I to slnko ,čo sprevádzalo ma, stiahlo svoje chápadlá a utiahlo sa do ulity pod kopce na ktorých sa týčil kríž. Posledné paprsky osvetlili cestičku …cez ktorú som hľadala šťastie a ktorou som nakoniec utiekla.
Aj dych, ktorý som šporila, zradil ma na úpätí poslednej zákruty ,ale v tom…v tom akosi náhodou , padol mi zrak pomedzi kmene stromov, tvoriace akési znamenie POĎ ….zafúkal vietor …a lístie padajúce z čoraz nahatejších konárov , vytvorilo v povetrí šípku doprava ….
Ten pocit magickosti ma naplnil silou a zvedavosť ma ťahala smerom do neznáma ….smerom do húštiny lacných burín a poľných kvetov zaplavených nahusto rozrastajúcimi sa krami šípok a divých malín. Kráčala som nesmelo a opatrne , už nelietal prach ani kamienky …aj môj dych potemnel ,bolo počuť iba blížiace sa ozveny hromov prívetivej búrky, ktorá si hľadala miesto na oslavu, bolo počuť dýchať trávu…I tá sa pripravovala na zbičovanie …motýle sa schovali pod listy medovky a drobné chrobáky zaliezli do svojich podzemných úkrytov.
A v tom som si HO všimla ....opúšťajúc húštinu , ktorá ma vyprevadila až sem....na lúku, končiacu bezradným útesom skál pod ktorými sa rozprestierala hlboká priepasť.
Sedel zhrbený a otočený chrbtom , kučery mu povievali v slabom vetre a plátno, ktorým bol odetý mal celé zafúľané od blata . Podišla som bližšie a v tom mi pod nohami praskla halúzka..bez dychu som civela vpred a v monotónnom postoji som zotrvala ešte pár sekúnd. Neobzrel a nepohol sa ani o milimeter...len tam tak sedel a díval sa dopredu ..kamsi medzi končiny na opačnej strane kontinentu...sem tam i do priepasti ...ktorá zívala samotou.
Obišla som ho po pravej strane a v tom zdvihol hlavu. Uprene sa zadíval a kývnutím hlavy mi dal najavo , aby som si prisadla. Poslušne som si sadla , a obzerala som si ho... V slabej chvíľke by som ho nazvala Anjelom ...tvár mal skrivenú trápením a bolesťou, ale črty pripomínali nehu a nesmrteľnú vieru.. -Prečo si za mnou prišla ? – zaznelo tichým hlasom
V rozpakoch som hľadala slová, ako vysvetliť, že som tu náhodou.
-Pretože ma sem doviedla zvedavosť. –odvetila som
-Kam si chcela ísť v skutočnosti ?
-Nemala som cestu, len som utekala , kam ma cesta zavedie .
-Prečo si utekala ?
- Zachvátilo ma zúfalstvo , necítila som sa bezpečne a prepadol ma hnev za vlastné činy , ktorými som nahnevala veľa ľudí , ktorí teraz ku mne chovajú nesympatie .
- A na tejto skale ....nad priepasťou, cítiš sa bezpečne ?
Pohľad mi padol do burácajúcich vĺn, ktoré brúsili hrany kamenia a zmietali všetko so sebou ...výška mi vzala odvahu nahnúť sa viac...pevne som sa zaryla dlaňami skál do ktorých sa vpíjali kvapky prichádzajúceho dažďa .
V tom zahrmelo a blesk narazil do starého ,chorľavého stromu, rozčesol ho ako chlieb pre chudobných a navôkol sa rozleteli kúsočky kôry ....Zdvihol sa vietor a všetko čo vialo v povetrí , stiahol do priepasti . Motýle hýriace farbami dúhy ,lienky a drobné výtvory prírody zakusnuté pod listami zvádzali ukrutný boj o prežitie ....konáre stromov z diaľky zahrali nádhernú symfóniu a polámené popadali dolu, kde ich vietor nadvihol a odpravil do rokliny .
Dívajúc sa na skazu ....ON prehovoril :
Si človek , ktorý dostal do daru viac možností tvoriť, budovať a brániť sa , máš viac citu a máš v rukách to, čo iní neovplyvnia ....tieto ostatné živočíchy sú tisíc krát bezbrannejšie a predsa prežili ...
Obrátil sa , pohľadom a úsmevom sa rozlúčil a nasadol na vánok, ktorý sa premenil za vrcholom na slnečné lúče ....svet opäť okolo ožil ...steblá trávy sa zdvihli a neodolala som ich s úsmevom a nádherným pocitom blaha a vďaky pohladiť ...
