Na Zemi je niekoľko úžasných miest, ktoré hromadná turistika zatiaľ obchádza. Jan Mayen, najsevernejší ostrov pozdĺž Stredoatlantického hrebeňa, je jedným z nich. Napriek tomu, že je to pomerne malý ostrov, nachádza sa na ňom až dvadsať ľadovcov, ktoré prúdia do Severného Atlantiku.
Jan Mayen je malý, osamotený sopečný ostrov, nachádzajúci sa 550 kilometrov severne od Islandu, 500 kilometrov východne od Grónska, 950 kilometrov na západ od Nórskeho pobrežia a 1000 kilometrov južne od Špicbergov. Tento ostrov bol pomerne neskoro objavený, pretože je väčšinou zahalený v hmle.
V období medzi piatym a deviatym storočím (400 – 900 n. l.) sa viaceré komunity mníchov pôvodom z Írska (Papar) plavili po celom severnom Atlantiku na kožených člnoch, pričom skúmali možnosť usadiť sa na vzdialených ostrovoch, kde ich kláštorné komunity mohli byť oddelené od blízkeho kontaktu s inými ľuďmi. Existujú silné indikátory ich prítomnosti na Faerských ostrovoch a Islande, ktoré obývali ešte pred príchodom Vikingov. Stredoveké galské kroniky svedčia o veľkom záujme mníšskych komunít o prieskum severného Atlantiku. Preto nie je vylúčené, že navštívili a snáď aj istý čas obývali aj ostrov Jan Mayen.
Krajina, ktorú Vikingovia v ranostredovekej knihe Landnámabók nazvali Svalbarð ("studené pobrežie"), mohol byť ostrov Jan Mayen. V uvedenej knihe sa totiž spomína, že vikinská loď preplávala dvojdňovú vzdialenosť z Islandu na Svalbarð, čo pri priaznivom vetre zodpovedá skôr vzdialenosti 550 km na ostrov Jan Mayen, než 1 550 km na Špicbergy. Nech bol v tom čase v Európe ostrov Jan Mayen známy, alebo nie, následne sa naň na niekoľko storočí zabudlo.
Prvé potvrdené zmienky o ostrove Jan Mayen boli zaznamenané v raných rukopisoch nórskych a írskych námorných cestovateľov. Ostrov údajne zaznamenal v roku 1607 Henry Hudson, ktorý ho nazval Hudson's Tutches (Hudsonove dotyky). Bohužiaľ, túto udalosť zabudol zapísať do lodného denníka, a preto sa písomné záznamy o jeho objave nezachovali. Našla sa však písomná zmienka o tom, že prvými usadlíkmi na ostrove boli v 17. storočí anglickí a holandskí veľrybári.
Od roku 1606 približne 200 mužov sezónne žilo a pracovalo na ostrove. Boli to holandskí veľrybári, ktorí boli rozmiestnení na šiestich dočasných veľrybárskych staniciach, rozmiestnených pozdĺž severozápadného pobrežia ostrova. Počas prvého desaťročia lovu veľrýb v okolí ostrova, navštívilo Jan Mayen každý rok viac ako desať veľrybárskych lodí, zatiaľ čo od roku 1624 bolo vyslaných už len päť až desať lodí. Niekoľko francúzskych lodí z Dunkerque, ktoré prišli na ostrov v roku 1617, bolo buď zahnaných, alebo boli nútené odovzdať tretinu úlovku Holanďanom. V roku 1624 bolo na stanici South Bay/Južný záliv postavených desať drevených domov. Zdá sa, že v tom čase Holanďania opustili dočasné stanice s príbytkami v stanoch a nahradili ich dvoma polostálymi stanicami s drevenými obydliami a veľkými tehlovými pecami, jednou v spomínanom Južnom zálive a druhou v Severnom zálive. V roku 1628 boli na ochranu staníc postavené dve pevnosti.
Ostrov Jan Mayen sa po prvýkrát objavil na mape Európy Willema Jansza Blaeua z roku 1620, ktorú pôvodne vydal Cornelis Doedz v roku 1606. Blaeu, ktorý žil v Amsterdame, pomenoval ostrov názvom Jan Mayen, po kapitánovi Janovi Jacobszoonovi Mayovi van Schellinkhoutovi, ktorý v roku 1614 na ostrov vystúpil a tým získal územné práva pre svoju spoločnosť a pre Holandsko. Blaeu na základe podkladov od kapitána Jan Mayena vytvoril prvú mapu ostrova a publikoval ju vo svojom slávnom atlase „Zeespiegel“ z roku 1623, čím sa oficiálne stanovil súčasný názov ostrova.
V roku 1632 Noordsche Compagnie vyhnala zo Špicbergov baskických veľrybárov zamestnaných v Dánsku. Tí vyčkávali na mori a len čo Holanďania na zimu opustili Jan Mayen, vylodili sa na ostrove a z pomsty vyplienili a vypálili osady a továrne na spracovanie veľrybieho tuku. Nasledujúci sezónu Holanďania zničené osady znova vybudovali a kapitán Outger Jacobsz z Grootebroeku zostal počas zimy (1633/34) so šiestimi spoločníkmi na ostrove Jan Mayen, aby chránil osady pred opätovným zničením. Krutú zimu však ani jeden zo siedmich ochrancov ostrova neprežil.
Na začiatku lovu veľrýb boli úlovky vo všeobecnosti dobré, niektoré roky boli dokonca výnimočné. Napríklad Mathijs Jansz ulovil v roku 1619 až 44 veľrýb, čo vyprodukovalo 2.300 sudov veľrybieho tuku. Počas neskoršieho obdobia boli úlovky čoraz nižšie. Kým rok 1631 sa ukázal byť vynikajúcou veľrybárskou sezónou, nasledujúci rok sa vďaka zlému počasiu a nadmernému množstvu ľadu, podarilo uloviť len osem veľrýb. Veľryba grónska bola miestne lovená až do jej vyhynutia okolo roku 1640 (približne 1000 kusov bolo zabitých a spracovaných na ostrove Jan Mayen). Po ukončení lovu veľrýb bol ostrov Jan Mayen opustený a nasledujúce dve a pol storočia zostal neobývaný.
V priebehu medzinárodného polárneho roku 1882–1883 sa na ostrove Jan Mayen počas jedného celého roka zdržiavala rakúsko-uhorská expedícia na severný pól. Rakúska polárna stanica bola postavená na ostrove Jan Mayen v roku 1882 a vybavená na vlastné náklady grófa Wilczeka.
V roku 1921 bola na ostrove trvalo zriadená meteorologická stanica a odvtedy je ostrov pravidelne navštevovaný. V roku 1930 bol ostrov Jan Mayen oficiálne pripojený k Nórsku. Okrem meteorologickej stanice postavilo Nórsko na ostrove aj vojenskú základňu, ku ktorej vedie jediná cesta, ktorá sa na ostvove nachádza. V rokoch 1958–59 na ostrove vybudovali spojenci NATO letckú pristávaciu dráhu a rádio-navigačnú stanicu. Toto zariadenie bolo v roku 1970 vymenené za moderný navigačný systém.
Počas druhej svetovej vojny na jar 1940 Nemecko napadlo a okupovalo kontinentálne Nórsko. Štvorčlenný tím meteorológov, ktorý v tom čase pôsobil na ostrove Jan Mayen sa o tom dozvedel a ako akt vzdoru začal posielať svoje správy o počasí namiesto do Nórska, do Spojeného kráľovstva. Briti sa rozhodli ostrov posilniť vojenskými jednotkami, aby čelili nemeckému útoku a vyslali na ostrov vojenskú loď. V tom čase k ostrovu dorazila aj Nórska hliadková loď Fridtjof Nansen, avšak uviazla na jednom z mnohých nezmapovaných lávových útesov v okolí ostrova a 68-členná posádka bola nútená loď opustiť a pripojiť sa k nórskej posádke na ostrove.
Nemci sa 16. novembra 1940 pokúsili vylodiť na ostrove vlastný meteorologický tím, ale počas vyloďovacej operácie ich na radare zachytil hliadkujúci britský torpédoborec. Odhalenie nebolo náhodné, pretože nemecký plán bol od začiatku odpočúvaný britskou bezpečnostnou službou. Torpédoborec po krátkom boji zajal väčšinu nemeckej výsadkovej skupiny. Britský veliteľ jednotiek, umiestnených na ostrove, o rok neskôr privolal záchrannú loď, ktorá všetkých z ostrova evakuovala. Pred evakuáciou bola meteorologická stanica zničená, aby sa nedostala do nemeckých rúk.
Spojenci sa vrátili na ostrov 10. marca 1941, keď nórska loď Veslekari, sprevádzaná hliadkovou loďou Honningsvaag, vysadila na ostrov 12 nórskych meteorológov. Rádiové vysielanie čoskoro prezradilo prítomnosť nórskych rádiových operátorov a ostrove a nemecké lietadlá z Nórska začali bombardovať základňu vždy, keď to počasie dovolilo. Vďaka tomu, že počasie prialo posádke na základni, nemecké lietadlá spôsobili len malé škody. Spojenci čoskoro vyslali na ostrov zásoby a posily, a dokonca aj protilietadlové delá, čím ostrov získal účinnú obranu. Koncm roka 1941 sa Nemecko napokon vzdalo nádeje na zničenie spojeneckej základne na ostrove a nálety ustali.
7. augusta 1942 nemecký bombardér narazil v hmle do úbočia neďaleko základne a deväťčlenná posádka lietadla pri nešťastí zahynula. V roku 1950 bol na juhozápadnej strane ostrova objavený vrak ďalšieho nemeckého lietadla so štyrmi členmi posádky. Na severe ostrova, v roku 1943 Američania založili rádiovú lokalizačnú stanicu s názvom Atlantic City, aby sa pokúsili lokalizovať nepriateľské nemecké rádiové základne v Grónsku.
Po skončení druhej svetovej vohny bola v Atlantic City umiestnená meteorologická stanica, ktorá bola v roku 1949 presťahovaná na nové miesto. Rádiové vysielania z ostrova Jan Mayen po dlhé roky slúžilo aj ako navigačná stanica pre lodnú dopravu v Severnom ľadovom oceáne. V roku 1959 NATO začalo budovať sieť vysielačov LORAN-C na rôznych miestach v Atlantickom oceáne, jeden z nich bol postaveý aj na ostrove Jan Mayen. Od roku 1961 boli vojenské zariadenia NATO, vrátane letiska, zrekonštruované.
Ostrov Jan Mayen sa skladá z dvoch geograficky odlišných častí. Severná časť má okrúhly tvar a dominuje mu 2.277 m vysoká sopka Beerenberg s rozsiahlou ľadovou pokrývkou, ktorú je možné rozdeliť na dvadsať samostatných výstupných ľadovcov. Najväčší z nich je Sørbreen s dĺžkou 8,7 km. Južná časť ostrova je úzka, pomerne plochá a nezaľadnená, oddelená od severnej časti úzkou šijou. Jeho najvyššia nadmorská výška je 769 m. Stanica a obytné priestory sa nachádzajú na južnej časti ostrova. Ostrov leží na severnom konci mikrokontinentu Jan Mayen, ktorý tvorí súčasť Euroázijskej platne. Sopka Beerenberg bola naposledy aktívna v rokoch 1970, 1973 a 1985. Sopečná aktivita v roku 1970 bola najväčšia, trvala asi tri týždne a pridala na ostrove ďalšie 3 km2 pevniny. Počas erupcie sopky sa teplota mora v okolí ostrova môže zvýšiť z teploty tesne nad bodom mrazu na približne 30 °C .
Ostrov ponúka pohodlné a bezpečné hniezdenie rôznym druhom morských vtákov. Nórsku vojenskú základňu obýva v zimnom období 18 a počas leta až 35 členov posádky. Od roku 1929 udržiavajú nórske ozbrojené sily malú, ale dôležitú meteorologickú stanicu a rádiové komunikačné zariadenie. Vysielač LORAN aj meteorologická stanica sa nachádzajú niekoľko kilometrov od osady Olonkinbyen (Olonkin Town), kde žije všetok personál.
Jan Mayen sa nachádza medzi studeným východným Grónskym prúdom na západe a teplým Golfským prúdom na východe ostrova a je jedinou pevninou na severnej pologuli, kde sa stretávajú teplé a studené oceánske prúdy. Okolité moria spôsobujú, že sezónne teplotné výkyvy sú vzhľadom na zemepisnú šírku ostrova veľmi malé, pohybujú sa od približne 6 °C v auguste do -4 °C v marci, ale ostrov je extrémne zamračený s malým slnečným svitom aj počas nepretržitého polárneho dňa. Hlboká snehová pokrývka zabraňuje rozvoju permafrostu. V dôsledku otepľovania vykazuje teplotný normál 1991-2020 priemernú ročnú teplotu o 1,9 °C vyššiu ako v rokoch 1961-1990, čím sa priemerná ročná teplota posunula nad bod mrazu.
Povrch ostrova pripomína skalnatú mesačnú krajinu, v ktorej sa striedajú vrstvy čadičových lávových prúdov so sopečným popolom. Len občas sa na chránenom mieste vyskytne kúsok machu.
Jan Mayen má jednu nespevnenú leteckú dráhu letiska Jan Mayensfield, ktorá je dlhá 1 585 m. Pobrežie s dĺžkou 124,1 km nemá žiadne prístavy, iba kotviská na mori.
Nórski geológovia našli pozdĺž Stredoatlantického hrebeňa medzi ostrovom Jan Mayen a južným Svalbardom/Medvedím ostrovom veľké ložiská nerastov, vrátane medi, zinku, kobaltu, zlata a striebra. Prieskumy tiež objavili vysoké koncentrácie kovov vzácnych zemín - lítia a skandia. V súčasnosti sa zvažuje udelenie licencie na hlbokomorskú ťažbu. Geológovia sa domnievajú, že pod okolitým morským dnom Jan Mayen sa nachádzajú aj významné ložiská ropy a zemného plynu. Spor medzi Nórskom a Dánskom, týkajúci sa zóny vylúčenia rybolovu medzi ostrovom Jan Mayen a Grónskom bol urovnaný v roku 1988, tým, že Dánsko získalo nárok na väčšiu oblasť.
Dopravu na ostrov zabezpečujú vojenské dopravné lietadlá C-130 Hercules, prevádzkované Kráľovským nórskym letectvom, ktoré pravidelne pristávajú na štrkovej dráhe letiska Jan Mayensfield. Lietadlá prilietajú z hlavnej leteckej stanice Bodø osemkrát do roka. Keďže letisko nemá žiadne prístrojové pristávacie zariadenia, vyžaduje sa dobrá viditeľnosť. Často sa pre zlé počasie musia lietadlá vrátiť na domovské letisko Bodø, vzdialeného dve hodiny. Pre transport ťažkého tovaru, navštevujú počas leta ostrov nákladné lode, ale prepravu sťažuje manipulácia s tovarom, keďže lode musia zakotviť na voľnom mori.
Nórskym vládnym nariadením z roku 2010 sa ostrov stal prírodnou rezerváciou. Cieľom tohto nariadenia bolo zabezpečiť zachovanie prírody unikátneho arktického ostrova a blízkeho morského života, vrátane dna oceánov. Prepravu turistov na ostrov je možné uskutočniť len loďou. Turisticky prístupná je len malá časť ostrova, ktorá sa volá Båtvika (Boat Bay). Nórska vláda len výnimočne udeľuje povolenie na pristátie charterovým lietadlom. Povolenie na vstup na ostrov je potrebné získať vopred a vo všeobecnosti je obmedzené len na niekoľko hodín. Táboriť na ostrove je zakázané.
Ľadové medvede sa v súčasnosti objavujú na ostrove Jan Mayen, v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami, v čoraz menšom počte. V rokoch 1900 až 1920 na ostrove Jan Mayen trávilo zimu niekoľko nórskych lovcov, ktorí okrem ľadových medveďov, lovili aj polárne líšky. Zaujímavosťou je, že vedci zistili, že ľadové medvede v tejto oblasti Arktídy, sú geneticky odlišné od tých, ktorí žijú inde.
Ostrov bol organizáciou International Bird Life (IBA) identifikovaný ako dôležitá oblasť na hniezdenie vtákov, pretože je miestom rozmnožovania sa veľkého počtu rôznych druhov morských vtákov. Vďaka výnimočnému charakteru sopečných vyvrenín, úžasným ľadovcom, početným vodopádom, jedinečnej možnosti pozorovania vtákov a historickým pamiatkam na lov veľrýb, ostrov Jan Mayen exkluzívne navštívi každoročne len niekoľko lodí s turistami, ktorí získajú jedinečný zážitok.
Zdroje:
A visit to the fascinating island of Jan Mayen (oceanwide-expeditions.com)
Jan Mayen | island, Norway | Britannica
Jan Mayen Whaling History | Oceanwide Expeditions (oceanwide-expeditions.com)
