V dnešnom príbehu sa budeme venovať nielen významnému polárnemu bádateľovi Eduardovi Tollovi a jeho poslednej expedícii na lodi Zaria, ale aj záhadnej Sannikovovej zemi a významnému členovi Tollovej expedície - Alexandrovi Kolčakovi.
Eduard Vasilievič Toll/barón Eduard Gustav von Toll (1858-1902), bol pobaltským geológom, prírodovedcom, lekárom a polárnym prieskumníkom v ruských službách. Pochádzal z baltsko-nemeckej šľachtickej rodiny a narodil sa v meste Reval (dnešné hlavné mesto Estónska -Talin). Po ukončení univerzitného štúdia v rodnom meste v roku 1882, absolvoval plavbu po Stredozemnom mori ako prírodovedec. Následne, v rokoch 1885-1886, sa zúčastnil expedície na Sibír, ktorú organizoval Alexander Alexandovič Bunge/Alexander von Bunge. Cieľom tejto expedície bolo preskúmať Novosibírske ostrovy, ako aj delty sibírskych riek Jana/Yana, Indigirka a Kolyma vo Verchojanskej oblasti. Bola to Tollova prvá arktická expedícia.
Počas Bungeho expedície, v čase, keď sa nachádzala na severozápadnom pobreží ostrova Kotelnyj, dňa 13. augusta 1886, si Toll zapísal do denníka: „Počasie je bezoblačné, vzduch je úplne čistý. Na obzore sme zreteľne videli obrysy štyroch hôr, ktoré sa na východe spájali s nízko položenou krajinou. Sannikovova správa sa teda plne potvrdila. Máme preto právo umiestniť na mapu bodkovanú čiaru a napísať nad ňu: Sannikov Land.“
Sannikov Land/Sannikovova zem bola údajná pevnina, ktorú zaznamenali Jakov Sannikov a Matvei Gedenštrom počas svojej kartografickej expedície na Novosibírske ostrovy v rokoch 1809-1810. Nakoľko Sannikov bol prvým, kto v roku 1811 oficiálne informoval ruskú kartografickú spoločnosť o pozorovaní „novej zeme“ severne od ostrova Kotelnyj, táto údajná pevnina získala názov Sannikov Land.
Na základe tvaru hôr, ktoré vyzerali ako zrezané ihlany a pripomínali stolové hory, Toll usúdil že Sannikov Land, podobne ako Bennettov ostrov, má sopečný pôvod a bol vytvorený z vyvrelého čadiča. Vzdialenosť z ostrova Kotelnyj po Sannikov Land, Toll odhadol na 150-200 km.
Po návrate z Bungeho expedície u Tolla silnela túžba navštíviť Sannikovovu zem. O sedem rokov neskôr, v roku 1893, Tollovi sa podarilo zorganizovať a viesť arktickú expedíciu, ktorú zastrešila Ruská akadémia vied. Na brehoch Východosibírskeho mora sa expedícii podarilo vykopať pozostatky mamuta a ďalších živočíchov, čo dokazovalo, že Sibír bola kedysi obývanou oblasťou s príjemným podnebím. V priebehu expedície, na žiadosť Fridtjofa Nansena, dal Toll pre podporu Nansenovej expedície na lodi Fram, vybudovať na Novosibírskych ostrovoch dva sklady potravín. Na severe Sibíri, na Prijanskom území, Tollova expedícia uskutočnila geologický výskum, opísala pohorie Charaulach, ako aj ďalšie pohoria a zmapovala Anabarský záliv, ako aj dolný tok rieky Anabar, až po 72. rovnobežku. Prieskum s inovatívnymi meracími prístrojmi, umožnil významne spresniť vtedajšie geografické mapy.
Až o niekoľko ďalších rokov sa Tollov sen začal napĺňať. V roku 1900 získal Toll poverenie, aby viedol veľkú expedíciu na lodi Zaria, ktorej hlavným cieľom bolo nájsť legendárnu Sannikovovu zem. Expedícia bola štedro financovaná prezidentom Ruskej akadémie vied - veľkovojvodom Konštantínom. Expedičná loď Zaria bol nórsky škuner s výtlakom 1 085 ton, ktorý mal vystužený trup a bol prispôsobený na pobyt v Arktíde. Jeho staviteľ Colin Archer mal so stavbou polárnych lodí výborné skúsenosti, pretože postavil aj Nansenovu loď Fram. Vybavenie lode a zásoby boli bohaté a personál bol odborne aj služobne výborne pripravený na dlhú expedičnú plavbu. Oceánografom expedície bol nadporučík Kolomeicev, hydrológom poručík Alexander Kolčak. Ďalšími členmi vedeckého tímu boli meteorológ, geodet, geológ, zoológ, astronóm a bakteriológ. Okrem vedcov sa plavby zúčastnili aj vedeckí asistenti a trinásťčlenná posádka.
Cár Mikuláš II prejavil záujem o expedíciu tým, že pred odplávaním lode Zaria prijal pozvanie na jej prehliadku a predniesol krátku rozlúčkovú reč. S veľkými očakávaniami dňa 21. júna 1900 vyplávala loď Zaria z vojenskej základne v Kronstadte pri Petrohrade do nórskeho Tromsø. Odtiaľ jej kurz viedol na sever na ostrov Dickson, kde loď dorazila v polovici augusta. Po krátkom doplnení zásob, o štyri dni neskôr, bola Zaria na ceste k mysu Čeljuskin. Avšak ľadové podmienky v Karskom mori sa ukázali byť horšími, než Toll predpokladal. Zaria uviazla v ľade pri súostroví Nordenskjöld a po týždňoch márnej snahy o prelomenie ľadovej bariéry, sa loď uchýlila do zimného prístavu na pobreží polostrova Tajmýr. Od 1. októbra loď zamrzla v ľade a zostala v ľadovom zovretí až do nasledujúceho augusta. Počas tohto obdobia sa Toll rozhodol preskúmať severozápadnú časť pobrežia Tajmýru. Neďaleko lode si zriadili meteorologickú stanicu a neskôr vybudovali aj magnetologické observatórium. Uskutočnili geologické a biologické pozorovania a prieskumy pobrežia Tajmýrskeho zálivu, polostrova princa Oscara a niekoľkých z väčších ostrovov ležiacich severne od Tajmýrskeho zálivu.
Lodi Zaria sa konečne podarilo oslobodiť z ľadu dňa 25. augusta 1901 a 1. septembra sa dotkla mysu Čeljuskin, kde expedícia postavila mohylu a vykonala geologický a oceánografický prieskum. Loď potom sledovala pobrežie a smerovala na Novosibírske ostrovy, kde Toll predpokladal, že sa konečne bude venovať prieskumu Sannikovovej zeme. Keď sa loď priblížila k ostrovu Kotelnyj, jej ďalší postup zastavil ľad. Dňa 11. septembra spozorovali Bennettov ostrov, ale nedokázali sa k nemu kvôli širokému pásu ľadu priblížiť. Toll sa preto rozhodol vrátiť sa naspäť na ostrov Kotelnyj. Dňa 17. septembra sa expedícia zvítala s desaťčlennou podpornou skupinou, ktorá strávila leto budovaním depozitných skladov potravín v rôznych častiach Novosibírskych ostrovov. O týždeň neskôr loď Zaria zamrzla v ľade a členovia expedície sa pripravili prezimovanie. Na pobreží ostrova Kotelnyj si vybudovali vedecké stanice a vyložili časť zásob. Toll nariadil vytvoriť poľovnícke skupiny, aby zabezpečili dodávky čerstvého mäsa. S pomocou domorodcov vyslali výpravu k najbližším ľudským obydliam, aby odoslali poštu, vrátane Tollovej rozsiahlej správy, určenej veľkovojvodovi Konštantínovi, ktorá zhrnula dovtedajšie vedecké výsledky expedície.
Zima prešla rýchlo, bez zjavných ťažkostí. Všetci boli v poriadku, až na Dr. Waltera, ktorý trpel srdcovým ochorením a krátko po Vianociach svojmu ochoreniu podľahol. Našťastie nikto iný neochorel. Expedícia netrpela skorbutom vďaka bohatým loviskám sobov, ktoré sa nachádzali v ich blízkosti. V oblasti, kde prežívali zimu, bol aj dostatok naplaveného dreva, ktoré slúžilo jednako ako palivo a tiež ako stavebný materiál. Vo februári 1902 Toll uskutočnil výpravu pozdĺž pobrežia, z ktorej sa vrátil v apríli. Krátko po svojom návrate oznámil svoj zámer stráviť leto na ostrove Bennett, ktorý v roku 1881 objavil De Long a ktorý dovtedy nebol preskúmaný.
Dňa 23. mája 1902 barón Toll spolu s astronómom Friedrichom Seebergom, tunguzským domorodcom Nikolajom Protodiakonovom a jakutským lovcom kožušín Vasilijom Gorochovom opustili loď a vyrazili na saniach smerom k Sannikovovej zemi. V ceste im ležal ostrov Bennett. Zvyšok posádky na lodi na nich čakal až do septembra 1902, potom loď odplávala do zimného prístavu do zálivu Tiksi v delte Leny. V priebehu zimy však nedostatok paliva prinútil zvyšných členov expedície opustiť loď. Posádka sa vrátila do Petrohradu po súši. Na jar roku 1903 bola vyslaná k Novosibírskym ostrovom záchranná výprava, ktorú viedol poručík Alexander Kolčak. Členovia Kolčakovej výpravy našli na Bennettovom ostrove zvyšky Tollovho tábora a jeho denník, ktorého posledný zápis bol datovaný 8. novembra 1902. Jeho posledná správa znela: „Dnes nastupujeme na cestu na juh. Máme rezervy na 14 až 20 dní. Všetci sú zdravotne v poriadku." Podľa všetkého, počas cesty k sibírskemu pobrežiu všetci štyria členovia Tollovej výpravy zahynuli. Nenašla sa po nich žiadna stopa.
Hoci Tollova expedícia Sannikovovu zem nenašla, Ruské úrady sa jej existencie nehodlali len tak ľahko vzdať a v roku 1936 vyplával ľadoborec Sadko smerom k domnelej pevnine. V lete roku 1937 Sadko brázdil vody v oblasti, ktorú Toll vyznačil v roku 1886 na mape, ale po pevnine nenašiel ani stopy.
*
Poručík Alexander Kolčak sa narodil v Petrohrade v roku 1874. Jeho starý otec, priezviskom Colceag, bol rumunský obchodník, ktorý bojoval v rokoch 1854–1855 pri obliehaní Sevastopoľa. Po odchode do výslužby pracoval ako zbrojný inžinier. Jeho syn sa rozhodol pre vojenskú kariéru v námorníctve. Vyštudoval námornú akadémiu a potom nastúpil k siedmemu námornému práporu v Petrohrade. Čoskoro však bol vyslaný na Sibír, kde slúžil štyri roky v prístave Vladivostok. V roku 1899 sa vrátil do Európy a pôsobil na námornej základni v Kronštadte pri Petrohrade. Za krátky čas sa Kolčak pripojil k polárnej expedícii Eduarda Gustava von Tolla ako hydrológ. Po namáhavej plavbe a veľkých útrapách počas druhej zimy v Arktíde, sa Kolčak v roku 1902 vrátil do Petrohradu. Vzápätí bol vyslaný naspäť do oblasti Novosibírskych ostrovov, aby viedol misiu na záchranu stratenej Tollovej výpravy. Ako už vieme, misia nebola úspešná. Kolčak sa do Arktídy sa vrátil ešte niekoľkokrát a za svoju výskumnú činnosť dostal od Ruskej akadémie vied vysoké ocenenie.
V roku 1904 vypukla rusko-japonská vojna. Cárska vláda poslala Kolčaka do prístavu Port Arthur, kde sa odohrali najdôležitejšie boje celej vojny. Kolčakovi sa vo vojne darilo a zaznamenal významné úspechy. Spôsobil Japoncom veľké straty, ale napokon v boji utrpel zranenie a upadol do zajatia. Bol uväznený v japonskom meste Nagasaki. Pre svoje podlomené zdravie bol nakoniec prepustený a do Petrohradu sa vrátil v roku 1905. Začal pracovať pre Ruskú akadémiu vied, kde spracovával vedecké materiály, ktoré nazbieral počas svojich polárnych výprav. Popri práci v akadémii vied sa Kolčak aktívne zapojil do budovania nového ruského námorníctva, ktoré bolo vo vojne s Japonskom skoro zničené. Stal sa veliteľom Baltskej flotily až do vypuknutia prvej svetovej vojny v roku 1914.
Vojna zastihla ruské námorníctvo dobre pripravené. Kolčak, vo funkcii veliteľa Baltskej flotily, podnikal nebezpečné akcie, ktoré sa odohrávali dokonca aj neďaleko nemeckých prístavov Kiel a Gdansk. V roku 1916 bol povýšený na viceadmirála a prevelený k Čiernomorskej flotile. Aj tu bol úspešný, keď odvrátil hrozbu tureckej námornej nadvlády nad Čiernym morom. Dokonca začal útočiť na turecké pobrežie a vrcholom jeho pôsobenia v Čiernom mori bolo obsadenie tureckého mesta Trabzon.
Po februárovej revolúcii v roku 1917 zavládol v čiernomorskej flotile chaos. Kolčak sa vybral ihneď do Petrohradu, kde sa stretol s ruskou Dočasnou vládou. Popredným politikom podal správu o rozpadajúcej sa a demoralizovanej armáde. Požadoval obnovu disciplíny a sprísnenie trestov v armáde. Jeho návrhy boli veľmi agresívne. Noviny začali písať o Kolčakovi ako o budúcom ruskom politickom vodcovi. Bolo takmer isté, že sa z admirála Kolčaka, presláveného priateľskými vzťahmi s Veľkou Britániou a USA, stane najvyšší predstaviteľ ruského impéria.
Potom, čo sa stal ministrom námorníctva Alexander Fjodorovič Kerenskij, bol Kolčak poverený, aby odišiel do USA, kde mal Američanom podať informácie o tureckom prielive Dardanely. Cesta však bola úplne zbytočná, pretože americká armáda sa medzitým myšlienky útoku na Dardanely vzdala. Kolčak využil situáciu na to, aby navštívil americké námorné základne a rozhodol sa cez Japonsko vrátiť do vlasti.
Veľká októbrová socialistická revolúcia zastihla Kolčaka v Japonsku. Po oboznámení sa so situáciou v Rusku, ponúkol svoje skúsenosti Britom, aby ich využili v boji proti Nemecku. Briti sa rozhodli, že Kolčak bude najprospešnejší v Rusku, aby bojoval proti boľševikom a priviedol Rusko späť do vojny na strane Dohody. Kolčak neochotne súhlasil a vrátil sa do Ruska. V sibírskom meste Omsk sa stal ministrom v Ruskej vláde, v ktorej mala väčšinu Strana socialistov-revolucionárov/eserov. V novembri 1918 Kolčak zorganizoval vojenský puč, zvrhol vládu a vyhlásil sa za vrchného predstaviteľa Ruska. Nechal pritom popraviť vyše 500 eserov.
Kolčak sa však ukázal ako veľmi neskúsený politik a idealista. Jeho vláda bola veľmi skorumpovaná a nekontrolovateľná. V jeho mene sa konali mnohé zverstvá. Na druhej strane dosiahol niekoľko významných víťazstiev. Dopomohli mu k tomu Briti, ktorí mu dodávali zbrane, muníciu, uniformy a ďalšie potrebné vybavenie. Briti vynaložili na podporu bielogvardejcov vyše 239 miliónov dolárov. Kolčakova armáda likvidovala červenogvardejcov, dobyla mesto Ufa a postupovala k Samare. Územie ovládané Kolčakom malo vyše 300 000 km² a žilo na ňom 7 miliónov ľudí. V južnom Rusku vytvorili bývalí cárski dôstojníci Dobrovoľnícku armádu, ktorá sa počas ruskej občianskej vojny zapojila do bojov proti boľševikom na strane bielogvardejcov. V roku 1918 sa stal vrchným veliteľom južnej Dobrovoľníckej armády generál Denikin. Velil bielogvardejskej armáde, ktorá sa chystala na útok na Moskvu, ku ktorému však nedošlo, pretože Denikinova armáda bola porazená.
Kolčakova armáda síce bojovala úspešne, ale bola ďaleko od zásobovacích trás a dlhými bojmi bola veľmi vyčerpaná. Napriek tomu Kolčak medzi augustom a septembrom 1918 dobyl povolžskú Kazaň a tiež Uľjanovsk (rodisko Lenina i Kerenského). Výdatne mu v tom pomáhali skvele vycvičené Československé légie. Kolčak ich za odmenu odmenil vyznamenaním Svätého Juraja.
Dňa 2. novembra 1918, krátko popoludní sa v sibírskom Omsku stretol budúci vládca Ruska Kolčak a československý generál Surový. Rokovanie sa však skončilo predčasne. Generál nenašiel pochopenie pre Kolčakovu krutosť a neúctu k demokratickým ideám. Kolčak sa mu totiž zveril s tým, že nechal v Tamborskej oblasti (v západnej časti Ruska, neďaleko od Moskvy) vystrieľať päť dedín len preto, že tamojší obyvatelia chovali sympatie k boľševikom. Preto sa generál Surový rozhodol, že Kolčaka nebude ďalej podporovať. Zároveň poslal správy o admirálových činoch britským, americkým a ďalším spojencom.
Po ukončení podpory zo strany západných spojencov, Kolčak nemohol počítať ani s pomocou Japonska, ktoré sa obávalo, že Kolčak spochybní jeho nárok na územie východnej Sibíri, ktoré japonské jednotky v priebehu vojny obsadili. Američania videli v Kolčakovi diktátora a obávali sa jeho monarchistických a autokratických názorov. V roku 1919 začala boľševická protiofenzíva, v ktorej utrpela armáda bielogvardejcov jednu porážku za druhou. Kolčak začal strácať pôdu pod nohami. Červená armáda obsadila Ufu a bez boja vstúpila do Omska. Kolčak utiekol z Omska po Transsibírskej magistrále, ktorú v tom čase mali pod kontrolou československé légie, na východ. V Irkutsku, kde chcel umiestniť svoje veliteľstvo, vypukol puč a moci sa chopili členovia strany eserov. Prvé, čo nová vláda urobila, bolo to, že zbavila Kolčaka všetkej moci. Kolčak rezignoval a moc odovzdal generálovi Denikinovi, ktorý sa v tom čase úporne bránil Červenej armáde na Ukrajine.
Kolčakova politická kariéra sa v priebehu niekoľkých týždňov rozpadla na prach. Manželku aj so synom v obave pred lynčovaním urýchlene poslal do Paríža. Hoci predstavitelia Československých légií sľúbili Kolčakovi bezpečný odchod z Ruska, v Irkutsku ho legionári zradili a odovzdali ruskej ľavicovej vláde. Podľa vyšetrovania Politickej komisie zloženej z boľševikov, eserov a menševikov sa zistilo, že Kolčak dal popraviť viac ako 110 tisíc ľudí, o ktorých mal podozrenie, že sympatizujú s komunistami. Politická komisia postavila Kolčaka pred súd, ktorý mu vymeral trest smrti. Pred popravou mu splnili posledné želanie. Dostal pivo a jeho posledné slová boli: „Pekne vám ďakujem, české psy!“ Bol zastrelený dňa 7. februára 1920.
.JPG)
Na v ústí irkutskej riečky Ušakovka, dnes stojí pamätník. Je to jednoduchý drevený kríž s Kolčakovým menom a podobizňou. Označuje miesto, kde bol zastrelený admirál Alexander Vasiljevič Kolčak, jedna z najvýraznejších postáv ruskej občianskej vojny. Osobnosť Kolčaka dodnes vzbudzuje emócie a rozdeľuje historikov na dve znepriatelené krídla. Bol Kolčak geniálny stratég, brilantný vojvodca a zdatný politik, alebo neschopný vyjednávač a krutý diktátor, ktorý si prial ovládnuť Rusko? Jeho život obostierajú desiatky legiend, klamstiev a poloprávd. Zažil svetlé okamihy, kedy bol oslavovaný ako hrdina, aj čierne chvíľky, keď bol zatracovaný ako tyran. Zažil množstvo víťazstiev i porážok. Mal manželku Sofiu, ktorá ho milovala a vychovávala ich syna.
Pre účely seriálu Polárnych expedícií si budeme Kolčaka pamätať predovšetkým ako zdatného námorného veliteľa, odborníka na hydrológiu a hydrografiu a vodcu záchrannej misie, ktorý sa vrátil na Bennettov ostrov, aby našiel svojich druhov.
Niektorí historici a geografi, súdiac na základe prítomnosti pieskových plytčín v oblasti, kde sa mal nachádzať Sannikov Land, predpokladajú, že skutočne táto zem mohla existovať, ale bola zničená pobrežnou eróziou a ponorila sa pod morskú hladinu, podobne ako mnohé iné ostrovy, vytvorené buď zo skameneného ľadu, alebo z permafrostu. Tento proces miznutia arktických ostrovov v oblasti súostrovia Novosibírskych ostrovov dodnes pokračuje. Iní historici a geografi zase tvrdia, že Sannikovova zem mohla byť len fatamorgánou alebo dokonca ňou bol samotný ostrov Bennett. Snáď budúcnosť odhalí skutočnosť, ktorá sa dnes skrýva za rúškom tajomstva.
Zdroje:
About: Eduard von Toll (dbpedia.org)
The Quest to Find a Lost Arctic Explorer’s Buried Soup - Gastro Obscura (atlasobscura.com)
4th July, 1900 Eduard Toll went in search of Sannikov Land - mapstor.com
The New Siberian Islands: A disappearing archipelago (arctic.ru)
Плавание на яхте "Заря" - Толль Эдуард Васильевич - чтение книги бесплатно (nemaloknig.net)
Admirál Alexandr Vasiljevič Kolč (payne.cz)
Deset dní po popravě admirála Kolčaka potvrdili jeho smrt Britové - iDNES.cz
Плавание на яхте Заря — Эдуард Толль (livelib.ru)
Category:Eduard Toll - Wikimedia Commons
Baron Eduard Vasilievich von Toll Encyclopedia Arctica 15: Biographies (dartmouth.edu)
