Očakávanie veľkého zisku lákalo veľrybárov, lovcov kožušín, obchodníkov, prepravcov tovaru, ale aj dobrodruhov a kriminálnikov, vydať sa za polárny kruh a na hranici prežitia si dokazovať svoje schopnosti popasovať sa s drsnou a krutou prírodou, ktorá svoje poklady nevydáva zadarmo a účtuje si krutú daň v podobe ľudských životov.
Už v 16. storočí Rusi využívali na transport kožušín k zákazníkom obchodné cesty cez arktické moria. Najznámejšia z nich viedla z centra kožušinového biznisu Mangazeya v Západnej Sibíri po rieke Taz do Karského mora a ďalej pozdĺž arktického pobrežia smerom na západ. Končila v ústí rieky Dvina v dnešnom Archangeľsku, odkiaľ putoval vzácny tovar k spracovateľom a napokon k zákazníkom. Na základe rozhodnutia prvého romanovského cára Michaila I. Fjodoroviča (1596 – 1645) bolo toto obchodné spojenie zrušené (predpokladám, že ho nebolo možné dostatočne kontrolovať vyberačmi daní) a v ďalšom období mali kožušiny prepravovať sibírski lovci po súši. Keďže cár bol ďaleko, morská cesta sa používala aj naďalej, samozrejme ilegálne. Práve obchod s kožušinami bol hlavným dôvodom k tomu, že obchodníci a prepravcovia skúmali arktické pobrežie, aby našli rýchlejšie a lacnejšie možnosti transportu tovaru zo Sibíri na západ do civilizácie.
Prenesme do roku 1600, keď bolo bájne mesto Mangazeya založené na rieke Taz uprostred severosibírskych kmeňov Samojedov. Počas jeho krátkej existencie veľmi prosperovalo predovšetkým z výnosného obchodu s kožušinami. Vidina bohatého zárobku prilákala do mesta tisíce obchodníkov, bojovníkov, remeselníkov a tulákov, aby sa vyťažili z prekvitajúceho obchodu svoj podiel. Obchodné aktivity v Mangazeye však nezostali dlho utajené a vtedajší cár Boris Godunov (1552 - 1605) vyslal do mesta guvernéra, aby dohliadal na poriadok a hlavne na výber daní. V meste bola krátko po guvernérovom príchode vybudovaná vojenská pevnosť a okolo nej vládol čulý obchodný ruch. Predpokladá sa, že asi 70 rokov po svojom vzniku začal obchod s kožušinami upadať a následne mesto zaniklo. Zostala po ňom len pevnosť. Po svojom zániku bolo mesto Mangazeya opradené legendami a dlho bola jeho presná poloha zabudnutá. Až v 20. storočí bolo znovu objavené.
V priebehu rokov 1940 a 1945 našli archeológovia v blízkosti mysu Čeljuskin na súostroví Faddeya a v zálive Simsa zaujímavú zbierku artefaktov, pozostávajúcu z vraku lode, ruiny dreveného domu, ľudských kostrových pozostatkov, strelných zbraní, lukov a šípov, ako aj fragmentov oblečenia, kožušín a ruských mincí, ktoré boli vyrazené v roku 1619. Nález sa dáva do súvisu s ilegálnymi cestami obchodníkov s kožušinami pozdĺž sibírskeho pobrežia. Na východ od tohto nálezu sa našli ďalšie dôkazy pochádzajúce z polovice 17. storočia, ktoré potvrdzovali nielen obchodné plavby popri arktickom pobreží, ale aj splavovanie dolného úseku rieky Kolyma až po jej ústie do mora. S riekou Kolyma je úzko spojené meno významného ruského cárskeho úradníka a polárneho bádateľa menom Dežňov.
Semion Ivanovič Dežňov sa narodil v roku 1605 v Rusku, vo Volgogradskej oblasti. Skôr ako vstúpil do cárskych služieb, niekoľko rokov pracoval ako námorník. Hneď na začiatku svojej kariéry na cárskom dvore bol vyslaný do neveľmi populárneho "Sibírskeho kráľovstva", aby dozeral na výber daní pre cársku pokladnicu. Dežňov sa v novom prostredí rýchlo zorientoval a udomácnil, a svoje poslanie vykonával dobre, spoľahlivo a lojálne. Počas výkonu svojej služby spoznal veľkú časť Sibíri a zoznámil sa s viacerými významnými ľuďmi. Jedným z nich bol Michail Staduchin, kozácky veliteľ expedície, ktorá hľadala nové obchodné cesty pre prepravu kožušín. Dežňov prijal Staduchinovu ponuku a pod jeho velením sa zúčastnil viacerých prieskumných výprav pozdĺž rieky Indigirka. Nakoľko sa Semion Ivanovič na výpravách osvedčil, dostal možnosť zúčastniť sa veľkej expedície, ktorú viedol ďalší kozácky veliteľ Fjodor Popov. Táto expedícia mala prepraviť obrovský náklad kožušín zo sibírskej rieky Kolyma až do rieky Andyra, ktorá sa vlievala do severného Pacifiku.
Dňa 20. júna 1648 z ústia rieky Kolyma vyplávalo pod vedením Fjoroda Popova a Semiona Ivanoviča Dežňova sedem obchodných lodí s viac ako stočlennou posádkou smerom na východ. Lode boli plne naložené kožušinami. Po vyplávaní do Arktického oceánu sa sprvoti plavili popri pobreží. Avšak prudký vietor a silné prúdy čoskoro vyhnali flotilu na šíre more. Keď sa vietor utíšil, Popov zistil, že stratili štyri lode. Tri zostávajúce sa plavili popri pobreží ďalej na východ, až sa dňa 20. septembra 1648 doplavili k najvýchodnejšiemu bodu Ázie (dnešný Mys Dežňov - Cape Dezhynov), kde jedna z lodí stroskotala. Zvyšné dve lode na tomto mieste zakotvili. Netrvalo dlho a členov posádky napadli domorodci, ktorí Popova smteľne zranili. Po boji zostala z pôvodných siedmich lodí jediná loď, ktorá spolu so zvyšnými 26 členmi posádky pokračovala v plavbe a napokon sa jej podarilo dosiahnuť ústie rieky Anadyr. Dežňov vôbec netušil, že preplával Beringovou úžinou a že výsledok jeho plavby bol odpoveďou na dovtedy nezodpovedanú otázku – či je Ázia spojená s Amerikou. Napriek tomu, že si Dežňov nebol vedomý svojho historického objavu, podal správu o výsledku expedície, ktorá sa dostala do ruských archívov, kde zapadla prachom. Až oveľa neskôr pomenovali miesto, kde 20. septembra 1648 pristála jeho loď na jeho počesť - Mys Dežňov. Semion Ivanovič Dežňov je považovaný za prvého Európana, ktorý preplával Beringovou úžinou.
Na rieke Anadyr zostal Dežňov ďalších 10 rokov. Časť námorníkov, ktorá s ním priplávala, sa vrátila, ostatní vytvorili družinu 12 kozáckych mužov, ktorá sprevádzala Dežňova na novom území. Široké okolie rieky vyhlásil Semion Ivanovič za ruské teritórium a v súlade s ruskými zákonmi začal vyberať dane. Spoločne uskutočnili niekoľko výprav do vnútrozemia, kde došlo k viacerým ozbrojeným potýčkam s miestnym domorodým obyvateľstvom, ktoré nehodlalo uznať cára a odovzdávať mu dane. V potýčkach narážal Dežňov na tuhý odpor, ktorý zdolával bojovou brutalitou svojej kozáckej družiny. Keď sa po takmer 20 rokoch Dežňovova služba cárovi skončila, vrátil sa do Moskvy a priniesol so sebou okrem obrovského množstva najdrahších kožušín plnú pokladnicu striebra a dve tony mrožích klov. Aj keď väčšinu svojho nákladu odovzdal cárovi, cár sa mu bohato odvďačil. Až do konca svojho života si Semion Ivanovič Dežňov užíval úctu verejnosti, ako aj svoj nemalý majetok.
O viac ako 70 rokov po Dežňovovom preplavení Beringovou úžinou, sa zapadnutá správa z archívu dostala na stôl ruského cára Petra Veľkého. Aj keď bola Dežňovova plavba zapísaná v archívoch, nikto tomuto zápisu veľmi nedôveroval a považovali ho skôr za kuriozitu, ako za pravdivý záznam. Cár sa napriek pochybnostiam rozhodol v roku 1720 vyslať rozsiahlu objaviteľskú expedíciu s cieľom bližšie preskúmať Beringovu úžinu. Expedíciu mal viesť dánsky námorný dôstojník, ktorý pracoval v službách ruského námorníctva, Vitus Bering. Dôkladná príprava na rozsiahlu objaviteľskú výpravu trvala 3 roky. Beringove lode sa dostali na Kamčatku v lete 1728 po oboplávaní Afriky. Po doplnení zásob sa plavili ďalej na sever do Arktického oceánu. Cestou Bering objavil Ostrov Sv. Vavrinca (St. Lawrence Island) a dvojicu ostrovov Diomede. Bez toho, že by zazreli pobrežie Aljašky, Beringove lode vplávali do Čukotského mora, pričom si Bering nebol istý, či sa naozaj nachádza v Arktickom oceáne.
Až o štyri roky neskôr počas expedície zameranej na podmanenie národa žjúceho na Čukotke, dvaja ruskí námorní dôstojníci Ivan Fiodorov a Michail Gvozdev vyplávali z Dežňovovho mysu smerom na východ a objavili dnešný Mys Princa z Walesu, ktorý leží na protiľahlom pobreží Aljašky. Týmto objavom sa stali sa prvými Európanmi, ktorí zazreli rozsiahle aljašské pobrežie. Objavenie Aljašky neuniklo pozornosti cárovnej Anny Ivanovny a stalo sa spúšťačom Veľkej severnej expedície, ktorú vyslal ruský panovnícky dvor. Cieľom expedície bolo zmapovať a kolonizovať nové územia na Aljaške. Expedícia sa uskutočnila sa v rokoch 1733 – 1743. Viedol ju opäť Vitus Bering a zúčastnilo sa jej 977 mužov. Veľká expedícia bola kombinovaná z námornej a suchozemskej časti. Suchozemské výpravy sa ukutočnili na saniach ťahaných psími záprahmi a mapovali pobrežie v miestach, kde sa lode nedostali. Lode boli rozdelené do siedmich skupín, každá z nich skúmala a mapovala inú časť arktického alebo pacifického pobrežia po oboch stranách Beringovho mora a tiež na východnej od Dežňovovho mysu až k ústiu rieky Kolyma. Ďalej na východ sa lode pre ľadovú bariéru nedostali. Počas výpravy lode často viazli medzi ľadovými kryhami, čo komplikovalo a predlžovalo expedíciu, ktorá sa roztiahla na úctyhodných 10 rokov. Napriek vysokým nákladom a veľkým stratám na životoch, taká rozsiahla expedícia nemohla zostať bez objavov. Počas Veľkej severnej expedície boli objavené a pomenované viaceré arktické moria a pobrežné mysy. Napríklad dvaja mladí ruskí dôstojníci, bratia Chariton a Dmitry Laptevovci, ktorí skúmali arktické pobrežie v okolí ústia rieky Lena, pomenovali more, ktoré obmýva breh Sibíri v tejto oblasti, Laptevovo more. V roku 1741 bol zmapovaný a pomenovaný aj najsevernejší bod Euroázie – Mys Čeljuskin. Ruský dôstojník Semion Čeljuskin dosiahol tento bod na čele suchozemskej výpravy na saniach. V tom istom roku Vitus Bering spolu s Georgom Stellerom zakotvili na aljašskom ostrove, dnes nazývanom Kodiak, kde neskôr vznikla osada s trvalým osídlením.
Rusko dlho neváhalo a krátko po Fjodorovom a Gvozdevovom objave, ešte v roku 1732 vyhlásilo Aljašku za ruské teritórium. Začalo sa postupné osídľovanie Aljašky, avšak sprvoti bolo len sezónne. Až o 52 rokov neskôr v roku 1784 došlo k prvému trvalému osídleniu Aljašky, a to vybudovaním mestečka na ostrove Kodiak v Zálive troch svätých. Ruskí kolonizátori mali na Aljaške predovšetkým záujem o lov zveri na kožušiny. Hlavným mestom Ruskej Ameriky, ako sa nové teritórium nazývalo, sa stal Nový Archangeľsk (dnešné mestečko Sitka) na ostrove Baranov, ktorý založil ruský obchodník s kožušinami Alexander Baranov. Čoskoro pribudli na viacerých pobrežných miestach Aljašky ďalšie ruské osady. V nich sa v krátkom čase objavili ortodoxní kresťanskí misionári, ktorí sa snažili obrátiť domorodých Inuitov na kresťanskú vieru. Zjavne sa im to podarilo, pretože potomkovia kresťanských Inuitov žijú na Aljaške dodnes a stále sa hlásia k svojej viere. Ruskí lovci a obchodníci však nemali na Aljaške ľahký život, pretože boli neustále nútení viesť ozbrojené konflikty s miestnymi domorodcami. Napriek tomu obchod prekvital. V roku 1799 Rusi založili Rusko-Americkú spoločnosť, ktorá získala monopol na obchodovanie s kožušinami.
Až do polovice 19. storočia sa obchodu s kožušinami na Aljaške výborne darilo, avšak neskôr nastal jeho pokles, pravdepodobne z dôvodu vyhubenia zveri, ktorý viedol k rozhodnutiu ruského cára zbaviť sa nevýnosného teritória. Ruská kolonizácia trvala vyše 130 rokov až do roku 1867, keď Rusko po krátkom rokovaní odpredalo Aljašku Spojeným štátom americkým za 7.2 milióna USD. Cena pozemku na Aljaške predstavovala v čase predaja hodnotu približne 4,7 USD za 1 km². Transakciu, ktorou Spojené štáty americké získali dňa 30. marca 1867 územie Aljašky, neprajníci posmešne nazvali "Sewardova pochabosť" - po americkom štátnom tajomníkovi Williamovi Sewardovi, ktorý zariadil odkúpenie pozemku od Ruska. Kritici kúpy nového územia boli presvedčení, že získané teritórium nemá čo ponúknuť, avšak mýlili sa. Objav zlata v roku 1896 vyniesol cenu aljašských pozemkov do závratných výšok, nehovoriac o cene pozemkov po objavení ložísk ropy a zemného plynu, k čomu došlo oveľa neskôr. Avšak stopy po prvých kolonizátoroch - ruských osadníkoch a ich potomkoch sa zachovali po takmer 300 rokoch na Aljaške dodnes.
Vráťme sa však naspäť k Veľkej severnej expedícii. Mapovanie severosibírskeho pobrežia sťažovali klimatické podmienky, hlavne ľad, ktorý sa ani v lete pri pobreží neroztopil, presahoval hlboko do vnútrozemia a presnú polohu pobrežia kartografovia len tušili. Počas Veľkej expedície bolo zmapované severné ruské pobrežie zo západnej strany od Archangeľska až po Mys Čeljuskin (čiastočne počas námorných plavieb a zvyšok zmapovali pozemné výpravy) a z východnej strany od Mysu Dežňov až po ústie rieky Kolyma. Popri tom bolo dôkladne zmapované aj celé pobrežie Beringovho mora a južné pobrežie Aljašky a jej ostrovov. Počas severnej expedície veľa lodí stroskotalo a došlo aj k početným stratám na životoch. Členov výpravy trápili choroby, najmä skorbut, ktorému veľa ľudí podľahlo. Pozoruhodnosťou je, že sa tejto namáhavej a nebezpečnej výpravy zúčastnila aj Beringova manželka, ktorá ju v zdraví prežila.
Expedícia vytvorila 62 detailných máp Kamčatky a arktického pobrežia po oboch stranách Beringovho mora. Mapy boli vyhotovené v takej kvalite, že ich v roku 1778 využíval britský moreplavec kapitán James Cook, ktorý sa preplavil Beringovou úžinou z juhu na sever a v plavbe pokračoval smerom na západ, pričom dosiahol mys Schmidt. Na tomto strategickom mieste sa dnes nachádza jedna z ruských vojenských základní.
K záverom z expedície patrilo aj poznanie, že morská cesta pozdĺž severného ruského pobrežia nie je po celej dĺžke splavná, ani sa ju nepodarilo kompletne zmapovať. Časť bieleho miesta na mape vyplnil až Ferdinand Petrovič Wrangel, ktorý sa v ruských arktických moriach plavil v rokoch 1821 – 1823 a zvyšok zmapovali expedície rakúsko-uhorskej dvojice Karl Weyprecht a Julius Payer na lodi Tegetthof v rokoch 1872 - 1874. Poslednú bodku na mape ruského arktického pobrežia zakreslil švédsko-fínsky moreplavec Adolf Erik Nordenskiöld na lodi Vega, ktorý viedol okružnú expedíciu okolo Euroázie v rokoch 1878 – 1880. Táto expedícia bola niekoľkokrát prerušená kvôli uviaznutiu lode Vega v ľade a nutnosti prezimovať v Arktickom mori.
Severovýchodnú morskú cestu sa po prvýkrát podarilo preplávať kompletne a bez prestávky až Ruskej hydrografickej expedícii v rokoch 1914 – 1915. Plavili sa dvoma parnými ľadoborcami Taymyr a Vaygach.
V roku 1932 preplával severnú morskú cestu sovietsky ľadoborec na parný pohon Sibiryakov (pôvodne americký parník Bellaventure). Ľadoborec stratil cestou lodnú skrutku a cieľ plavby v Beringovej úžine dosiahol len s pomocou improvizovaných plachiet. Nasledujúce leto sa parník Čeljuskin pokúsil o podobný kúsok, ale skončil takmer v cieli svojej cesty pri Beringovom prieplave na morskom dne.
Bezproblémový pokus preplávať severovýchodnú morskú cestu bez prezimovania v Arktíde sa podaril až v roku 1934 lodi Fyodor Litke (pôvodne kanadský ľadoborec Earl Grey), nazvanej po rusko-nemeckom vedcovi a polárnom bádateľovi Fyodorovi Petrovičovi Litkem.
Rusko má v súčasnosti za polárnym kruhom obrovské teritórium s nesmiernym nerastným bohatstvom, ktoré plánuje v budúcnosti viac využívať. Na tomto rozsiahlom území žije viac ako 2 milióny obyvateľov. Na ich spojenie s okolitým svetom slúži takmer výlučne letecká doprava. Stratégiou Ruska je investovať do rozvoja infraštruktúry celoročného lodného zásobovania severosibírskych oblastí.
Popri projekte zásobovania obyvateľstva severnej Sibíri lodnou dopravou, sa Rusko zameriava aj na komerčné využitie severnej morskej cesty do Ázie. Na realizáciu oboch zámerov je potrebné postaviť a celoročne prevádzkovať sieť nukleárnych ľadoborcov, ktoré by udržiavali dostatočne široký nezamrznutý kanál, určený na plavbu komerčných lodí. V roku 2019 sa severnou morskou trasou, upravovanou ľadoborcami, prepravilo 33 miliónov ton skvapalneného zemného plynu do Číny a do roku 2024 Putin plánuje zvýšiť jeho prepravu na 80 miliónov ton. Na zvýšenie prepravnej kapacity bude potrebné okrem navýšenia počtu ľadoborcov postaviť aj infraštruktúru terminálov, ako aj dobudovať nadväzujúcu infraštruktúru na logistiku tovaru na pevnine. Podľa vyjadrenia ruskej vlády projekt celoročného splavovania severných morí potrebuje obrovské investície. Aj keby bola pravidelne využívaná na svetovú komerčnú prepravu, nie je isté, či má severná morská trasa šancu cenovo konkurovať existujücej trase cez Suezský prieplav. Avšak po uviaznutí japonskej nákladnej lode v Suezskom kanáli v marci tohto roka, pravdepodobným dôvodom na využívanie severnej morskej trasy môže byť kapacita Suezského kanála, ktorá je na hranici svojich možností.
V ďalších častiach polárnych expedícií opustíme Arktídu a presunieme sa za južný polárny kruh a budeme objavovať Antarktídu. V budúcom dieli nás pozve kapitán James Cook na palubu svojej legendárnej lode Resolution.
Zdroje:
Imbert, B., North Pole, South Pole: Journeys to the Ends of the Earth, Harry N. Abrams, Publishers, New York, 192 pp., 1992.
Arctic - Early Russian exploration | Britannica
Arktika Icebreaker: Russia's New Nuclear-Powered Icebreaker Ship (popularmechanics.com)
Semyon Dezhnyov – Russiapedia Geography and exploration Prominent Russians (rt.com)
Beaufort Gyre Exploration Project | History | Russian Northern Expeditions (whoi.edu)
