Nemecko nehodlalo zostať v tieni anglických, belgických a nórskych polárnikov a zorganizovalo Nemeckú národnú antarktickú expedíciu - Expedíciu Gauss.
Erich Dagobert von Drygalski sa narodil 9. februára 1865 v Köningsbergu vo východnom Prusku (dnešný Kaliningrad). V sedemnástich rokoch začal Drygalski študovať matematiku a fyziku v Königsbergu, ale čoskoro odišiel do Bonnu, aby sa zúčastnil na prednáškach Ferdinanda von Richthofena, ktorého nasledoval v roku 1883 do Lipska a v roku 1886 do Berlína. V roku 1887 získal doktorát po ukončení dizertačnej práce z geofyziky, ale Richthofenov silný vedecký a osobný vplyv ho priviedol k tomu, aby sa stal geografom. Pracovať začal ako asistent na Ústave geodézie v Postupime.
V roku 1891 podnikol prieskumnú expedíciu do západného Grónska sponzorovanú Berlínskou zemepisnou spoločnosťou, s cieľom vybrať vhodnú lokalitu na uskutočnenie veľkej štúdie o pohybe grónskych ľadovcov. Štúdiu vykonala Nemecká glaciologická expedícia v rokoch 1892-1893 pod vedením Ericha von Drygalského. Výsledky boli publikované v dvojzväzkovej práci v roku 1897.
V roku 1899 bol Drygalski vymenovaný za profesora geografie a geofyziky na univerzite v Berlíne a v nasledujúcom roku ho Nemecká komisia pre výskum južného pólu navrhla, aby viedol Nemeckú národnú antarktickú expedíciu, ktorá sa mala uskutočniť v rokoch 1901-1903.
Financovanie expedície nebolo problémom, avšak komisia sa domnievala, že jedna loď bude na expedíciu postačovať. Namiesto úpravy niektorej z existujúcich lodí Nemeckého námorníctva Drygalski dostal povolenie na stavbu nového plavidla.
Loď na cestu do Antarktídy bola postavená v lodenici Howaldtswerke v Kieli. Bola z dreva a navrhli ju podľa vzoru legendárnej lode Fridtjofa Nansena - Fram. Nemecká polárna loď získala meno podľa významného nemeckého matematika Johanna Carla Friedricha Gaussa. Náklady na jej výrobu nepresiahli 500.000 nemeckých mariek, čo bol v tom čase veľký majetok. Dňa 2. apríla 1901 bola spustená na more. Gauss bol trojsťažník s výtlakom 762 ton a bol opatrený prídavným parným strojom, ktorý poháňal lodnú skrutku s výkonom 7 uzlov (13 km/h). Pri plnom naložení mohla loď uniesť dostatok potravín a výbavy pre 30-člennú posádku na tri roky. Trup bol mimoriadne pevný a kormidlo a lodná skrutka boli navrhnuté tak, aby sa kvôli kontrole alebo opravám dali zdvihnúť na palubu.
Medzi vedeckých pracovníkov patril osvedčený prírodovedec profesor Ernst Vanhöffen, ktorý už bol s Drygalskim na jeho expedícii do Grónska. Expedičným chirurgom bol Dr. Hans Gazert, ako geológ pôsobil Dr. Emil Philippi. Ďalším členom vedeckého tímu bol magnetológ a meteorológ Dr. Friedrich Bidlingmaier. Kapitán lode Hans Ruser podliehal veleniu profesora von Drygalského, ktorý bol vrchným veliteľom expedície. Dôstojníci a posádka boli starostlivo vyberaní a expedície sa zúčastnilo celkovo päť členov vedeckého personálu, päť námorných dôstojníkov a dvadsaťdva riadnych členov posádky.
Hoci sa na palube lode nenachádzali žiadni námorní dôstojníci, loď Gauss dostala privilégium plaviť sa pod cisárskou vlajkou. Z Kielu vyplávala dňa 11. augusta 1901 a podnikla pomalú plavbu do Kapského Mesta, pričom na ceste vykonala veľa cenných oceánografických pozorovaní. Až 7. decembra expedícia opustila Mys dobrej nádeje a 2. januára 1902 zakotvila v zálive Royal Sound na Kerguelenových ostrovoch. Skupina vedcov, ktorá v predstihu už pred niekoľkými mesiacmi pricestovala na Kerguelenove ostrovy na prenajatej austrálskej lodi, práve dokončovala stavbu observatória. Loď Gauss zostala takmer mesiac kotviť na Kerguelenových ostrovoch, až 31. januára zdvihla kotvy a zamierila na juhovýchod, aby preskúmala oblasť okolo 90° východnej zemepisnej dĺžky. Keď 12. februára 1902 preplávali rovnobežku 60° južnej šírky, začali sa stretávať s veľkým počtom ľadovcov. Dňa 14. februára sa loď nachádzala približne 100 km od antarktického pobrežia a kvôli množstvu nebezpečných plávajúcich ľadovcov postupovala pomaly, aby nedošlo ku kolízii. Dňa 19. februára hĺbkové sondy zaznamenali, že sa hĺbka mora znižuje. Znamenalo to, že sa blížili k pevnine. Hladina mora bola bez ľadu a len občas bolo vidieť veľké ľadové kryhy, ktoré unášal silný juhovýchodný vietor.
Skoro ráno 21. februára 1902 bola na obzore spozorovaná pevnina, celá pokrytá ľadom a snehom, ktorá ležala takmer na antarktickej polárnej kružnici. Drygalski pomenoval objavenú pevninu Zem cisára Wilhelma II (uvádza sa aj Zem Wilhelma II). V ten deň nastala silná snehová búrka, vplyvom ktorej sa okolo lode Gauss nakopilo množstvo ľadu. Ako sa ukázalo po skončení búrky, loď v ľade pevne uviazla.
Po zhodnotení situácie bolo jasné, že sa do zimy nepodarí loď z ľadového zovretia vyslobodiť. Preto bolo treba urobiť prípravy na prezimovanie medzi kryhami. Námorníci postavili z blokov ľadu iglu, do ktorého umiestnili magnetické observatórium. Okrem neho vybudovali aj astronomické observatórium a do blízkosti lode osadili meteorologické prístroje. Po polovici marca, keď sa zdalo nepravdepodobné, že by sa ľad medzi loďou a pobrežím mohol pohnúť, boli vyslané pešie výpravu so saňami a psími záprahmi, aby preskúmali pobrežie. Jedna z nich, ktorá putovala po ľade smerom na juh a za tri a pol dňa dorazila na pevninu, objavila čierny a strmý vrch, ktorý sa nachádzal vo vzdialenosti asi 80 km od lode. Výška tohto vrchu sa odhadovala na približne 300 metrov a dostal názov Gaussberg. Ako sa zistilo, jednalo sa o sopku s kráterom na vrchole.
Dňa 29. marca 1902 bol krásny, pokojný a jasný deň. Veliteľ expedície vydal pokyn na nafúknutie balóna, na ktorom hodlal preskúmať okolie. V ten deň Drygalski vystúpil na balóne do výšky takmer 500 metrov. Zostal hore dve hodiny fotografovať a skúmať horizont. Na juhu sa týčil čierny kužeľ sopky Gaussberg, ktorý bol súčasťou pobrežia ľadom pokrytej krajiny, ktorá sa za ním dvíhala do väčšej výšky a siahala ďaleko na východ a západ. Toto rozsiahle pobrežie už bolo pomenované Zem cisára Wilhelma II. Drygalski veril, že sa stal prvým letcom na balóne v Antarktíde. O lete balónom s nápisom Gauss Drygalski popísal svoje dojmy nasledovne: "Bolo tam také teplo, že som si mohol dať dole aj rukavice. Výhľad z tejto výšky bol grandiózny. Videl som novoobjavenú sopku Gaussberg a poskytol som popis okolia cez telefón na palubu lode. Vrchol Gaussergu bol jediným orientačným bodom v okolí...“. Avšak let Drygalského bol vykonaný len o niekoľko týždňov neskôr ako let Roberta Falcona Scotta, ktorého nad antarktické pobrežie vyniesol balón dňa 4. februára 1902. Zato Drygalski vystúpil do výšky 500 metrov, kým Scott bol v maximálnej výške len 180 metrov.
Expedičná loď Gauss prezimovala v ľadovom zovretí a zostala vo vzdialenosti približne 80 kilometrov od pobrežia. Členovia expedície sa počas antarktickej zimy obmedzili na miestne štúdie morského ľadu, morskej biológie a vrchu Gaussberg, ich najbližšieho pevninského bodu. Výsledky expedície boli publikované v rokoch 1905 až 1931 v dvadsiatich zväzkoch s doplnkovými atlasmi pod súhrnným názvom Deutsche Südpolar Expedition 1901-1903.
Drygalski a jeho muži čelili mnohým ťažkostiam polárnej zimy, rovnako ako Carsten Borchgrevink a aj posádka lode BELGICA pred nimi. Našťastie loď Gauss bola dostatočne zásobená a kajuty boli veľmi pohodlné. Jeden z členov posádky, F. Bidlingmaier, opísal voľnočasové aktivity nasledovne: „Každú nedeľu bol pivný večer a v stredu sa organizovali prednáškové večery. Ale sobotné večery boli najlepšie zo všetkých: sedeli sme spolu, popíjali grog a zabávali sme sa hrami, či rozhovormi. Kluby vyrástli ako huby po daždi. Bolo niekoľko kartárskych klubov, džentlmenský cigarový klub a mali sme aj kapelu zloženú z ústnej harmoniky, flauty, trianglu a dvoch pokrievok ktoré sme používali ako činely“.
Hoci počas antarktickej zimy bolo v interiéri lode celkom príjemne, vonku to bolo úplne inak. Zúrili snehové búrky a okrem jej stožiarov, takmer celá loď zmizla v snehu. Teploty klesli na -27 °C, čo malo za následok prasknuté meracie prístroje a desiatky rozbitých fliaš nemeckého piva!!! Na druhej strane sa občas vyskytli aj dobré dni a práve počas nich sa zbierali vedecké údaje. Muži postavili veterný mlyn na výrobu elektriny, zatiaľ čo iní sa vydali na lovecké výpravy na tulene a tučniaky: „Z ich sŕdc a pečení sme varili najchutnejšie ragú. Chutilo nám oveľa viac ako naše konzervované jedlo“.
"V marci sa situácia stabilizovala natoľko, že som sa rozhodol, že je čas na výpravy so saňami“, napísal Drygalski do expedičného denníka. Prvá expedícia so saňami, ťahanými psími záprahmi, odišla 18. marca. Trvala osem dní a viedla k prvému fyzickému dôkazu o dosiahnutí antarktickej pevniny, keď sa členovia posádky vrátili s kusmi vulkanického kameňa, ktorý nazbierali na vrchu Gaussberg.
Začiatkom apríla 1902 sa druhá výprava na saniach vrátila z 13-dňového výletu do kráteru sopky Gaussberg, na úpätí ktorej si štyria muži vybudovali dočasný prístrešok, ako východiskový bod pre ďalšie výlety do tejto oblasti. Práve v tom čase sa Drygalski rozhodol zúčastniť tretej výpravy, ktorá sa mu stala takmer osudnou. Keď muži 27. apríla, šesť dní po opustení lode, dorazili na Gaussberg, teploty klesli na -38 °C. Žiaľ, po príchode zistili, že prístrešok je zničený. Jeho opravou strávila skupina veľa hodín, čo ju zdržalo. Nasledujúce dni boli venované geologickým a magnetickým prieskumom. Na ceste späť na loď ich zasiahla ďalšia snehová búrka. Nemohli pokračovať, len sa ukryť v ľade a prečkať nečas. Potraviny, ktoré si priniesli so sebou, sa minuli a práve, keď sa chystali, že od hladu zabijú psy, našli mŕtveho tuleňa, ktorého skolili a uložili do zásoby členovia predchádzajúcej výpravy. Teraz mali síce dostatok jedla, ale počasie bolo také zlé, že úplne stratili orientáciu. Ich pochod k lodi sprevádzalo šťastie, pretože v čase, keď už strácali nádej, že k lodi vôbec dôjdu, potkli sa o snehom zasypanú loď Gauss.
Gaussberg, ktorý sa nachádza na 66°40' južnej zemepisnej šírky, bol najjužnejším bodom expedície. Drygalski veril, že dokážu dosiahnuť 72° alebo 73° južnej zemepisnej šírky, ale túto myšlienku do príchodu jari už nestihol zrealizovať. S príchodom jarných mesiacov sa celá pozornosť venovala vyslobodeniu lode z ľadu. Ľad sa na šírom mori síce začal rozpadávať, ale stále boli viac ako 600 metrov vzdialení od najbližšieho úseku voľnej vody. V snahe uvoľniť cestu, do ľadu, ktorý ich od otvoreného mora delil, ručne vykopali diery a naplnili výbušninami. Okrem výbušnín sa na prerezanie ľadu používali oceľové píly dlhé asi 6 metrov, ale postup vyprosťovania lode bol veľmi pomalý. Posádka začínala dúfať, že z Nemecka vyšlú záchrannú loď, aby ich vyslobodila. Hans Ruser, kapitán lode Gauss, zašiel tak ďaleko, že navrhol hádzať prázdne pivové fľaše do vody so správami s popisom ich polohy. Okrem toho navrhol, aby s pomocou balóna zhodili ďalších 100 fliaš, keď začne fúkať severný vietor. Jedného dňa sa Drygalski prechádzal okolo lode, aby skontroloval postup prác, keď si všimol oblasť, kde pristáli sadze z lodného komína. Uvidel, že sa pod napadanými sadzami roztopil ľad. Zistil, že čierna farba sadzí absorbuje svetlo zo slnka, ktoré potom roztopí ľad pod nimi. Okamžite nariadil, aby porozkladali na cestu k otvorenej vode všetky odpadky z palube lode. Úspech sa dostavil takmer ihneď. Ľad sa pod vrstvou odpadu skutočne začal topiť. Za mesiac mali dlhý vodný kanál hlboký takmer dva metre. Hoci pod ním bolo ešte štyri až päť metrov ľadu, vznikla nádej na oslobodenie lode. Kanál sa neustále rozširoval, až sa zväčšil na malý rybník. Koncom decembra 1902 začalo pršať.
Prešli Vianoce, Nový rok a celý január bez zmeny. Až 8. februára 1903 „...zrazu sme pocítili v rýchlom slede dva prudké otrasy. Po výkriku ‚ľady sa lámu‘ som vybehol na palubu“, píše do expedičného denníka Drygalski. S loďou oslobodenou od ľadu začala expedícia pomalú plavbu pozdĺž antarktického pobrežia. Pobrežie bolo plné veľkých ľadových krýh. Cestovanie medzi kryhami bolo nebezpečné a pomalé, preto 31. marca Drygalski nariadil ústup a záznam v denníku znel: "Bolo to jedno z najťažších rozhodnutí, aké som kedy musel urobiť, ale bolo nevyhnutné. Nenašli sme žiadne bezpečné miesto na prezimovanie..." Na Mys dobrej nádeje doplávali dňa 9. júna 1903 a Drygalski okamžite poslal žiadosť do Berlína, v ktorej požiadal o súhlas predĺžiť expedíciu o ďalšiu zimu. Jeho žiadosť bola zamietnutá pravdepodobne preto, že cisár bol sklamaný, že nebolo objavené žiadne nové významné územie. Loď Gauss sa vrátila do domovského prístavu v Kieli 23. novembra 1903.
Zaujímavosťou je, že Drygalského expedícia sa konala v približne rovnakom čase, alo Scottova Expedícia Discovery. Obe boli organizované do Antarktídy, avšak každá skúmala inú stranu kontinentu a pravdepodobne o sebe vôbec nevedeli. Ak by boli tieto dve expedície viedli koordinovane, mohol byť spoločný výsledok oveľa lepší ako súčet výsledkov jednotlivých expedícií.
Po návrate strávil Drygalski veľa rokov dokumentovaním svojej expedície, v rokoch 1905 až 1931 vydal spolu 20 zväzkov. V roku 1906 bol Drygalski menovaný profesorom geografie na univerzite v Mníchove, túto funkciu zastával až do odchodu do dôchodku v roku 1934. V roku 1910 sa zúčastnil nemeckej expedície na vzducholodi na ostrovy Svalbard (pod vedením Ferdinanda Grafa von Zeppelin a Heinricha Prinza von Preussen), ktorej cieľom bolo vypracovanie štúdie zaľadnenia Špicbergov. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako veliteľ práporu v Belgicku. Po ukončení vojny sa začal zaujímať o politickú a antropologickú geografiu a z toho dôvodu veľa cestoval po Sibíri, Európe, Ázii a Severnej Amerike. Zomrel 10. januára 1949 v Mníchove.
Začiatkom roku 1904 loď Gauss kúpila kanadská vláda a premenovala na Arctic. Následne loď slúžila v arktických moriach a pod velením Josepha-Elzéara Berniera skúmala arktické ostrovy. Bernier sa na lodi Arctic každoročné zúčastňoval expedícií na sever Kanady. Vynechal len roky počas prvej svetovej vojny a v roku 1922 sa opäť vrátil k prieskumným plavbám v Arktíde. Jeho posledná plavba bola zaznamenaná v roku 1925. Ďalší osud lode Arctic nie je známy.
Záver:
Národná Nemecká antarktická expedícia, alebo Expedícia Gauss preskúmala dovtedy neznámu časť antarktického kontinentu a objavila sopku Gaussberg. Pod vplyvom politických udalostí v Nemecku sa jej nedostalo veľkého uznania, hoci jej výsledky priniesli veľa nových poznatkov v skúmaní Antarktídy.
Zdroje:
German National Antarctic Expedition 1901-03 - Gauss Crew and Personnel List (coolantarctica.com)
Erich Dagobert von Drygalski | German geographer | Britannica
Antarctic Explorers: Erich von Drygalski (south-pole.com)
The Siege Of The South Pole (todayinsci.com)
Erich von Drygalski collection - Archives Hub (jisc.ac.uk)
Biography of Erich von Drygalski <small>(1865-1949)</small> - TheBiography.us
Erich Von Drygalski | Encyclopedia.com
Exploring the Unknown: History of the First German South Polar Expedition 1901–1903 | SpringerLink
37 Photographs Documenting the Heroic Age of Antarctic Exploration (historycollection.com)
