........keď zrazu každý hlas zanikne a rozprávam sa iba s NÍM , kdesi hlboko ,ďaleko, kde sa nás nikto nedotkne, kde nás nikto nevyruší a nepretrhne niť.
Ach, ako veľa Ti toho chcem povedať, vety sa ešte cez hlasivky stihnú pobiť, ktorá vyjde skôr ....rozprávame sa o tom, čo nás trápi, ako sme radi , že sme opäť spolu na jednej vlne ...Naplnená Slnkom, ktoré tu ostalo z teplých dní, stretávam Ťa na rázcestí ciest nikam , kradnem si nehu ľudských pohľadov, dotykov a slov, no nemám odvahu povedať : Poď so mnou .
A tak kľučkujem uličkami možností , hľadajúc knihu prianí a sťažností , v snahe atramentom červeným tam vpísať meno Tvoje ....pri srdci začína mi byť teplo a v úžasnom, nezabudnuteľnom pokoji svojej vlastnej duše......zabúdam odbočiť z diaľničného obchvatu ..smerom domov.
PS : Verím, že si ma opäť nájdeš ...
