Polárne expedície - časť 2. - Ako prišlo Barentsovo more k svojmu menu

Písmo: A- | A+

Severovýchodná námorná trasa, ktorá sa tiahne od Nórska pozdĺž polostrova Kola, sibírskeho pobrežia, do Beringovej úžiny a následne až do Číny, je v čase globálneho otepľovania považovaná za konkurenta Suezskému prieplavu.

Hoci je v súčasnosti severovýchodná námorná trasa počas arktického leta splavná, používa sa len experimentálne. Hlavným dôvodom je chýbajúca infraštruktúra. V snahe využiť potenciál tejto trasy Rusko už začalo pozdĺž sibírskeho pobrežia budovať sieť podpory plavebným spoločnostiam.

Avšak v stredoveku, keď Suezský prieplav ešte neexistoval, bola táto trasa ešte atraktívnejšia než dnes, pretože cesta z Orientu do Európy by touto cestou bola výrazne kratšia ako oboplávanie Mysu dobrej nádeje. Preto bolo pre vtedajšie námorné veľmoci veľmi lákavé novú cestu objaviť a využívať na prepravu tovaru.

Šestnáste storočie sa vyznačovalo nástupom dvoch veľkých západoeurópskych mocností – Anglicka a Holandska. Obidve sa usilovali vybudovať svoju vlastnú medzinárodnú obchodnú ríšu. Každá z nich si uvedomovala, že Španielsko a Portugalsko obsadili všetky známe obchodné cesty z Európy do Ameriky, Afriky a Ázie. Preto vznikol nápad objaviť novú - severnú morskú cestu, ktorá by skrátila cestu do Číny. Angličania boli prvými, ktorí vyslali expedície na severovýchod, ako aj na severozápad, ale ani jedna sa neskončila podľa očakávania. Neúspech odradil Anglicko od organizácie ďalších expedícií na hľadanie severnej cesty. Tým sa uvoľnil priestor pre Holanďanov, aby ukázali čo vedia a pokúsili sa nájsť severovýchodnú cestu popri ruskom pobreží a preplaviť sa až do Číny.

Severovýchodná morská cesta
Severovýchodná morská cesta (zdroj: https://wwf.panda.org/)

Willem Barents (1550 – 1597) sa narodil na severoholandskom ostrove Tar Schelling. Na začiatku svojej kariéry sa zúčastnil plavieb do Stredozemného mora, počas ktorých zbieral námornícke skúsenosti a popri tom pracoval ako kartograf. Zo svojej cesty publikoval cestovného sprievodcu po Stredomorí.

Willem Barents
Willem Barents (zdroj: Pinterest)

Dňa 5. júna 1594 sa skupina amsterdamských obchodníkov rozhodla vyslať prvú holandskú objaviteľskú expedíciu s cieľom nájsť severovýchodnú morskú cestu. Za vodcu expedície vymenovali Willema Barentsa. Loď vyrazila z holandského ostrova Texel priamo na sever. Bol to prvý pokus, ktorý však netrval dlho. Keď Barentsova loď narazila na severe na množstvo plávajúceho ľadu, bez veľkého otáľania sa vrátila naspäť do bezpečia holandského prístavu.

O rok neskôr (v roku 1595) bola vyslaná druhá objaviteľská expedícia, tentokrát ju financovala horná komora/senát holandského parlamentu. Táto expedícia pozostávala z dvoch lodí, jednu viedol Barents a druhú Jan Huyghen van Linschoten (1563-1611), ktorý mal skúsenosti z ciest do Východnej Indie. Barents bol presvedčený, že cesta na východ existuje, veril, že počas polárneho leta, keď je slnko po celý čas na oblohe, sa ľad roztopí a umožní lodiam preplávať. Druhá výprava vvšak vyrazila pomerne neskoro, až v júli a nedostala sa ďalej ako prvá. Obe lode sa šťastne vrátili do domovského prístavu.

Tretiu výpravu na severovýchod, ktorá vyplávala v roku 1596, financovalo mesto Amsterdam. Pozostávala z dvoch lodí, každej z nich velil kapitán. Boli to kapitáni Heemskerk a Rijp, pričom vrchným veliteľom výpravy bol Barents. Lode vyplávali z Amsterdamu skoro, už 15. mája. Plavba bola spočiatku pokojná. Cestou objavili malý ostrov, Bear island (Medvedí ostrov). Ostrov pomenovali podľa jeho obyvateľov, z ktorých jeden napadol Barentsových námorníkov. Po tejto nemilej príhode pokračovala plavba ďalej k súostroviu Svalbard, do ktorého patria aj Špicbergy. Po krátkom zdržaní sa namierili na juhovýchod, kde opäť narazili na Medvedí ostrov. Napriek sľubnému začiatku výpravy sa začali medzi Rijpom a Barentsom nezhody ohľadom smeru plavby, ktoré vyústili do rozdelenia trás oboch lodí. Od druhej zastávky na Medveďom ostrove sa Rijp rozhodol plávať na sever, kde narazil na ľadové polia a vrátil sa naspäť. Zatiaľ Barents s Heemskerkom plávali na východ. 

Vylodenie sa na Medveďom ostrove (Bear island) a potýčka s jeho obyvateľom
Vylodenie sa na Medveďom ostrove (Bear island) a potýčka s jeho obyvateľom (zdroj: https://alchetron.com/Willem-Barentsz)

Barentsova loď doplávala až k Novej Zemli, kde ich zaskočilo nepriaznivé počasie. Privítal ich studený severák a krutá zima. V prudkom vetre sa loď snažila ostrov oboplávať zo severu. Aj sa jej to podarilo, ale na severovýchodnej strane ostrova sa dostala medzi ľadové kryhy, ktoré jej zabránili v ďalšej plavbe. Keď sa počasie nezlepšovalo, Barents sa rozhodol vrátiť do Amsterdamu. Zistil však, že im ľadové kryhy odrezali cestu naspäť.

Posádka lode bola nútená stráviť zimu na ostrove. Nahromadené kryhy obkolesili loď, ktorá sa najprv pod tlakom ľadového zovretia nadvihla a potom naklonila na bočnú stranu. Následne lodný trup popraskal a loď bola nebola viac schopná plavby. Posádke zostali len dva člny, ktoré vytiahli na breh a tým zachránili pred skazou. Námorníci začali z naplaveného dreva, ako aj z častí lodného trupu stavať na brehu ostrova obydlie. V septembri ešte stále bývali na lodi, ale stavba domu úspešne pokračovala. Najväčší problém im spôsobovali ľadové medvede, ktoré takmer neustále útočili na členov posádky. Po ukončení stavby sa koncom októbra presťahovali do „bezpečného domova“, ako ironicky nazývali drevenú chatku, kde mali prežiť zimu. 

Stavba chaty na brehu Novej Zemle, 1596
Stavba chaty na brehu Novej Zemle, 1596 (zdroj: Pinterest)

Kvôli chýbajúcim znalostiam o stavbe iglu, ktoré by im poskytlo lepšiu tepelnú izoláciu ako drevená chatka, muži doslova mrzli v posteliach. Neustále horiaci oheň v strede chatky síce zohrieval jej priestor, ale chabá izolácia stien nedokázala teplo vo vnútri udržať. Navyše dym znečisťoval vzduch vo vnútri obydlia a ťažko sa dýchalo. Muži umierali od chladu a skorbutu a dokonca aj tí, ktorí mali pevné zdravie. Sužoval ich aj praskot neustále sa pohybujúceho ľadu, ktorý im nedoprial dostatok spánku. Na strechu chatky posádka umiestnila drevený sud, v ktorom sa sústavne nachádzali hliadky, aby sa mohli efektívne brániť proti útokom polárnych medveďov. Napriek neutešenej situácii na ostrove Novaja Zemľa, bolo pre prežitie námorníkov prínosom, že sa v okolí nachádzala zver, ktorú dokázali uloviť a tá ich počas pobytu uživila. Polárne líšky a medvede poskytovali popri mäse aj kožušiny. Navyše sa na ostrove vyskytoval aj dostatok naplaveného dreva použiteľného ako na stavbu chatky a opravu člnov, tak aj ako palivo. Počas zimy sa námorníkom podarilo opraviť oba člny a pripraviť ich na spiatočnú plavbu.

Interiér chaty, v ktorej prežili členovia Barentsovej výpravy arktickú zimu.
Interiér chaty, v ktorej prežili členovia Barentsovej výpravy arktickú zimu. (zdroj: Pinterest)

O novembra nevyšlo slnko viac na obzor a nad Arktídou sa rozprestrel závoj polárnej zimy. Posádka stratila pojem o čase. Hodiny zamrzli a na sledovanie času zostali už len presýpacie hodiny. Gerrit de Veer, námorník, ktorý si viedol denník, v decembri napísal, že námorníkov prepadá zúfalstvo a beznádej. Niekoľko členov posádky krutú zimu neprežilo, ďalší, vrátane Barentsa boli vo veľmi zúboženom stave. Aj keď v marci konečne vyšlo slnko nad obzor, trvalo až do mája, kým more rozmrzlo a námorníci sa mohli vydať na cestu na otvorených člnoch. Rozhodli sa plávať po rovnakej trase, akou prišli. Barents však plavbu na arktickom mori neprežil a dňa 20. júna 1597 zahynul, ako aj ďalší muž. Tí, čo túto plavbu prežili, sa nakoniec doplavili k ruskému pobrežiu a stretli s domorodcom (pravdepodobne s členom nomádskeho národa Samojedov), s ktorým komunikovali pomocou posunkovej reči. Dozvedeli sa, že muž videl v tejto oblasti iný čln, a to im dalo nádej, ktorá sa ukázala ako oprávnená: po ďalších 11 týždňoch plavby v otvorenom člne popri pobreží ich objavil kapitán Rijp, ktorý sa vrátil do arktických morí, aby zachránil 12 námorníkov, ktorí prežili na Novej Zemli krutú arktickú zimu. Sedem z pôvodných 19 prišlo počas výpravy o život.

Mapa Barentsovej tretej výpravy. Šedá čiara je trasa na ostrov Novaja Zemľa, červená prerušovaná čiara je spiatočná trasa.
Mapa Barentsovej tretej výpravy. Šedá čiara je trasa na ostrov Novaja Zemľa, červená prerušovaná čiara je spiatočná trasa. (zdroj: Pinterest)

Barentsovou treťou expedíciou sa na dlhý čas skončili všetky pokusy nájsť severnú trasu na východ alebo na západ. Tri výpravy, ktoré sa pod Barentsovým vedením uskutočnili, napriek ich neúspechu, zvýšili holandské odhodlanie vybudovať obchodnú ríšu na otvorenom mori. Španielsko a Portugalsko, ktoré boli v oblasti objaviteľských výprav a zahraničného obchodu dominantné, začali zamestnávať vojnové konflikty. Po porážke španielskej armády Angličanmi v roku 1588 sa uvoľnil obchodný priestor aj pre Anglicko, ktoré v roku 1600 založilo Anglickú východoindickú spoločnosť. Holandsko založilo o dva roky neskôr Holandskú východoindickú spoločnosť. V nasledujúcich desaťročiach holandskí námorníci budovali kolónie vo východnej Indii a nastali roky prosperity.

More na západ od Novej Zemle na počesť holandského moreplavca dostalo meno po Willemovi Barentsovi - prvom Európanovi, ktorý aj so svojou posádkou strávil celú zimu v Arktíde. Objavené súostrovie Svalbard, hlavne jeho súčasť Špicbergy získali význam pre lov veľrýb a ako zdroj surovín. V období od sedemnásteho do začiatku dvadsiateho storočia niekoľko európskych národov bojovalo o ich vlastníctvo. Napokon túto oblasť získalo v roku 1925 Nórsko. Špicbergy boli v 2. svetovej vojne intenzívne bombardované nacistickým Nemeckom, ktoré sa tiež usilovalo o ich vlastníctvo. Po skončení vojny využil Sovietsky zväz medzinárodnú zmluvu, ktorou sa riadia Špicbergy, na získanie ťažobných práv. Dnes sa súostrovie Svalbard využíva prevažne na vedecké výskumy v oblasti životného prostredia, ako aj klimatických zmien.

V devätnástom storočí objavil nórsky lovec tuleňov tábor, kde Barents a jeho muži prežili trýznivú zimu na prelome rokov 1596-1597. Okrem iného našiel žalostný odkaz od Barentsa, v ktorom vysvetľoval, že mu ľad zabránil splniť poslanie a nájsť cestu do Číny. V 90. rokoch minulého storočia holandskí a ruskí archeológovia uskutočnili výskum pozostatkov „bezpečného domova“, zatiaľ čo vedci začali prehodnocovať Barentsovu nešťastnú expedíciu ako začiatok „zlatého veku“ obchodu medzi Ruskom a západnou Európou.

Barentsovo more vošlo do povedomia svetovej verejnosti aj v súvislosti s potopenou ponorkou Kursk. V lete roku 2000 bola skupina ruských námorníkov uväznená v tejto ponorke hlboko pod hladinou Barentsovho mora. Na rozdiel od muža, na počesť ktorého bol pomenovaný ich vodný hrob, 118 námorníkov na palube Kurska zahynulo v priamom prenose prostredníctvom satelitnej televízie a internetu. Avšak námorníci uväznení v ponorke boli pred 21 rokmi rovnako bezmocní ako Barents a jeho posádka pred štyrmi storočiami na ostrove Novaja Zemľa. 

Skryť Zatvoriť reklamu