Úvod
Zem Františka Jozefa (rus. Земля Франца-Иосифа; pôvodny názov Zem Fridtjofa Nansena) je ruské súostrovie v Severnom ľadovom oceáne. Jeho trvalé osídlenie tvorí len vojenský personál. Patrí do najsevernejšej časti Archangeľskej oblasti a skladá sa zo 192 ostrovov, ktoré zaberajú plochu 16.134 kilometrov štvorcových. Rozloha súostrovia je 375 kilometrov z východu na západ a 234 kilometrov zo severu na juh. Ostrovy sú rozdelené do troch skupín (západná, stredná a východná), ktoré sú oddelené Britským prielivom a Rakúskym prielivom. Centrálna skupina je rozdelená na severnú a južnú časť úžinou Markham Strait. Najväčší ostrov je Prince George Land, ktorý meria 2.741 štvorcových kilometrov, nasledujú ostrovy Wilczek Land, Graham Bell Island a Alexandra Land.
Približne 85 % súostrovia je pokrytého ľadovcami,zvyšok tvoria veľké nezaľadnené pobrežné plochy. Ostrovy majú spoločné pobrežie dĺžky 4.425 kilometrov. V porovnaní s inými arktickými súostroviami je Zem Františka Jozefa značne členitá v dôsledku erózie, spôsobenej pohybom ľadovcov. Mys Fligely na Ostrove princa Rudolfa je najsevernejším pevninským bodom východnej pologule. Najvyššie nadmorské výšky sa nachádzajú vo východnej skupine, pričom najvyšší bod súostrovia je na ostrove Wiener Neustadt Land, 670 metrov nad strednou hladinou mora.
Súostrovie po prvýkrát spozorovali nórski námorníci Nils Fredrik Rønnbeck a Johan Petter Aidijärvi v roku 1865, hoci svoj nález neoznámili a niekoľko rokov držali v tajnosti. Svedčí o tom zápis v lodnom denníku. Dôvodom pre utajenie nálezu boli pravdepodobne významné loviská tuleňov a kapitán Rønnbeck chcel zabrániť tomu, aby sa na ne hrnuli konkurenti. Ruský vedec N. G. Schilling v tom istom roku publikoval tézu, že ľadové podmienky v Barentsovom mori možno vysvetliť iba tým, že sa v oblasti nachádza popri Novej Zemi aj ďalšia pevnina. Požiadal o financovanie prieskumnej plavby, ale nikdy nedostal peniaze na uskutočnenie expedície.
Súostrovie oficiálne objavila a zakreslila do máp Rakúsko-uhorská expedícia na severný pól v roku 1873 pod vedením Juliusa von Payera a Karla Weyprechta, ktorí túto oblasť pomenovali po aktuálne vládnucom rakúskom cisárovi Františkovi Jozefovi I. Ostrovy sa dlho využívali na lov tuleňov a veľrýb, až kým v roku 1926 Sovietsky zväz ostrovy anektoval. V tom čase boli známe ako Zem Fridtjofa Nansena. Predstavitelia ZSSR ich premenovali a na pobreží postavili niekoľko základní na výskumné a vojenské účely. Nórske kráľovstvo pripojenie ostrovov k Sovietskemu zväzu odmietlo uznať a na ostrovy vyslalo niekoľko výprav, aby situáciu preverili. Ich pobyt na ostrovoch Sovieti ignorovali. Avšak s príchodom studenej vojny vláda Sovietekeho zväzu boli vybudovala na ostrovoch dve vojenské letiská a zaviedla zákaz vstupu pre cudzincov. Po ukončení studenej vojny bola v roku 1994 Zem Františka Jozefa vyhlásená za prírodnú rezerváciu a v roku 2012 sa ostrovy stali súčasťou Ruského arktického národného parku.
Až Rakúsko-uhorská expedícia na severný pól, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1872–74, oficiálne oznámila objavenie ostrovov. Hlavným cieľom expedície, pod vedením Juliusa von Payera a Karla Weyprechta z Rakúsko-Uhorska, na palube škuneru Tegetthoff, bolo nájsť severovýchodnú cestu a jej sekundárnym cieľom bolo dosiahnuť severný pól. Od začiatku júla 1873 bola loď Tegetthoff unášaná z Novej Zeme na severozápad, keď dňa 30. augusta 1873 členovia expedície objavili veľké súostrovie, ktoré pomenovali na počesť rakúskeho cisára Františka Jozefa I. (1830–1916). Okrem objavenia súostrovia expedícia výrazne prispela k zmapovaniu a prieskumu ostrovov.
Polárny prieskum
Druhou expedíciou, ktorá skúmala súostrovie bola expedícia britského polárneho prieskumníka Benjamina Leigha Smitha, ktorá sa v roku 1880 na palube lode Eira plavila na trase zo Špicbergov do Zeme Františka Jozefa. V auguste toho istého roka pristála na ostrove Bell. Leigh Smith preskúmal okolie ostrova, zriadil základňu v prístave Eira a potom sa vydal na ostrov McClintock. V nasledujúci rok sa Smith vrátil do Zeme Františka Jozefa na tej istej lodi a pristál v zálive Grey Bay na ostrove George Land. Prieskum pokračoval až do druhej polovica augusta, až kým ho zastavil ľad. Loď Eira zamrzla v pri myse Flora ľade a dňa 21. augusta 1880 sa potopila. Posádka sa zachránila a na pobreží si postavila drevený prístrešok, v ktorom prezimovala. V nasledujúce leto ich zachránili britské lode Kara a Hope. Tieto prvé expedície sústredili svoje prieskumy na južnú a strednú časť súostrovia.
Nansenova expedícia na lodi Fram v rokoch 1893 – 1896 predstavovala pokus nórskeho námorného prieskumníka Fridtjofa Nansena dosiahnuť geografický severný pól využitím prirodzeného východo-západného prúdu Severného ľadového oceánu. Loď Fram vyplávala v roku 1893 a neďaleko Novosibírskych ostrovov zamrzla v ľade, ktorý ju unášal na severozápad. Po poldruha roku začal byť Nansen netrpezlivý, pretože sa kurz lode začal odchylovať od severného smeru a s dobrovoľníkom Hjalmarom Johansenom sa vydali na lyžiach smerom k severnému pólu. Dosiahnutia svojho cieľa sa však museli pre nezdolateľné prekážky vzdať a rozhodli sa pre spiatočnú cestu do civilizácie. Pred príchodom zimy dorazili do Zeme Františka Jozefa, kde prezimovali. Našťastie, na jednom z ostrovov sa stretli s expedíciou Jackson-Harmsworth, ktorá skúmala súostrovie a tá ich zachránila. Nansen spoločne s Jacksonom preskúmali severnú, východnú a západnú časť ostrovov. Keď už bola základná geografia Zeme Františka Jozefa zmapovaná, nasledujúce expedície začali súostrovie využívať ako základňu na dosiahnutie severného pólu. Prvý takýto pokus uskutočnil americký novinár Walter Wellman, sponzorovaný National Geographic Society, v roku 1898. Dvaja Nóri, Paul Bjørvig a Bernt Bentsen, zostali v zime 1898–99 na myse Heller na ostrove Wilczek Land, ale nedostatok paliva spôsobil, že Bentsen neprežil zimu. Taliansky šľachtic Luigi Amedeo zorganizoval v roku 1899 ďalšiu výpravu na lodi Stella Polare. Zostali na základni, ktorú si vybudovali počas polárnej zimy a v marci 1900 sa vydali na peší pochod smerom k pólu, ale nedostali sa ďaleko a svoj pokus vzdali.
Americký polárny prieskumník Evelyn Baldwin, sponzorovaný obchodným podnikateľom Williamom Zieglerom, v roku 1901 zorganizoval Zieglerovu polárnu expedíciu. Vytvoril si základňu na ostrove Alger, strávil zimu pri skúmaní oblasti, ale nepodarilo sa mu dôjsť až na severný pól. Ziegler, nespokojný s výsledkom, zorganizoval novú výpravu, ktorej vodcom vymenoval skúseného prieskumníka a fotografa Anthonyho Fialu, druhého veliteľa predchádzajúcej výpravy. Na lodi America sa doplavili v roku 1903 do Zeme Františka Jozefa a pripravili sa na prezimovanie. V decembri toho istého roka ich loď zamrzla v ľade a o mesiac neskôr sa potopila. Napriek tomu, členovia expedície uskutočnili dva pokusy o peší pochod smerom k pólu, obidva pochody pre nepriaznivé podmienky prerušili. Boli nútení zostať na ostrove Alger ďalší rok, pričom urobili ešte jeden neúspešný pokus o dosiahnutie pólu, až kým ich v roku 1905 evakuovala loď Terra Nova.
Prvá ruská expedícia sa dostala na ostrovy v roku 1901, keď na ich pobreží pristál prvý ruský ľadoborec Jermak, postavený v roku 1898. Ďalšiu expedíciu pod vedením hydrológa Georgia Jakovleviča Sedova, Rusi vypravili na expedíciu v roku 1912, ale kvôli výskytu hrubého ľadu, súostrovie dosiahla až v nasledujúcom roku. Medzi jej vedecké úlohy patrili topografické prieskumy a skúmanie zmien magnetického poľa, pričom sa zistilo, že zmeny magnetického poľa sa opakujú v cykle pätnástich rokov. Počas druhej zimy sa medzi členmi expedície vyskytol skorbut a v dôsledku toho zomrel strojník. Napriek chýbajúcim skúsenostiam s liečením skorbutu, Sedov trval na tom, že sa uskutoční pochod k severnému pólu. Bohužiaľ, jeho zdravotný stav účasť na pešej výprave neumožnil a 5. februára 1914 Sedov zomrel.
Ešte v roku 1914 bola na prieskum oblasti vyslaná ruská loď Hertha, ktorej kapitán Išak Ibrahimovič Isljamov vztýčil na na myse Flora ruskú vlajku a tým vyhlásil nad súostrovím ruskú zvrchovanosť. Tento akt bol motivovaný prebiehajúcou prvou svetovou vojnou a ruskými obavami, aby sa na ostrovoch neusadili ústredné mocnosti.Prvý arktický let na svete sa uskutočnil v auguste 1914, keď poľský letec (jeden z prvých pilotov ruského námorníctva) Jan Nagórski preletel Zem Františka Josefa pri hľadaní Sedovovej expedície.
Sovietsky zväz
Od roku 1923 Sovietsky zväz vysielal výpravy na súostrovie takmer každoročne. Sovietski predstavitelia sprvoti deklarovali Zem Františka Jozefa za neutrálne územie, až kým 15. apríla 1926 vyhlásili anexiu súostrovia. Napodobňujúc kanadskú deklaráciu sektorového princípu, vyhlásili všetky ostrovy, nachádzajúce sa medzi sovietskou pevninou a severným pólom za sovietske územie. Tento princíp však nikdy nebol medzinárodne uznaný. Protestovalo Taliansko aj Nórsko. Nórsko v prvom rade bránilo svoje ekonomické záujmy v tejto oblasti, pretože nórskym lovcom tuleňov a veľrýb bol zakázaný lov v Bielom mori a pri pobrežiach Novej Zeme a Grónska. Svietska vláda však na protesty nijako nereagovala. Sprvoti umožnila nórskym lodiam loviť vo vodách v oblasti Zeme Františka Jozefa a nazasiahla, keď v roku 1926 niekoľko zahraničných lodí vstúpilo do výsostných vôd Sovietskeho zväzu pri hľadaní zmiznutej vzducholode Italia.
Nórsko sa pokúsilo o diplomatické riešenie vzniknutej situácie a nárokovalo si súostrovie. V roku 1929 zorganizovalo expedíciu na zriadenie meteorologickej stanice a na získanie ekonomickej kontroly nad ostrovmi, ale tieto snahy Svietsky zväz zmaril.
V roku 1930 priplávala na súostrovie nórska expedícia Bratvaag, ktorú sovietske orgány požiadali, aby v budúcnosti rešpektovala sovietske teritoriálne vody. Posledné dve medzinárodné expedície, ktoré ostrovy medzi dvoma svetovým vojnami navštívili, boli nórsko-švédska balónová expedícia vedená Hansom Wilhelmssonom Ahlmannom a nemecká expedícia na vzducholodi Graf Zeppelin. S výnimkou nemeckej meteorologickej stanice, umiestnenej počas druhej svetovej vojny, to boli posledné západné návštevy Zeme Františka Jozefa, až do roku 1990.
Sovietske aktivity sa na súostroví rýchlo rozšírili. V rokoch 1934 až 1936 sa v Zemi Františka Jozefa zdržiavalo až šesťdesiat ľudí a dokonca došlo k prvému pôrodu. Prvá stanica na skúmanie unášaného ľadu bola zriadená na Ostrove princa Rudolfa v roku 1936. Na ľadovci na ostrove bola vybudovaná pristávacia dráha a v roku 1937 počet stálych pracovníkov stanice dosiahol 300 osôb.
Počas druhej svetovej vojny aktivity na sovietskej základni poklesli a na Ostrove prica Rudolfa zostala iba malá skupina vojenskej posádky. Vojaci nikdy nezistili, že nacistické Nemecko na jednom z ostrovov zriadilo meteorologickú stanicu. Nemecká stanica bola evakuovaná v roku 1944 po tom, čo mužov obsluhujúcich stanicu, postihla otrava z konzumácie mäsa ľadového medveďa. Rusi objavili dôkazy o existencii tejto základne až v roku 2016.
Studená vojna vyvolala obnovený sovietsky záujem o ostrovy kvôli ich strategickému vojenskému významu. Ostrovy boli považované za „nepotopiteľnú lietadlovú loď“. Miesto bývalej nemeckej meteorologickej stanice bolo vybrané ako miesto vybudovania sovietskeho letiska a vojenskej základne Nagurskoje. S príchodom medzikontinentálnych balistických rakiet zmenil Sovietsky zväz v roku 1956 svoju vojenskú stratégiu a zrušil strategickú potrebu leteckej základne na súostroví. Medzinárodný geofyzikálny rok 1957 a 1958 dal nový impulz vedeckému záujmu o súostrovie a v roku 1956 bola na Heissovom ostrove vybudovaná nová pristávacia dráha. V nasledujúci rok tu bolo založené geofyzikálne observatórium Ernsta Krenkela.
Kvôli vojenskému významu ostrovov, Sovietsky zväz uzavrel oblasť pre zahraničných výskumníkov, pričom výskum v oblasti štúdia ionosféry, morskej biológie, botaniky, ornitológie a glaciológie vykonávali výlučne sovietski výskumníci. Vláda Sovietskeho zväzu otvorila súostrovie pre medzinárodné aktivity až po skončení studenej vojny, od roku 1990, pričom cudzinci získali mali pomerne jednoduchý prístup.
Otvorením súostrovia pre zahraničné vedecké účely sa tiež zaviedol turistický ruch, pričom na ostrovy premávali predovšetkým ruské ľadoborce. V auguste 2019, pravdepodobne v súvislosti s pandémiou Covidu, Rusko zrušilo turistické návštevy ostrovov. Odvtedy sa turistický ruch na ostrovoch neobnovil.
V roku 2012 Rusi zrekonštruovali vojenskú základňu v Nagurskoje, ktorej kapacita sa zvýšila na 150 stálych členov vojenskej posádky. V roku 2017 základňu navštívil ruský prezident Vladimir Putin.
Geológia
Časť súostrovia Zeme Františka Jozefa vznikla vrásnením počas kaledónskeho obdobia, pričom na dne úžin sa nachádzajú predovšetkým vápence, bridlice, pieskovce a zlepence. V južnej a západnej časti dominujú vyvreté horniny tvorené čadičovými vrstvami, oddelenými sopečným popolom a tufmi, zmiešanými s vrstvami uhlia. Dosková tektonika Severného ľadového oceánu vytvorila čadičové lávy a doleritové platne a hrádze v období neskorej jury a skorého obdobia kriedy.
Podnebie
Zem Františka Jozefa sa nachádza v prechodnej oblasti medzi polárnym klimatickým pásmom a tundrou, ale technicky spadá do tundry, pretože v júli a auguste sú priemerné teploty nad bodom mrazu, hoci najnižšie denné teploty zostávajú celoročne pod bodom mrazu. Hlavnými faktormi, ktoré ovplyvňujú typ podnebia, sú zaľadnenie pevniny a okolitý morský ľad. Na 81° severnej zemepisnej šírky trvá polárny deň 141 dní, od 12. apríla do 30. augusta. Počas zimy trvá polárna noc 128 dní od 19. októbra do 23. februára. Bohatá oblačnosť ešte viac ochladzuje klímu. More začína zamŕzať koncom septembra a miera zaľadnenia dosahuje maximum v marci, keď je 95 percent mora pokrytého ľadom. Morský ľad sa začína roztápať v máji, pričom minimum zaľadnenia nastáva v auguste, alebo začiatkom septembra.
Počas zimy bola nameraná rekordná najnižšia teplota -47.9°C a najvyššia letná teplota dosiahla rekord na úrovni 10,3°C. Priemerná ročná teplota na ostrovoch Zeme Františka Jozefa je približne o 8°C nižšia, než na Svalbarde.
Fauna a flóra
Studené podnebie a permafrost obmedzujú rozvoj pôdy na súostroví. Veľké oblasti sú tvorené holou skalou, pričom najbežnejším typom pôdy je permafrost, ktorý má blízko jeho okrajov formu bažín.
Na niektorých ostrovoch je vegetácia obmedzená len na lišajníky, rastúce na kameňoch. Lišajníky zvyčajne pokrývajú päť až desať percent povrchu nezaľadnenej pevniny, s výraznými výnimkami pod kolóniami vtákov, kde môžu pokrývať až sto percent. Stromy, kríky a vysoké rastliny sa nikde na súostroví nevyskytujú. Na skromných trávnatých plochách sa nachádza šestnásť druhov tráv a asi 100 druhov rias a machov. Populácia ľadových medveďov Zeme Františka Jozefa je totožná s ľadovými medveďmi, ktoré obývajú Svalbard a západné pobrežie Novej Zeme. Okrem medveďov sa na ostrovoch vyskytujú polárne líšky a kolónie morských vtákov.
Súostrovie obývajú tri druhy tuleňov. Najbežnejší je tuleň grónsky, o niečo menej bežný je tuleň fúzatý. Mrože boli do polovice minulého storočia tak intenzívne lovené, že takmer vyhynuli, čím sa dramaticky znížil počet ich druhov. Od roku 1952 sú medzinárodne chránené a ich počet odvtedy stúpa, pričom na súostroví žije od jedného do troch tisíc jedincov mrožov. V okolí ostrova sa bežne vyskytujú veľryby beluga, menej často kosatky a narvaly, pričom súostrovie sa nachádza na severnom okraji ich letného výskytu. Občas sú pozorované aj veľryby grónske.
Záver
V apríli 2021 bol prerušený jeden z hlavných komunikačných káblov, ležiacich medzi nórskym súostrovím Svalbard a nórskou pevninou. To by ešte mohla byť náhoda, káble je možné poškodiť aj neúmyselne. V januári 2023 ale Nóri prišli o ďalší dôležitý kábel, a to už úplne ako náhoda nevyzerá. Práve na Svalbarde sa totiž nachádza jedna z najvýznamnejších satelitných komunikačných základní NATO, ktorá udržuje kontakt s družicami na polárnych dráhach.
Nuž, obdobie mierového využívania Arktídy sa po ruskej anexii Krymu pravdepodobne na dlhé roky skončilo. Namiesto plánovaného vybudovania infraštruktúry pre severovýchodnú morskú cestu, určenú pre obchodné a turistické lode, sa v arktickej oblasti uskutočňujú pravidelné vojenské manévre. Opustené vojenské základne ožívajú a vybavujú sa najmodernejšou vojenskou technikou. Rusko posilňuje svoju severnú vojenskú flotilu. Po ruskej invázii na Ukrajinu sa prestala schádzať Arktická rada, hlavné politické združenie, ktoré slúžilo na koordináciu záujmov všetkých severských krajín, ku ktorým patria Nórsko, Dánsko, Kanada, Spojené štáty americké, Rusko a Island.
Zostáva len dúfať, že nebude dho trvať a nastane deň, keď opäť ožije mierové využívanie Arktídy. Verme, že arktické ostrovy, ktoré dnes slúžia ako strategické vojenské základne, nezostanú natrvalo poznačené vojenským priemyslom, ale sa vrátia medzi chránené prírodné rezervácie, kam právom patria.
Zdroje:
