Sedela na verande svojho domčeka a spoločnosť jej robil spevokol vtáctva a kvitnúca zeleň prebúdzajúca sa do obrazu, na ktorý sa vždy tak tešila. Vo vánku jej viali pramienky šedivých vlasov spútaných v čelenke, s ktorou sa rozhodla odísť. Tvár jej zdobili vrásky ,ktoré prezrádzali jej vek a život, ktorý prežila, okamihy ,ktoré ju delili od vysnívaného odpočinku. Jej rukami skríženými v lone prešli štyri deti vychované láskou, ktorú jej vracali rovnako aj ich vnúčatá.
Bola mamičkou , babičkou i prababičkou, bola súčasťou rodiny , ktorej zanechala spomienky ale aj čerstvú neopísateľnú bolesť v srdciach, keď sa dozvedeli o predčasne zlomenom kvete človeka.
Pamätám si , ako sa vždy tešila na návštevu , ako nás vítala s úsmevom a otvorenou náručou .
Aké je však dnešné naše stretnutie?! Nevíta nás láskavý pohľad tvojich očí, neprihovára sa nám tvoj milý úsmev, nepodávaš nám svoju pracovitú ruku. Vyhasli tvoje oči, onemeli pery, znehybneli ruky.
Prichodí nám lúčiť sa s tebou. Lúčiť sa ako toľkokrát predtým. A predsa nie ako predtým. V srdciach je nám krušno, na perách slová menia sa na vzlyk, oči vlhnú rosou sĺz. Lebo dnes treba sa rozlúčiť navždy. Budeš nám chýbať. Nám i svojim najbližším, deťom i svojim ako púčik sa rozvíjajúcim vnúčatám...
Človek odchádza, už sa nevracia, už sa neopakuje, a predsa tu zanecháva vždy niečo po sebe, niečo, čo môže zostať jedine po človeku, ktorý žil pre všetkých.
Jej choré srdce dobilo. Doznel tlkot, prestala bolesť, ústa onemeli, oči stratili lesk a telo stvrdlo.
Smrť preťala vlákno života, vryla do sŕdc jej najbližších boľavú ranu, aby na ňom zostala trvalá jazva ako dôsledok straty blízkeho človeka.
Odpočívaj pokojne v krásnej rodnej zemi, nechaj si načúvať štebotu vtákov, pozoruj ako kvitnú kvietky a všetko naokolo, čo si mala tak veľmi rada.
Vieme , že vidíš naše slzy, trápi ťa náš smútok ,preto si teraz všetci zotrieme slzy a vysušíme spotené dlane a odprevadíme Ťa na odpočinok s úsmevom , akým si nás vítala vždy Ty.
Byť mŕtvy, nebyť, je sladké preto, že je to omnoho viac než spánok, je to mier, upokojenie, koniec bolesti a trampôt; ale túto vrcholnú slasť, akú možno ľudskému tvorovi dopriať, mŕtva bytosť už neprežíva, necíti.
Tvoju pamiatku si v srdciach zachováme.
