reklama

Polárne expedície - časť 33. - Arktída - Spor o prvenstvo na severnom póle (1907 - 1909)

Severný pól bol začiatkom 20. storočia jedným z posledných bielych miest na mape. Vieme, kto ho dosiahol ako prvý?

Polárne expedície - časť 33. - Arktída - Spor o prvenstvo na severnom póle (1907 - 1909)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Kým južný geografický pól sa nachádza na antarktickej pevnine a jeho dosiahnutie je možné jednoznačne overiť, so severným pólom je to komplikovanejšie. Je pokrytý vodami Severného ľadového oceánu, na povrchu ktorého plávajú ľadové kryhy, neustále unášané morským prúdom. Miesto, kde sa pól nachádza, je síce možné presne zmerať a označiť, ale z dôvodu nestabilnej polohy ľadu, značka stráca význam. Nehovoriac o tom, že sa ľadová kryha po čase presunie na juh natoľko, že sa nakoniec roztopí a označenie pohltí oceán.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ľadová kryha na severnom póle sa pohybuje rýchlosťou približne 400 metrov za hodinu.
Ľadová kryha na severnom póle sa pohybuje rýchlosťou približne 400 metrov za hodinu. (zdroj: https://dotearth.blogs.nytimes.com/2008/03/21/north-pole-busy-season-begins/)

Pred niečo viac ako storočím sa dvaja americkí polárni bádatelia Robert Peary a Frederick Cook dostali do sporu, pretože každý z nich tvrdil, že bol prvým, kto dosiahol severný pól. V tejto časti blogu sa bližšie pozrieme na okolnosti údajného dosiahnutia pólu oboma polárnymi prieskumníkmi.

Keď si dňa 7. septembra 1909 čitatelia denníka New York Times sadli k raňajkám a otvorili noviny, upútal ich ohromujúci nadpis článku na titulnej strane: „Peary objavil severný pól na ôsmy pokus za 23 rokov“.

Avšak len jeden týždeň pred Pearyho oslavným článkom vyšiel v denníku New York Herald na titulnej strane podobný článok s nadpisom: "Severný pól objavený Dr. Frederickom A. Cookom". Frederick Cook, americký polárny bádateľ, ktorý sa po viac ako roku, strávenom v Arktíde, neočakávane vrátil z expedície tvrdil, že severný pól dosiahol už v apríli 1908 – celý rok pred Pearym.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Každému, kto čítal obidva články, bolo jasné, že severný pól možno „objaviť“ iba raz. Otázka teda znela: Kto dosiahol severný pól ako prvý?

Cook a Peary začínali ako priatelia a parťáci

Frederick Albert Cook bol synom nemeckých vysťahovalcov do USA, Theodora and Magdaleny Koch, ktorí po presídlení prijali anglickú verziu svojho priezviska - Cook. V roku 1890 Cook absolvoval štúdium medicíny na New York University. Tesne predtým, ako mu oznámili výsledky záverečných skúšok, jeho žena a dieťa zomreli pri pôrode. Emocionálne otrasený, 25-ročný lekár hľadal únik pred smutnou realitou čítaním dostupnej literatúry o polárnom prieskume. Neušlo mu, že Robert Peary, stavebný inžinier v službách Amerického námorníctva, hľadá dobrovoľníkov, vrátane lekára, na expedíciu do Grónska. „Bolo to, ako keby sa otvorili dvere mojej väzenskej cely,“ napísal neskôr Cook. Ihneď zareagoval na inzerát a prihlásil sa do expedície ako lekár.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Expedícia do Grónska, pod vedením Pearyho s Cookom ako expedičným lekárom, začala v roku 1891. Krátko po jej začiatku si Peary pri nehode na lodi zlomil predkolenie. Cook mu dal nohu do dlahy a kosti sa Pearymu výborne zrástli. Vďaka Cookovi mohol Peary pokračovať v expedícii a vysoko si cenil doktorovu profesionalitu. Cieľom expedície bol prechod cez Grónsko a overenie predpokladu, že Grónsko je pevninou, ktorá siaha v najlepšom prípade až po severný pól. S týmto cieľom uskutočnil Peary pešiu výpravu zo základne v zálive MacCormick Fjord až po 1.000 metrov vysoký útes Navy Cliff, odkiaľ videli Independence Fjord na východnej strane Grónska, ako aj zamrznuté more na severe. Týmto zistením Peary dospel k záveru, že Grónsko je ostrov a k severnému pólu od jeho najsevernejšieho bodu zostáva prejsť po zamrznutom oceáne vzdialenosť približne 800 km.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Trasa prechodu Grónskom počas Pearyho expedície 1891-1892 viedla zo základne v zálive MacCormick Fjord až po útes Navy Cliff, odkiaľ uvideli Independence Fjord na východnej strane Grónska.
Trasa prechodu Grónskom počas Pearyho expedície 1891-1892 viedla zo základne v zálive MacCormick Fjord až po útes Navy Cliff, odkiaľ uvideli Independence Fjord na východnej strane Grónska. (zdroj: Wikipedia)

Po ukončení prvej spoločnej expedície Pearyho a Cooka do Grónska, začali vychádzať na povrch rozdiely medzi týmito dvoma mužmi. Cook, na rozdiel od Pearyho sa zaradil k novej vlne prieskumníkov, ktorí sa živo zaujímali o domorodé obyvateľstvo, s ktorým sa počas arktických expedícií stretli. Za roky, ktoré prežil v Arktíde, sa naučil ich jazyk aj dialekty a osvojil si ich spôsob života. Inuiti ho medzi seba prijali. V roku 1893 Cook vycúval z ďalšej arktickej expedície, na ktorú ho Peary pozval, kvôli zmluve, ktorá zakazovala inému členovi expedície zverejniť čokoľvek o ceste skôr, než Peary publikoval svoju správu. Cook chcel zverejniť výsledky etnologickej štúdie arktických domorodcov, ale Peary sa postavil proti tomu. Preto sa každý z nich vybral vlastnou cestou – až do roku 1901, keď sa verejnosť dozvedela, že Peary, počas jedného zo svojich početných pokusov o dosiahnutie severného pólu, pravdepodobne uviazol v Arktíde. Jeho rodina a priaznivci sa obrátili na Cooka o pomoc. Cook sa bez váhania rozhodol svojmu druhovi pomôcť. Rodina zorganizovala záchrannú loď a Cook skutočne našiel Pearyho v Arktíde v zúboženom stave. Bol ťažko chorý na skorbut a trpel komplikáciami, medzi inými aj ochorením srdca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vrchol Mount McKinley

V roku 1906 Cook podnikol expedíciu na Aljašku, s cieľom dosiahnuť najvyšší štít Severnej Ameriky Mount McKinley/Denali (6.190 m). Vrcholový výstup podnikol Cook len s jedným členom expedičnej výpravy, Edwardom Barrillom. Ostatní členovia expedície, ktorých Cook nechal v nižšie položenom tábore, vyjadrili o dosiahnutí vrcholu vážne pochybnosti. Tie sa potvrdili až v roku 1913, keď Hudson Stuck, ktorý so skupinou horolezcov výstup dokázateľne vykonal a priniesol vrcholové fotografie. Dokázalo sa, že Cookova údajná fotografia z vrcholu Mount McKinley bola urobená na malom výbežku na hrebeni vedľa ľadovca Ruth, ktorý je vzdialený od vrchola 31 km.

Fotografia z údajného dosiahnutia vrcholu Mount McKinley
Fotografia z údajného dosiahnutia vrcholu Mount McKinley (zdroj: https://thedetailedhistory.com/the-fake-peak/)

Cookova expedícia na severný pól

V roku 1907, keď severný pól ešte stále nebol dosiahnutý, sa Cook rozhodol, že zorganizuje malú expedíciu so saňami ťahanými psami a ako prvý človek na svete vztýči na severnom póle vlajku svojej krajiny. Cookova expedícia k pólu vyplávala na prenajatom škuneri z prístavu Gloucester v štáte Massachusetts v júli 1907. Škuner mal namierené do severného Grónska. Až do augusta 1907 Cook udržiaval svoj plán v tajnosti. Škuner ho vysadil v domorodej osade Inuitov Annoatok, ktorá bola vzdialená 1.100 km od severného pólu. Cook si založil základný tábor a prezimoval medzi domorodcami. Na pól vyrazil vo februári 1908 so skupinou deviatich Inuitov a 11 ľahkých saní ťahaných 103 psami. Cookova pešia výprava sledovala nevyskúšanú, ale sľubnú cestu, ktorú opísal Otto Sverdrup, vedúci nórskej kartografickej výpravy v rokoch 1898-1902.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podľa Cookovej knihy "My Attainment of the Pole", jeho expedícia cestou nachádzala stáda pižmoňov (severské bizóny), ktoré pozoroval nórsky polárny bádateľ a kartograf Otto Sverdrup a prechádzala cez ostrovy Ellesmere a Axel Heiberg až po Cape Stallworthy, čo je  najsevernejší výbežok ostrova Axel Heiberg. Z tohto miesta viedla na sever už len zamrznutá hladina Severného ľadového oceána. Muži mali tú výhodu, že po ceste lovili zver, jedli čerstvé mäso a tvorili si zásoby pemmicanu (výdatná zmes tuku pižmoňov a ich sušeného mäsa, ktorá bola základom stravy domorodých Inuitov). Z Cape Stallworthy sa členovia Cookovho podporného tímu, podľa plánu vrátili a nechali mu len dvoch domorodých lovcov, Etukishooka a Ahwelah. Cookova trojčlenná výprava prešla za 24 dní 580 km – denný priemer 24 km. Cook bol prvým, kto opísal zamrznuté polárne more v nepretržitom pohybe. Na severnej zemepisnej šírke 88° objavil obrovskú ľadovú vyvýšeninu s „plochým vrcholom“, vyššiu a hrubšiu, ako okolitý morský ľad.

Mapa časti Arktídy, ktorú vytvoril Otto Sverdrup v rokoch 1898 - 1902
Mapa časti Arktídy, ktorú vytvoril Otto Sverdrup v rokoch 1898 - 1902 (zdroj: https://en.wikipedia.org)

Cook napísal do expedičného denníka, že sa celé dni predierali prudkým vetrom, vďaka ktorému bol každý nádych bolestivý. Na poludnie 21. apríla 1908 použil svoj francúzsky sextant, aby zistil, že sa nachádzajú veľmi blízko pri póle. Keď k pólu dorazili, zostali na mieste 2 dni, počas ktorých Cook vykonal ďalšie merania, aby overil ich polohu. Pred odchodom zo severného pólu vložil bankovku do mosadznej trubice, ktorú zakopal do trhliny v ľade.

Cesta na severný pól cez ostrov Ellesmere, obrázok z knihy Fredericka Cooka "My Attainment of the Pole"
Cesta na severný pól cez ostrov Ellesmere, obrázok z knihy Fredericka Cooka "My Attainment of the Pole" (zdroj: https://www.gutenberg.org/files/36962/36962-h/36962-h.htm#Page_205)

Cook, rovnako ako ostatní arktickí prieskumníci tej doby, predpokladal, že ľad na póle bude unášaný smerom na východ. Bol však prvým, kto zaznamenal jeho posun smerom na západ. Tento smer bol nielen že na inej trase, ako si Cook naplánoval, ale čo bolo horšie, vzďaľovali sa od zásob, ktoré zanechali na pobreží na Cape Stallworthy. Na mnohých miestach tvoril popraskaný ľad úseky otvorenej vody. Bez skladacieho člna, ktorý si priviezli, by boli odrezaní od návratu do civilizácie. Striedajúc peší pochod s plavbou na člne, sa napokon dostali na ostrov Devon, kde ich zastihlo veľmi drsné počasie a boli nútení prežiť zimu. Počas štyroch mesiacov sa ukrývali v jaskyni, a živili sa divou zverou. Keď sa im minuli náboje, začali svoju korisť loviť oštepmi. Vo februári 1909 sa počasie natoľko zlepšilo, že bolo možné prejsť cez zamrznutý prieliv Smith Sound späť do Annoatoku, kam dorazili v apríli 1909, približne 14 mesiacov po tom, čo sa vydali k pólu.

Mapka s orientačnými bodmi Cookovej expedície na severný pól v rokoch 1907 - 1909
Mapka s orientačnými bodmi Cookovej expedície na severný pól v rokoch 1907 - 1909 (zdroj: Wikipedia)

V Annoatoku sa Cook stretol s Harrym Whitneym, americkým športovcom, ktorý sa vydal na loveckú výpravu do Arktídy. Whitney mu priniesol čerstvé správy zo sveta a okrem iného mu povedal, že veľa ľudí verí, že Cook počas výpravy na pól zahynul. Whitney mu tiež prezradil, že pred ôsmimi mesiacmi, v auguste 1908 Peary vyrazil z tábora južne od Annoatoku na vlastnú expedíciu na severný pól.

Harry Whitney počas výpravy na ostrove Ellesmere prechádza so sprievodom Inuitov  Flagler Fjordom.
Harry Whitney počas výpravy na ostrove Ellesmere prechádza so sprievodom Inuitov Flagler Fjordom. (zdroj: https://www.gutenberg.org/files/36962/36962-h/36962-h.htm#Page_205)

Pearyho expedícia na severný pól

Dňa 6. júla 1908 trojsťažňový škuner Roosevelt, s prídavným pohonom na parný stroj, opustil New York City s Pearyho v poradí ôsmou arktickou expedíciou, ktorá smerovala na severný pól. Okrem Pearyho vo funkcii veliteľa expedície do nej patril aj kapitán Robert Bartlett, chirurg Dr. J.W. Goodsell a asistenti Ross Gilmore Marvin, Donald Baxter MacMillan, George Borup a Matthew Henson. Po naverbovaní niekoľkých Inuitov a ich rodín z osady na grónskom Cape York, expedícia prezimovala blízko Cape Sheridan na severe ostrova Ellesmere.

Loď Roosevelt na plavbe do Arktídy v roku 1908
Loď Roosevelt na plavbe do Arktídy v roku 1908 (zdroj: https://seahistory.org/sea-history-for-kids/sailing-to-the-north-pole/)

Robert Peary na palube lode Roosevelt
Robert Peary na palube lode Roosevelt (zdroj: https://seahistory.org/sea-history-for-kids/sailing-to-the-north-pole/)

Do samotnej výpravy k pólu sa zapojilo 7 členov expedície, 19 Inuitov a 140 psov, ktoré ťahali 28 saní. Členovia výpravy vyrazili 28. februára 1909. Použili systém štafetového zakladania depozitov, ktorý pozostával z toho, že pred hlavnou časťou výpravy bola vyslaná podporná výprava, ktorá pozdĺž trasy ukladala potravinové depozity.  

Peary tento spôsob ukladania zásob nazval „Pearyho systém“ a používal ho aj napriek tomu, že pri predchádzajúcom pokuse o dosiahnutie severného pólu v roku 1906 zlyhal, pretože sa ľad medzi potravinovými depozitmi a výpravou rozštiepil a voľné more na dlhú dobu odrezalo výpravu od uložených potravín. Počas svojho ôsmeho pokusu Peary opäť čelil úsekom otvorenej vody, ktoré sa tvorili v nesúvislom ľade a občas sa rozprestierali na míle ďaleko. Nakoľko Peary nemal so sebou žiadny čln, jeho výprava musela niekedy aj celé dni čakať, kým sa ľad uzavrie, aby mohla postupovať.

Pearyho výprave sa podarilo za prvý mesiac prekonať 450 km. Ich priemerný postup dosiahol približne 18 km za deň. Keď boli vo vzdialenosti asi 215 km od pólu, Peary poslal všetkých členov expedície naspäť, okrem štyroch domorodcov a asistenta Matthewa Hensona, Afroameričana z Marylandu, ktorý ho sprevádzal aj na jeho predchádzajúcich expedíciách. O niekoľko dní neskôr – 6. apríla 1909 – na konci vyčerpávajúceho denného pochodu mal Henson, ktorý nevedel použiť sextant, pocit, že sú pri póle.

"Teraz sme na póle, však?" spýtal sa Henson Pearyho s nádejou v hlase.

Nato Peary bez slova siahol do vrchného odevu a vytiahol zloženú americkú vlajku, ušitú jeho manželkou a pripevnil ju na žrď, ktorú osadil na iglu, ktoré postavili jeho inuitskí spoločníci. Potom sa všetci odobrali na potrebný spánok.

Iglu, ktoré postavila Pearyho výprava na severnom póle
Iglu, ktoré postavila Pearyho výprava na severnom póle (zdroj: https://www.history.navy.mil)

V nasledujúci deň, podľa Hensona, Peary zameral polohu miesta, kde sa nachádzali a mlčky vložil vlajku spolu s popísaným hárkom papiera do prázdnej plechovky a zahrabal ju do ľadu. Potom sa otočili a vydali na cestu naspäť. Hensonovi nepovedal Peary vôbec nič.

Cookova cesta do civilizácie

V čase, keď sa Peary nachádzal na spiatočnej ceste, Cook sa už zotavoval v Annoatoku. Keď sa spriatelil s Whitneym, prezradil mu, že dosiahol pól, ale zaviazal ho mlčanlivosťou. Chcel, aby sa o jeho úspechu dozvedela verejnosť na základe vlastného vyhlásenia. Keďže tak ďaleko na sever nebola žiadna pravidelná lodná doprava, Cook plánoval prejsť 1.100 km na juh až k dánskej obchodnej stanici Upernavik, odkiaľ premávali pravidelné linky do Kodane. Nerobil si ilúzie o ťažkostiach, ktoré s tým súviseli – výprava na saniach zahŕňala lezenie po horách a ľadovcoch, prekračovanie úsekov voľnej vody a prechádzanie po pohyblivom ľade. Whitneyho ponuku na návrat na prenajatej lodi z New Yorku, ktorá mala priplávať konci leta, považoval Cook za neistú a preto ju odmietol.

Etukishook a Ahwelah sa vrátili do svojej dediny južne od Annoatoku, takže Cook si prenajal ďalších dvoch domorodcov, aby ho na ceste do Upernaviku sprevádzali. Deň predtým, ako mala výprava vyraziť, jeden z nich ochorel, čo znamenalo, že Cook musel cestovať len s jednými saňami. Whitney mu navrhol, aby v Annoatoku nechal všetko, čo nie je potrebné pre jeho cestu a sľúbil mu, že zanechaný majetok doručí Cookovi do New Yorku. Cook súhlasil.

Okrem meteorologických údajov a etnologických zbierok, Cook zabalil do škatúľ aj všetky svoje expedičné záznamy, okrem denníka. V Annoatoku zanechal aj svoje prístroje, vrátane sextantu, kompasu, barometra a teplomera. Nepotreboval ich, pretože plánoval sledovať pobrežie smerom na juh. Cook zveril Whitneymu celkovo tri škatule o veľkosti kufra a v tretí aprílový týždeň roku 1909 opustil Annoatok. Presne o mesiac neskôr dorazil do Upernaviku, kde informoval dánskych predstaviteľov osady o dosiahnutí pólu.

Až začiatkom augusta zakotvila v Upernaviku loď Hans Egede, smerujúca do Kodane. Počas troch týždňov, ktoré trvala cesta cez severný Atlantik, Cook bavil pasažierov a posádku strhujúcim rozprávaním o svojej expedícii. Kapitán lode, ktorý chápal spravodajskú hodnotu Cookovho príbehu, mu navrhol, aby čím skôr urobil verejné vyhlásenie. A tak sa 1. septembra 1909 loď Hans Egede neplánovane zastavila v Lerwicku na Shetlandských ostrovoch. Z miestnej telegrafnej stanice Cook odoslal redakcii denníka New York Herald telegram so správou o dosiahnutí severného pólu. Hneď v nasledujúci deň New York Herald zverejnil Cookov príbeh pod už spomínaným titulkom "Severný pól objavený Dr. Frederickom A. Cookom".

Vylodenie v Upernaviku, obrázok z knihy Fredericka Cooka "My Attainment of the Pole"
Vylodenie v Upernaviku, obrázok z knihy Fredericka Cooka "My Attainment of the Pole" (zdroj: https://www.gutenberg.org/files/36962/36962-h/36962-h.htm#Page_205)

V Kodani prijal Cooka dánsky kráľ Fridrich, ktorému Cook z vďaky za pohostinnosť sľúbil, že svoje polárne záznamy pošle na preskúmanie odborníkom na geografiu z Kodanskej univerzity.

Kým sa Cook plavil do Kodane, jeho priateľ Harry Whitney márne čakal na dohodnutý príchod svojej lode. Na jeho veľkú úľavu sa v auguste v severnom Grónsku konečne zastavila loď Roosevelt. Na jej palube sa nič netušiaci  Peary práve vracal zo svojej vlastnej polárnej expedície. Dovtedy nikomu – dokonca ani posádke lode – nepovedal, že dosiahol severný pól, dokonca sa nezdalo, že by sa s ohlásením tejto výnimočnej udalosti nejako ponáhľal. Loď Roosevelt sa na ceste do USA zastavila v prieplave Smith Sound, aby ulovila niekoľko mrožov.

Trasy oboch výprav na severný pól. Červenú trasu použil Cook, modrú Peary.
Trasy oboch výprav na severný pól. Červenú trasu použil Cook, modrú Peary. (zdroj: https://www.visitthecapitol.gov)

Spor o prvenstvo na severnom póle

V Annoatoku sa Pearyho muži od domorodcov dopočuli, že Cook a dvaja domorodci v predchádzajúcom roku dosiahli severný pól. Peary sa okamžite vyzvedal u Whitneyho, ktorý neprezradil Cookov úspech, avšak pripustil, že sa Cook bezpečne vrátil z výpravy na ďaleký sever. Peary potom nariadil, aby Cookových dvoch spoločníkov, Etukishooka a Ahwelaha, priviedli na jeho loď na výsluch. Inuiti v tom čase ešte nepoznali zemepisnú šírku, ani dĺžku a nepoužívali mapy. Vzdialenosti merali podľa počtu precestovaných dní. V neskoršom rozhovore s reportérom, Whitney, ktorý na rozdiel od Pearyho hovoril plynule dialektom domorodcov, potvrdil, že Pearyho muži oboch Inuitov nútili robiť značky na podstrčených papieroch.

Whitney prijal Pearyho ponuku opustiť Grónsko na lodi Roosevelt. Whitney neskôr pre New York Herald povedal, že niekoľko domorodcov pod Pearyho dohľadom prenieslo jeho majetok na palubu lode.

Harry Whitney počas loveckej výpravy na ostrove Ellesmere, Inuiti spia pod holým nebom.
Harry Whitney počas loveckej výpravy na ostrove Ellesmere, Inuiti spia pod holým nebom. (zdroj: https://www.bowdoin.edu/arctic-museum/exhibits/2010/harry-whitney-greenland.html#images-10)

"Máte niečo, čo patrí doktorovi Cookovi?" spýtal sa Peary Whitneyho. Whitney po pravde odpovedal, že má Cookove prístroje a záznamy z jeho cesty. "Nuž, neprajem si, aby sa tieto veci prevážali na palube mojej lode," odpovedal Peary a dal náklad vyložiť. Whitney si uvedomil, že nemá na výber a ukryl Cookov majetok medzi veľké skaly blízko pobrežia. Loď Roosevelt aj s Whitneym na palube sa potom vydala na plavbu na juh.

26. augusta 1909 sa loď zastavila na Cape York na severozápade Grónska, kde na Pearyho čakal odkaz od kapitána americkej veľrybárskej lode. Bolo tam napísané, že Cook bol na ceste do Kodane, aby oznámil, že dňa 21. apríla 1908 dosiahol severný pól. Rozhnevaný Peary sa rozhodol, že svetu prinesie príbeh, ktorý poprie Cookov úspech. Nariadil kapitánovi svojej lode, aby sa okamžite doplavila k najbližšej bezdrôtovej stanici, ktorá bola na ostrove Labrador, v 2.400 km vzdialenej osade Indian Harbour. Dňa 5. septembra 1909 sa loď Roosevelt doplavila do prístavu v Indian Harbour. Nasledujúce ráno sa Peary ozval denníku New York Times, ktorému predal práva na svoj polárny príbeh za 4.000 dolárov.

O dva dni neskôr, v Battle Harbour, južnejšie na pobreží ostrova Labrador, poslal Peary redakcii denníka New York Times 200-slovnú telegrafickú správu o svojom objave.

Po príchode do Nového Škótska dňa 21. septembra 1909, Peary nastúpil na vlak do Maine. Na jednej zo zastávok do vlaku nastúpili Thomas Hubbard a Herbert Bridgman, členovia klubu Peary Arctic Club,  ktorí financovali Pearyho expedície výmenou za to, že jeho geografické objavy budú pomenované po nich. Cestou vo vlaku títo traja muži začali formovať stratégiu na podkopanie Cookovho nároku na pól.

Keď dorazili do Bar Harbor v štáte Maine, Hubbard už mal pripravené vyhlásenie pre tlač v mene Pearyho: „ Žiadame, aby Dr. Cook predložil svoj denník a namerané údaje kompetentnému orgánu, ktorý z týchto záznamov vyvodí vlastné závery. Dôkaz o tom, že Dr. Cook nebol na severnom póle, predložíme neskôr.“

V ten istý deň, keď Peary nastúpil do vlaku do Maine, dňa 21. septembra 1909, dorazil Cook do New York City za jasotu státisícov ľudí, lemujúcich ulice. Vydal vyhlásenie, ktoré začalo: "Prišiel som z pólu..." V nasledujúci deň sa stretol s asi 40 reportérmi v hoteli Waldorf-Astoria. Na otázku, či má námietky proti poskytnutiu svojho polárneho denníka, Cook ukázal poznámkový blok so 176 stranami, z ktorých každá bola vyplnená „päťdesiatimi alebo šesťdesiatimi riadkami drobných znakov napísaných ceruzkou“, podľa správ v dvoch filadelfských novinách. Na otázku, ako zmeral svoju polohu na póle, Cook odpovedal, že meraním výšky slnka na oblohe. Ďalšia otázka znela: „Dáte k dispozícii svoj sextant na kontrolné účely?“ Cook odpovedal, že jeho prístroje a záznamy sú na ceste do New Yorku a že boli urobené opatrenia, aby experti mohli overiť ich presnosť.

O štyri dni neskôr Cook dostal telegram od Harryho Whitneyho, v ktorom stálo: „Peary nedovolil, aby som naložil Váš majetok na palubu jeho lode.“  

Harry Whitney počas loveckej výpravy na ostrove Ellesmere s inuitským doprovodom.
Harry Whitney počas loveckej výpravy na ostrove Ellesmere s inuitským doprovodom. (zdroj: https://www.bowdoin.edu/arctic-museum/exhibits/2010/harry-whitney-greenland.html#images-10)

Cook neskôr napísal, že ho zachvátila „srdcová nevoľnosť“, keď si uvedomil dôsledky Whitneyho posolstva. Napriek tomu neustále poskytoval rozhovory o svojej ceste, poskytoval podrobnosti o svojej výprave k pólu a o boji o prežitie počas spiatočnej cesty.

Peary povedal reportérovi agentúry Associated Press, že počká, kým Cook „vydá úplnú autorizovanú správu o svojej výprave“ a až potom zverejní podrobnosti o svojej expedícii. Pearyho stratégia zadržiavania informácií mu poskytla tú výhodu, že Cook musel odkryť svoje karty, kým on si držal svoje pevne v rukách.

Verejnosť sa sprvoti postavila za Cooka. Ale koncom septembra Pearyho kampaň proti Cookovi nabrala na obrátkach. Po prvé, Peary Arctic Club spochybnil Cookovo tvrdenie, že v roku 1906 zdolal Mount McKinley. Celé roky Edward Barrill, ktorý sprevádzal Cooka na výstupe, rozprával priateľom, susedom a reportérom o ich historickom výstupe. Peary Arctic Club však vydal 4. októbra 1909 čestné vyhlásenie podpísané Barrillom a notársky overené, že dvojica sa nikdy nedostala úplne na vrchol. Dokument bol publikovaný v New York Globe, ktorý vlastnil prezident Peary Arctic Clubu - Thomas Hubbard, ktorý vyhlásil, že aféra McKinley spochybňuje Cookove polárne tvrdenia.

Týždeň po tom, čo sa Barrillovo miestoprísažné vyhlásenie objavilo v New York Globe, Peary zverejnil prepis výsluchu Etukishooka a Ahwelah na palube lode Roosevelt. Títo muži vypovedali, že s Cookom cestovali len niekoľko dní na sever po ľadovci a ako dôkaz im ponúkli mapu, na ktorej si vraj zaznačili cestu.

V októbri 1909 National Geographic Society – ktorá už dlho podporovala Pearyho expedície a podporila ho príspevkom 1.000 USD na ďalšiu polárnu expedíciu – vymenovala trojčlennú komisiu, aby preskúmala jeho údaje. Jeden člen komisie bol Pearyho priateľ, ďalší bol vedúcim amerického pobrežného a geodetického prieskumu, ku ktorému bol Peary oficiálne pridelený počas svojej poslednej expedície a tretí bol podľa New York Times “skeptikom ohľadne Cookovho objavenia pólu".

Popoludní 1. novembra 1909 sa zmienená trojčlenná komisia stretla s Pearym a preskúmala záznamy z jeho cesty, ako aj jeho prístroje. Boli uložené v kufri v zle osvetlenej úschovni na železničnej stanici vo Washingtone DC. O dva dni neskôr komisia prehlásila, že Peary skutočne dosiahol severný pól.

V tom čase musel Cook kvôli laryngitíde prerušiť svoje prednáškové turné, ktoré práve začal. Koncom novembra, čerpajúc zo svojho denníka, dokončil sľúbenú správu a zaslal ju Kodanskej univerzite. (Rozhodol sa, že svoj denník k správe nepriloží z obavy, že by sa mohol stratiť.) V decembri Kodanská univerzita – ktorej experti očakávali originálne záznamy – oznámila, že Cookovo tvrdenie „nebolo dokázané“.

V tom čase už médiá, spolu s Pearyho priaznivcami, začali nakláňať mienku verejnosti na Pearyho stranu. Cook sa svojej obhajoby vzdal a odišiel do ročného exilu do Európy, počas ktorého napísal o expedícii  knihu “My Attainment of the Pole” (Ako som dosiahol pól). Cook sa už nikdy do Arktídy nevrátil, avšak Harrymu Whitneymu sa to podarilo a v roku 1910 sa vrátil do severného Grónska. Hoci dôkladne hľadal Cookove nástroje a záznamy, nepodarilo sa mu ich nájsť a dodnes sa k ich nálezu nikto neprihlásil.

Originál prvého vydania knihy "My Attainment of the Pole" (Ako som dosiahol pól) od Fredericka Cooka
Originál prvého vydania knihy "My Attainment of the Pole" (Ako som dosiahol pól) od Fredericka Cooka (zdroj: https://www.abebooks.com/Attainment-Pole-Being-Record-Expedition-First/19689735388/bd#&gid=1&pid=1)

V januári 1911 sa Peary dostavil na schôdzu Výboru pre námorné záležitosti snemovne reprezentantov USA, aby získal oficiálne uznanie vlády, že objavil severný pól. Priniesol si so sebou denník z expedície. Viacerí kongresmani boli prekvapení tým, čo videli – alebo nevideli – na jeho stránkach.

Pearyho denník je uložený v archíve Americkej geografickej spoločnosti v štáte Wisconsin. Jeho digitálna verzia je prístupná každému.
Pearyho denník je uložený v archíve Americkej geografickej spoločnosti v štáte Wisconsin. Jeho digitálna verzia je prístupná každému. (zdroj: https://collections.lib.uwm.edu/digital/collection/agsny/id/4599/)

"Veľmi čisto vedená kniha," poznamenal zástupca Henry T. Helgesen zo Severnej Dakoty a nahlas uvažoval: "Ako sa to len mohlo stať, že pri každodennej konzumácii pemmicanu bez umývania rúk sa dá viesť denník, ktorý ani po dvoch mesiacoch nie je poznačený mastnotou alebo hrubým používaním?"

Na túto a ďalšie otázky Peary nedokázal dať uspokojivé odpovede. Predseda výboru, zástupca Thomas S. Butler z Pennsylvánie, vypočúvanie uzavrel: "Máme pred sebou Vaše slovo a Vaše dôkazy. Síce môžem uveriť Vášmu slovu, ale Vaše dôkazy ho nepotvrdzujú."

Výbor po dlhej diskusii nakoniec Pearyho “objav” uznal pomerom hlasov 4 ku 3. Na jeho návrh parlament schválil Pearyho zásluhy za „Prieskum Arktídy, ktorý viedol k dosiahnutiu severného pólu“. Na základe tohto uznania bol Peary zaradený na zoznam námorných veteránov v hodnosti admirála a dostal dôchodok 6.000 USD ročne.

Po skúsenosti s Výborom pre námorné záležitosti, Peary už nikdy neukázal svoj polárny denník, terénne záznamy, ani iné údaje. Verejným vystúpeniam sa vyhýbal až do svojej smrti. Zomrel na anémiu dňa 20. februára 1920, vo veku 63 rokov.

Po Cookovom návrate do Spojených štátov v roku 1911 sa niektorí členovia Kongresu v rokoch 1914 a 1915 pokúsili znovu otvoriť otázku, kto objavil severný pól, ale ich úsilie sa s blížiacou sa prvou svetovou vojnou vytratilo. Cook sa dal na ropný biznis vo Wyomingu a Texase, kde bol v roku 1923 obvinený z finančných podvodov. Po procese, ktorého sa zúčastnilo 283 svedkov, ho porota odsúdila a sudca mu vymeral trest 14 rokov a deväť mesiacov väzenia.

Cook bol prepustený z väzenia v marci 1930. Posledné desaťročie svojho života prežil so svojimi dvoma dcérami z druhého manželstva a ich rodinami. Prezident Franklin D. Roosevelt udelil Cookovi milosť len niekoľko mesiacov predtým, ako zomrel na komplikácie mozgovej príhody, dňa 5. augusta 1940, vo veku 75 rokov.

Záver

Nikdy sa nepotvrdilo, ale ani nevyvrátilo tvrdenie oboch polárnikov. K prvému dokázanému dosiahnutiu severného pólu cestou po ľade došlo až v roku 1968, keď na snežnom skútri dorazila k severnému geografickému pólu výprava vedená Ralphom Plaistedom z Minnesoty. Avšak ešte pred Plaistedom dosiahli severný pól aj iní prieskumníci, nie však po ľade. Tieto príbehy prinesú nasledujúce blogy o Polárnych expedíciách. V budúcom blogu v Grónsku ešte zostaneme a porozprávame si príbehy dvoch Dánskych expedícií.

Zdroje:

Frederick Cook - Wikipedia

Robert Peary - Wikipedia

North Pole - Wikipedia

Who Discovered the North Pole? | History| Smithsonian Magazine

Who was the first man to reach the North Pole - Wildfoot Travel Journal

The First Man to Reach the North Pole was an African American Desk Clerk the World Forgot (messynessychic.com)

Sailing to the North Pole – National Maritime Historical Society (seahistory.org)

Near the Pole with Peary: Harry Whitney in Greenland, 1908-09 | Bowdoin College

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  87
  •  | 
  • Páči sa:  1 277x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu