USA pri nominácii sudcov na Najvyšší súd (SCOTUS), v čom si vieme zobrať príklad a adaptovať dobré postupy do nášho spôsobu výberu, aby sme sa vyvarovali ďalších zlyhaní.
Nominácia a výber sudcov na SCOTUS
V Spojených štátoch navrhuje kandidátov prezident a v Kongrese prebieha konfirmačný proces – konkrétne v Senátnej komisii pre súdnictvo. Na procese však participujú aj iní aktéri, napr. ABA – Americká advokátska komora, ktorej report slúži ako akési zrkadlo. Jej účelom je ohodnotenie kvalít daného kandidáta a jeho vhodnosti na obsadzované miesto na najvyššom justičnom poste. Na rozdiel od nominácie federálnych sudcov (podľa Art. III) je tento proces komplexnejší. Ostáva však v platnosti metodika hodnotenia danej osoby. Napríklad vyplniť základný dotazník. Túto metodiku si bližšie objasníme v nasledujúcich častiach blogu.
Žiada sa dodať, že tento spôsob hodnotenia by sme mali povinne prevziať. Ukazuje nám, že zmena, ktorú Ministerstvo spravodlivosti SR pripravilo, je viac kozmetická ako praktická - klasický postup stavania potemkinovských dedín. Je potrebné robiť veci poriadne, odvážne a nekompromisne. Nie je dôvod, aby Slovenská advokátska komora a ostatné stavovské komory neposkytli relevantné hodnotenie osôb, ktoré sa o dané posty uchádzajú. Ako si načrtneme, táto úloha patrí i akademickému prostrediu, ktoré by malo hodnotiť dané osoby z hľadiska konzistencie aplikácie teórie, realizácie a pochopenia inštitútov práva. Samozrejme, platilo by to i vice versa a aplikovali by sa ustanovenia o konflikte záujmov, ktoré by zabránili samohodnoteniu nominantov.
Ak si kladiete otázku, aké kritériá použiť, poďme sa inšpirovať do systému, ktorý skutočne funguje.
Integrita
Skúmanie integrity kandidáta je štandardne komplexný proces. Na to, aby ste mohli byť praktikujúcim právnikom v USA, musíte podstúpiť okrem iného aj tzv. character and fitness process. Už tu si Vás pred vstupom do profesie preklepnú. Absolvuje to každý právnik po skončení fakulty, tzn. i budúci sudca. Následne, pokiaľ vstupujete do federálnej justície, opäť prechádzate procesom hodnotenia, kde integrita je jedným z kľúčových faktorov. Volá sa to aj tzv. background check. V prípade najvyššieho justičného postu sa však opäť budeme zaoberať tým, kto ste a ako sa správate.
Platí však jedna základná premisa: to, že ste niečo zlé urobili alebo sa Vám stalo, je súčasť života, kľúčové je priznať si to a poučiť sa z toho. Naopak, ak svoje omyly, prešľapy a krivdy zakrývate, to samo o sebe stačí na to, aby ste boli uznaní za nehodného profesie.
Už tu musí byť pozornému čitateľovi zrejmé, že nároky na akýchkoľvek slovenských sudcov sú z hľadiska integrity minimálne, resp. nulové. Neskúmajú sa pri vstupe do profesie, pri postupe na súd vyššieho stupňa, nehovoriac o postupe na Najvyšší, či Ústavný súd. Skrátka celé zle.
Je potrebné dodať, že Slovenská advokátska komora sa snaží v tejto oblasti niečo urobiť, a preto je možné podľa § 3 ods. 1 písm. f) Zákona o advokácii zapísať nielen osobu, ktorá je bezúhonná, ale aj spoľahlivá.
V rámci integrity sa posudzujú tri faktory: charakter, všeobecná reputácia v právnickej komunite a usilovnosť.
Vzhľadom na to, že sudcovia podstupujú hodnotenie svojej činnosti vyššími súdmi a taktiež nie je problém získať dáta a údaje o tom, ktorý sudca je ako výkonný a zároveň, akú má kvalitu rozhodovania. Tieto údaje by Ministerstvo spravodlivosti SR, Súdna rada a Kancelária Najvyššieho súdu a. i., mali poslancom poskytnúť sua sponte. V prípade ostatných aktérov by to mohla byť Generálna prokuratúra a príslušné stavovské komory, či právnické fakulty. Tým by sme pokryli aj otázku usilovnosti. Poslanci majú svojich asistentov, stranícke bázy, parlamentný inštitút, takže obavy, že by si to nedokázali naštudovať, neprichádzajú do úvahy. Ak by predsa len nie, je to krásny signál voličovi, že ten poslanec tam nemá čo hľadať.
V rámci hodnotenia reputácie v právnickej komunite prichádza na scénu akadémia, ktorá je spôsobilá dané hodnotenie vypracovať. Miesto chodbových rečí, objektívne písomné hodnotenia. Aj s príslušnou zodpovednosťou.
Profesionálne kompetencie
V tejto súvislosti sa posudzujú technické aspekty právnickej kariéry, ktorú kandidát vykonával, pokiaľ chce pôsobiť na najvyššom justičnom poste. Do tejto množiny zaraďujeme intelektuálnu kapacitu, spôsob právnického písania a analýzy, znalosti práva a šírku profesijnej skúsenosti.
Všimnite si jednu zvláštnosť. Nikde sa nerieši, ako dlho je daný človek v justícii alebo v profesii. Za rok môže niekto totiž stihnúť toľko toho, čo iný neurobí za 5 rokov. Podstatné je, čo robil a ako to vykonával. Minimálna hranica však existuje. Pre vstup do federálnej justície na dištriktnej úrovni je vhodné mať aspoň 12 rokov právnickej praxe, pričom ide o neformálny úzus.
Intelektuálnu kapacitu je možné poznať jednoducho – či sú Vaše výstupy mechanické písanie textu zo zvyku alebo je v nich aj pridaná hodnota. A následne, dosiahnuté vzdelanie. V čase globalizovaného sveta iba slovenská právnická fakulta naozaj nie je dostačujúca. Prípadne, či pracujete aj s kultúrnym zázemím v podobe kníh, filmov a hudby vo svojom rozhodovaní. To sa prirodzene prelína do schopností právnicky písať a analyzovať. Znamená to dôsledne a zrozumiteľne argumentovať. Okrem tohto, je v písanom texte možné vidieť pochopenie práva, ako funguje a ako skutočne má fungovať. Takisto sa preskúmava, či nejde len o úzkoprofilového špecialistu, ktorý sa venuje jednotlivej oblasti práva, ale, či ide o generalistu, ktorý je schopný zastrešiť právo z tzv. bigger picture.
Z osobnej skúsenosti by som rád ozrejmil niektoré nuansy, ktoré som si uvedomil počas svojho pôsobenia v USA.
V prvom rade prebieha táto fáza tak, že si zabezpečíte všetky rozsudky, podania vo všetkých sporoch, ktoré daný kandidát na sudcu kedy vydal a bol účastný. Ak sa jedná o tzv. circuit judge (odvolacieho sudcu), usporiadate si danú judikatúru podľa toho, či predsedal senátu alebo bol len jedným z tých, ktorí tvorili tzv. bench (panel) alebo ako ten, ktorý písal dané rozhodnutie. Následne si rozhodnutia usporiadate do folders, kde sa judikatúra ďalej delí. Rozsudok, ktorý mi v rámci tohto procesu utkvel v pamäti sa volal Yellowbear [Yellowbear v. Lampert, 741 F.3d 48, 54 (10th Cir. 2014)] a riešil otázku praktizovania pôvodnej indiánskej viery vo väzenskom zariadení. Pre mňa bolo skutočným osviežením čítať o spravodlivosti v podobe rozsudku miesto suchého dialektického materializmu zrkadleného v slovenských rozsudkoch, ktoré mnohí považujú za bernú mincu a štandard. Pričom ide o fundamentálny omyl.
Samozrejme, že týmto proces ešte nekončí. Stať sa môže ešte niečo medzi touto analýzou a prvým vypočutím. V tomto prípade tesne pred vypočutím v Senátnej komisii, SCOTUS publikoval rozhodnutie, v ktorom sa vyjadril, že išlo o nesprávne právne posúdenie, pretože dávalo neprimerane veľké bremeno na jednotlivca miesto zodpovednosti korporácie. Toto rozhodnutie vyústilo do nepríjemných a legitímnych otázok senátorov, nakoľko tento prípad stelesňoval klasiku v podobe boja Dávid v. Goliáš.
To nás privádza k tretej vrstve, ktorú je potrebné skúmať – sudcovský temperament.
Sudcovský temperament
Čo si pod týmto kritériom konkrétne predstaviť? ABA pod týmto názvom rozumie súcit, rozhodnosť, otvorenosť mysle, slušnosť, trpezlivosť, nadhľad nad predsudkami a oddanosť rovnosti pred zákonom. Tieto kritériá sú spôsobilé vyvolať veľmi nepríjemné otázky. Inak povedané, zvažuje sa ľudskosť kandidáta, jeho civilita. Na to, aby demokracia fungovala, musíte mať totiž aj demokratov. Tieto prvky sú tak jasnozrivé, že nepotrebujú komentár. Váš osobný i profesionálny život má svedčiť o tom, že zastupujete spravodlivosť. Neosobujem si právo poučovať, skôr by som opatrne pripomenul, kto to vlastne sudca je. Pomôžem si úvodom ku Knihe Sudcov z Biblie od Ikaru.
„Zásadne ním je Bohom vyvolená osoba, obdarená Božím duchom, vynikajúca morálnou i fyzickou silou a mimoriadnymi vodcovskými schopnosťami [...]. Funkcia sudcu bola dočasná, neprenášala sa dedične na jeho potomkov, ani sa nezískavala voľbou ľudu.“
Nič viac a nič menej na ozrejmenie netreba. Nepotrebujeme k tomu viac, aby sme vedeli, koho máme hľadať.
Záver
Čo dodať záverom? Hlavne toľko, že vo vyspelých demokraciách nie sú iní ľudia, ako sme my. To, čo požadujú oni od svojich sudcov, a tým sprostredkovane i volených zástupcov, si dokážeme dopriať aj my. Naozaj, to nie je raketová veda. Ministerstvo i Súdy si vybudovali analytické kapacity za peniaze EU i daňových poplatníkov a tak majú príležitosť ukázať svoju užitočnosť. Ostatne väčšiu hodnotu za peniaze si asi netreba ani predstaviť. Ide o kľúčový proces, preto je nutné zabezpečiť už vyššie spomenuté veci a zverejniť ich.
Dovolím si tento blog ukončiť nasledovne. Moja mentorka na právnickej fakulte, vyznamenaná prezidentom Kiskom, vždy hovorila, že slušnosť a spravodlivosť otvárajú dvere nielen do Európy, ale aj do sŕdc ľudí. Vzhľadom na to, v akom štáte sa nachádzame, v akom stave sa nachádzame, potrebujeme vybrať len tých najlepších. Alojz Hlina má pravdu v tom, že na Slovensku takí ľudia nevyhrávajú, naopak sú vytesňovaní a perzekvovaní. Tentokrát si to však už nemôžeme dovoliť. Priemernosť sa nedá obhájiť.
Texty zverejnené na tomto blogu vyjadrujú osobné názory ich autora a nevyjadrujú postoje a názory spoločnosti, v ktorej autor pôsobí alebo s ktorou spolupracuje.
