Na severe Tichého oceánu medzi Amerikou a Áziou sa týči dlhé skalnaté súostrovie, známe ako Aleutské ostrovy, alebo Aleuty. Sú najdlhším súostrovím na svete a tvoria 1.600 km dlhý oblúk, ktorý siaha od južného okraja Aljašky, až po pobrežie polostrova Kamčatka. Napriek nepriaznivým životným podmienkam, sa na 14 veľkých sopečných ostrovoch a 55 menších ostrovoch trvalo usídlilo niekoľko tisíc ľudí, odhodlaných vytrvalo vzdorovať prírodným živlom. Drsné arktické podmienky života prinášajú množstvo extrémnych ťažkostí a nástrah pre prežitie ako zvierat, tak aj ľudí. Na prvý pohľad neobývateľné ostrovy majú však bohatú a pozoruhodnú minulosť.
Oblúk ostrovov tvorí prírodnú bariéru medzi Tichým oceánom a Beringovým morom. Kým z južnej strany súostrovia prúdi na sever teplejší vzduch z Pacifiku, zo severu sa k nemu dostávajú studené arktické prúdy. Teplotné rozdiely vyvolávajú prudké búrky a silné vetry.
Ľudia obývajú Aleuty vo viacerých väčších, či menších komunitách, ktoré sú prepojené leteckou zásobovacou dopravou. Na ostrovoch takmer neexistujú spevnené cesty a na prepravu slúžia predovšetkým terénne vozidlá. Domorodci, ktorí ostrovy obývajú už po tisíce rokov, sa živia predovšetkým rybolovom. V okolí Aleutských ostrovov sa síce nachádzajú výborné loviská rýb, ale ich lov je extrémne náročný a nebezpečný. Za posledných 40 rokov si more vyžiadalo 67 aleutských rybárskych lodí a viac ako 100 ľudských životov.
Avšak nielen silné vetry sú nebezpečné a nevyspytateľné. Súostrovie je vulkanického pôvodu a v podstate leží na vrcholkoch podmorských sopiek. V ostrovnom oblúku sa nachádza približne 50 aktívnych sopiek, preto sú zemetrasenie a vulkanická činnosť veľmi časté.
Len 60 km západne od ostrova Unalaska leží ostrov Bogoslof, ktorý slúži ako názorný príklad na to, ako sa sformovali Aleuty. Pozorovania námorníkov z roku 1768 uvádzajú, že ostrov sa odrazu vynoril z mora. Po relatívne krátkom čase sa opäť ponoril pod morskú hladinu, aby sa neskôr znova objavil. Dnes je to mladý ostrov s celkovou rozlohou menšou ako jeden štvorcový kilometer, ale časom sa to určite zmení, pretože v roku 1992 sopka na ostrove znova vychrlila lávu, ktorá vytvorila úplne nové geologické útvary. Nestály charakter ostrova sa môže zdať ľuďom nebezpečný, ale pre divokú zver to nepredstavuje problém. Dnes na ostrove hniezdi veľké množstvo vtákov a v jeho okolí žijú kolónie morských zvierat. Je to jedinečné miesto, ktoré sa teší maximálnej ochrane pred vniknutím človeka, pretože povolenie na návštevu ostrova Bogoslof dodnes získala len hŕstka ľudí.
Prvých ľudí priviedli na Aleuty výdatné loviská rýb. V zmiešaných vodách Tichého oceánu a Beringovho mora sa vyskytovalo veľké množstvo planktónu. Tento bohatý zdroj potravy prilákal do oblasti Aleutských ostrovov milióny vtákov, rýb a iných morských druhov, ktorým sa v drsných arktických podmienkach výborne darilo. Na základe historických nálezov, ostrovy boli po prvýkrát osídlené lovcami na člnoch, ktorí priplávali pred 9.000 rokmi. Historici sa nezhodli na tom, či prišli z Ázie alebo z Ameriky. More bolo v kľudných zátokách natoľko štedré, že sa lovci v nich natrvalo usídlili a po stáročia si vybudovali bohatú materiálnu a duchovnú kultúru.
Dánsky námorný dôstojník, kartograf a prieskumník v ruských službách Vitus Jonassen Bering bol jedným z prvých Európanov, ktorí odhalili toto skryté miesto vonkajšiemu svetu. V roku 1741 vyslala ruská cárovná Katarína Veľká dve malé lode Svätý Peter a Svätý Pavol, aby preskúmali nový svet. Na čele expedície a zároveň kapitánom lode Svätý Peter bol Vittus Bering, ktorého kariéra sa v tom čase už blížila ku koncu. Medzi 78 členmi posádky bol mladý ambiciózny vedec menom Jorg Stellar. Jeho poslaním bolo zbierať vedecké údaje počas plavby v novom svete. Expedícia mala od začiatku vážne problémy. Bering bol chorý a postupne upadal do letargie a následne do hlbokej depresie. Krátko po vyplávaní sa obidve lode oddelili. Vzťahy kapitána s posádkou boli napäté. Jorg Stellar, ktorého muži nemali v obľube, sa utiahol do izolácie a vykonával väčšinu svojho výskumu z paluby lode. Napriek tejto frustrácii sa mu podarilo nazbierať obdivuhodne veľký počet artefaktov, ktoré použil na napísanie mimoriadne úspešnej vedeckej práce. Hoci Stellar zriedkavo vychádzal na breh, neustále sa venoval pozorovaniu veľkého množstva množstvo zvierat a vtákov, ktoré aj pomenoval. V skutočnosti bol jedným z posledných ľudí na Zemi, ktorí zdokumentovali niektoré z týchto tvorov, pretože následkom intenzívneho lovu veľmi skoro vyhynuli.
Jedným z takých druhov bol zvláštny druh lamatína. Predná časť tohto cicavca sa podobala na suchozemské zviera, avšak mal chvost ako ryba. Stellar ho pomenoval morská krava. Tieto zvieratá sa vyskytovali v celom Tichomorí. Dosahovali dĺžku 10 metrov a živili sa morskými riasami. Stellarove pozorovania naznačujú, že sa nedokázali potápať, v podstate len plávali po povrchu mora a kŕmili sa chaluhami. Posádku však viac zaujímalo obrovské množstvo kožušinovej zveri, ktorá na ostrovoch nachádzala, pretože vedeli, že predajom vzácnych kožušín sa dajú zarobiť veľké peniaze.
Počas vykonávania pozorovaní, zastihla loď Svätý Peter silná búrka. Pri hľadaní bezpečného prístavu na pobreží jedného z ostrovov, loď stroskotala. Členovia posádky, ktorí sa zachránili, uviazli na ostrove a zostali tam počas deviatich mesiacov. Lodné zásoby sa rýchlo minuli a námorníci trpeli podvýživou a skorbutom. Mnohí chorobám podľahli, vrátane samotného veliteľa Vitusa Beringa. Na jeho počesť pomenovali ostrov Bering island. Na označenie jeho hrobu, námorníci umiestnili drevený kríž, ktorý bol zároveň symbolom toho, že Rusko sa stáva vlastníkom novoobjavenej krajiny.
Po smrti kapitána Beringa zvyšní námorníci hľadali medzi sebou osobnosť, ktorá by ich vyviedla z nešťastia. Voľba padla na najnepravdepodobnejšieho vodcu - Jorga Stellara. Hoci predtým ním jeho kolegovia z lode opovrhovali, jeho rozhľad a vedecké poznatky zmenili ich názor. Rozumel prírode a vedel, že konzumáciou niektorých zelených rastlín môžu námorníci získať významné živiny a vyhnúť sa skorbutu. Živili sa aj čerstvým mäsom ľahko uloviteľnej morskej kravy. Stellarova strava priniesla dramatické zlepšenie zdravotného stavu posádky. Boli schopní dať sa do práce a zachrániť kusy stroskotanej lode. Z trosiek postavili provizórne plavidlo, na ktorom sa nakoniec vrátili do Ruska. Počas expedície 32 zo 78 mužov zahynulo. Nebyť búrky, ktorá zničila ich loď, muži z Beringovej expedície mohli byť prvými Európanmi, ktorí by pristáli v Amerike zo strany severného Pacifiku. Preto bol Stellar sklamaný výsledkom expedície. Avšak to, čo nasledovalo, výrazne prevýšilo jeho prvotné sklamanie. Chamtivé drancovanie prírodných zdrojov po príchode civilizácie, najmä intenzívny lov kožušinových zvierat, navždy zmenili život na Aleutách, predovšetkým tým, že sa narušila prirodzená rovnováha v prírode.
Začiatkom 50. rokov 18. storočia, do obchodu s kožušinami v nových loviskách s veľkým potenciálom, vstúpili veľkí obchodníci z Moskvy a iných obchodných centier v Rusku. Poskytli kapitál pre stavbu väčších obchodných lodí, ktoré začali prevážať drahý tovar do Ruska. Kedysi hojne sa vyskytujúce morské vydry boli veľkým dopytom čoskoro ohrozené. Obchodníci s kožušinami sa sprvoti pokúšali vymieňať tovar s domorodými Aleuťanmi, ale neskôr im kožušiny kradli alebo nútili domorodcov, aby pre nich lovili zver. Aleuťania sa bránili a tak dochádzalo k násiliu. Domorodí lovci v roku 1763 zorganizovali povstanie proti Rusom, pri ktorom päť ruských plavidiel zajali a väčšinu posádok zabili. Nasledovala tvrdá odplata. Došlo ku krvavým potýčkam, znásilňovaniu, únosom a vraždám, ktoré sa stali súčasťou ruského vykorisťovania. Popri tom obchodníci priniesli svoje choroby a tým eliminovali domorodcov nepriamym, ale zato oveľa zákernejším spôsobom. Pred príchodom Rusov predstavovala populácia na Aleutoch približne 20.000 ľudí. Počas dvoch generácií tento počet klesol na sotva 2.000.
Konkurencia medzi veľkými ruskými obchodnými spoločnosťami s kožušinami bola sprvoti tvrdá, ale koncom 18. storočia obchodník menom Grigorij Šelokov vytvoril základy pre vznik impéria na obchod s kožušinami. Založil monopol, ktorý sa stal známym ako Rusko-americká spoločnosť. V niektorých ohľadoch to bol biznis ako obvykle. Zamestnanci spoločnosti naďalej nútili Aleuťanov, aby pre nich lovili a premiestňovali ich do ruských osád podľa vlastného rozhodnutia. Avšak časom sa veci začali meniť. Postupne si začali Ruskí obchodníci vytvárať s Aleuťanmi rovnocenný vzťah, ktorý sa pôvodne začal ako nevoľnícky. Pracovné podmienky sa naďalej zlepšovali, hoci boli prevažne motivované záujmom Rusov. Rusko-americká spoločnosť začala ľuďom z Aleút poskytovať výhody ako budovanie skladov na uloženie potravín pre zimné obdobie, poskytovnie dôchodkov vdovám a zraneným ľuďom. Vzťah medzi Aleuťanmi a Rusmi posilnilo aj to, že sa niektorí ruskí námorníci rozhodli trvalo usadiť na ostrovoch a vzali si za manželky Aleuťanky. Narodili sa im deti a ich rodiny sa podieľali na živote dedín. S týmito mužmi prišlo na ostrovy aj náboženstvo ich domoviny. Pravoslávne náboženstvo nezaviedli misionári, ale jednoduchí námorníci, ktorí boli síce väčšinou negramotní, ale hlboko veriaci. Prvými skutočnými misionármi boli platení zamestnanci Rusko-americkej spoločnosti. Pozitívnym prínosom cirkvi bolo najmä to, že priniesli pôvodnému obyvateľstvu ochranu pred zneužívaním a vzdelanie. Aleuti sa vďaka misionárom naučili ruský jazyk, čítať a písať a cez cirkev sa stali súčasťou nového sociálneho systému. Takže nakoniec sa pôvodné Aleutské obyvateľstvo stalo ruským pravoslávnym nielen názvom, ale aj duchom.
Pôvodne obrovský obchodný potenciál Aljašky a Aleutských ostrovov sa postupným lovom zveri znižoval. Obchodovanie s Ruskom dosahovalo čoraz menšie zisky. Záujem o oblasť prejavila najprv Veľká Británia. Obava z toho, že by Briti mohli získať kontrolu nad americkým severozápadom, priniesla severný región do pozornosti americkej vlády. Štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí USA - William Seward poznal hodnotu Aljašky, bol si vedomý množstva minerálov a rýb, ako aj strategickej polohy celého regiónu.
Väčšina Američanov však nemala vysokú mienku o hodnote tohto obrovského územia s neúrodnou pôdou a zosmiešňovali Sewarda, ktorý vytrvalo nabádal prezidenta Andrewa Johnsona, aby USA odkúpili zdanlivo bezcenný región. Po krátkom rokovaní s Ruskom, dňa 18. októbra 1867 Spojené štáty kúpili Aljašku a priľahlé ostrovy za 7,2 milióna dolárov. Tým sa 125 rokov ruskej vlády skončilo.
Hoci sa to zdalo sotva možné, Američania boli pri drancovaní životného prostredia ešte agresívnejší ako ich ruskí predchodcovia. Noví majitelia pokračovali v love morskej vydry, až na pokraj jej vyhynutia. Za prvých 23 rokov vlastníctva, USA prekonali počet zabitých kožušinových cicavcov počas celého ruského režimu. Predpokladá sa, že pred príchodom Rusov žilo na Aleutských ostrovoch asi milión vydier. Od roku 1750 do začiatku 20. storočia sa počet ich populácie znížil na približne tisíc kusov. Avšak nielen americkí obchodníci s kožušinami plienili prírodné bohatstvo Aljašky a jej ostrovov, ale podieľali sa na tom aj tisíce zahraničných pytliakov. Nakoniec zasiahla americká vláda, ktorá na podnet Amerického hnutia na ochranu prírody, v roku 1913 vyhlásila Aleuty za federálnu prírodnú rezerváciu.
Prechod pod americkú vládu bol pre Aleutské domorodé obyvateľstvo veľmi ťažký. Po viac ako storočí ruskej nadvlády, sa Aleuťania prispôsobili ruským požiadavkám a dosiahli určitú úroveň komunikácie a spolunažívania s Rusmi. S príchodom Američanov boli opäť tam, kde začali – Američania zaobchádzali s nimi ako s menejcennými a neustále porušovali ich práva. Pôvodné aleutské tradície, ako aj tie, ktoré prijali po kolonizácii Ruskom, boli zrazu ohrozené a neakceptované. Ruský jazyk a jazyk Aleutov boli v novom režime zakázané. Aleutské deti boli často posielané preč do amerických internátnych škôl a hoci to bolo často dobre mienené, malo to katastrofálne dôsledky.
Komunita Atka, ktorá sa nachádza v strede ostrovného reťazca na rovnomennom ostrove, bola kedysi pre svojich obyvateľov bezpečným domovom. V dedine mali pravoslávny kostol, v ktorom čítali Bibliu a spievali piesne. Spoločne lovili ryby, úlovok zdieľali s ostatnými a nikto v komunite nebol hladný, a to ani v chudobných rokoch. Podobný štýl života viedli aj obyvatelia z komunity na ostrove Attu – na najzápadnejšom ostrove Aleut. Podľa všetkého to bola priateľská, úzko prepojená komunita. Ich vodcovia boli vyberaní na základe toho, kto mal na vedenie komunity najvhodnejšie osobné vlastnosti. Mike Chodakov, životaschopný muž s bystrou inteligenciou, bol v roku 1942 Attuanským náčelníkom. Vlastnil miestny obchod, kde predával a zároveň vyučoval deti. Keď sa nenašiel nikto iný, slúžil aj na bohoslužbách. Ľudia, ktorí bývali v Attu, boli šťastní, pretože ich domov bol tak vzdialený od civilizácie, že boli presvedčení, že vzdialenosť ich chráni pred temnejšími vplyvmi vonkajšieho sveta. To sa však malo zmeniť.
Japonským útokom na Pearl Harbor sa Spojené štáty ocitli v druhej svetovej vojne. Aleutské ostrovy boli len tisíc kilometrov vzdialené od japonských vojenských základní, ale strategický význam ich polohy si americké úrady zatiaľ neuvedomovali. Kým sa viedli v kongrese debaty o možnosti využiť Aleuty na strategické vojenské účely, Japonci už tajne pristáli a preskúmali väčšinu ostrovov. Nakoniec sa vláda USA rozhodla opevniť Aleuty. Vybudovali vojenské základne v prístave Dutch Harbor na ostrove Unalaska a na niektorých okolitých ostrovoch. Pri komunite Atka v zálive Nason Bay postavili letisko. Kedysi pokojné ostrovy sa v krátkom čase transformovali na vojenské základne. Na východnom konci ostrovného reťazca, sa náčelník obce Attu Mike Chodakov začal znepokojovať. Na morskom brehu nachádzali obyvatelia ostrova vyplavené kusy plechov a iného materiálu s japonskými nápismi. Chodakov kontaktoval americké vládne orgány, aby ohlásil nálezy, ale jeho ohlasy boli bez reakcie.
Dňa 3. júna 1942 japonské lietadlá zosadli na ostrove Unalaska s jasným cieľom – zničiť americké vojenské zariadenia v prístave Dutch Harbor. Týmto útokom Japonci prinútili Američanov Dutch Harbor brániť. Kým sa pozornosť americkej obrany sústredila na obranu ostrova Unalaska, Japonci plánovali využiť situáciu a obsadiť tichomorský ostrov Midway. Tento plán však zachytila americká špionáž, Američania prišli svojim druhom včas na pomoc a ostrov ubránili. Porazení Japonci sa však nevzdali.
V nedeľu ráno 7. júna ľudia z Attu práve opúšťali bohoslužby, keď uvideli prvého z 1.250 japonských vojakov, ktorí sa rútili dolu z kopcov. Scéna bola spočiatku chaotická. Japonci strieľali do civilného obyvateľstva a rabovali domy. Mužov z ostrova nasadili na člny a odvliekli do zajatia. Japonci opevniliostrov Attu a vybudovali si na ňom základňu. V tom istom čase iný japonský prápor napadol neďaleký ostrov Kiska. Rovnako ako v prípade Attu, Japonci narazili na malý odpor. Jedinými obyvateľmi ostrova Kiska bol malý rádiový tím na pozorovanie počasia, ktorý sa dostal do zajatia. V priebehu niekoľkých dní sa stalo niečo nepredstaviteľné. Japonci získali nadvládu nad západnými Aleutmi.
Americké úrady zhodnotili situáciu a rozhodli sa zvyšných Aleuťanov evakuovať do bezpečia. Bez veľkej prípravy bola 9.000 rokov trvajúca nepretržitá prítomnosť Aleuťanov vo svojej vlasti na Aleutských ostrovoch prerušená. Mnohí z nich už svoj domov nikdy viac nevideli. Odviezli ich do piatich rozbitých a opustených táborov na juhovýchode Aljašky. Podmienky, s ktorými sa vo svojom novom domove stretli, boli otrasné. Budovy boli schátrané, nemali pitnú vodu, ani teplo. V týchto podmienkach sa ľahko šírili choroby, ktorým veľa ľudí podľahlo. Z kedysi sebestačného národa z Aleut sa stali utečenci.
Medzitým Američania podnikli špeciálnu operáciu. Jej cieľ bol jasný – zbaviť ostrovy Attu a Kiska Japoncov. Za hlavnú základňu leteckých útokov si Američania vybrali ostrov Adak v polovici reťazca. Času nebolo nazvyš a základňa musela byť postavená prakticky cez noc. Rovnako ako zvyšok Aleut, aj Adak bol vetrom ošľahaný ostrov s močaristým terénom. Velenie túto skutočnosť podcenilo a vojaci boli neustále v mokrom oblečení, v dôsledku čoho ich prenasledovali choroby. Napriek týmto ťažkým podmienkam, bolo na ostrove Adak v krátkom čase postavené celé vojenské mestečko. Letisko bolo dokončené za rekordných 17 dní - od položenia základného kameňa, až po prvé pristátie.
Z Adaku, ako aj z niekoľkých ďalších rýchlo vybudovaných letiskových základní, začali americkí piloti bombardovať ostrov Kiska. Tieto nálety sa uskutočňovali denno-denne počas obdobia dlhšieho ako rok v najhorších letových podmienkach, aké si možno predstaviť. Neslávne známa hmla a silný vietor neustále ohrozovali najodvážnejších pilotov vojny. Na Aleutách boli nielen Japonci, ale aj počasie nepriateľom. Bezprostredným plánom Američanov bolo najprv získať naspäť ostrov Attu, ktorý bol najzápadnejším v reťazci ostrovov, aby sa prerušili japonské zásobovacie linky na ostrov Kiska. Potom by bolo možné získať kontrolu nad týmto ostrovom. Stratégia pre útok na ostrov Attu sa zdala dosť jednoduchá: priblížiť sa k Japoncom z opačných strán ostrova a vynútiť si ich kapituláciu. Dňa 11. mája 1943 sa začala americká invázia na Attu.
Na pobreží ostrova Attu, v skorých ranných hodinách v úplnej hmle, pristáli člny s 12.000 vojakmi zo 7. pešej divízie. Hneď po vylodení vojakom došlo, že vôbec nie sú pripravení na arktické podmienky. Japonci boli na tom oveľa lepšie. Ich vojaci pochádzali prevažne zo severného japonského ostrova Hokkaido. Mnohí z nich bojovali v Mandžusku v severnej Číne, a tak boli zvyknutí na drsné počasie. Americké jednotky trénovali na vylodenie v severnej Afrike. Kvôli potrebe utajenia, im nedali arktické oblečenie. Muži boli obutí v kožených čižmách. Keď sa koža namočila, nebolo možné udržať nohy v suchu a teple. Sneh bol hlboký a na vrchu zamrznutý. Po prelomení zamrznutej vrstvy sa nohy zaborili do snehu až po kolená. Kým si vojaci stihli vytiahnuť nohy zo snehu, už medzi nimi svišťali guľky. Koho netrafili japonské zbrane a zostal nažive, utrpel rozsiahle omrzliny.
Deň za dňom pokračovali boje o ostrov Attu a rýchle víťazstvo pre Američanov neprichádzalo. V nemalej miere to bolo spôsobené nepredstaviteľným odhodlaním Japoncov, ktorých počet bol síce výrazne nižší, ale ich bojová sila od samého začiatku značne prevyšovala protivníka. Napriek početnému oslabeniu, boli Japonci stále schopní spôsobovať americkým silám veľké škody. Dňa 28. mája dostali Japonci zdrvujúce správy. Jeden z ich člnov, ktorý ich mal prísť evakuovať, napadol americký torpédoborec a tým zanikla posledná nádej na získanie posíl, alebo na evakuáciu. Zvyšných 800 japonských vojakov bolo pripravených na posledný zúfalý odpor. S veľkým úsilím a vysokými stratami sa Američanom napokon podarilo Japoncov poraziť. Po víťaznom boji sa nenašiel ani jediný živý Japonec. Každý z 500 Japoncov, ktorý prežil boje, spáchal samovraždu výbuchom granátu na hrudi.
Krátko po víťazstve na ostrove Attu, sa americká armáda zamerala na druhú fázu svojho plánu – oslobodenie ostrova Kiska. Americké bombardovacie nálety, po obsadení ostrova Japoncami, pokračovali už viac ako rok. Po oslobodení Attu sa ostreľovanie a námorné bombardovanie ešte viac zosilnilo. Japonci na americké nájazdy zareagovali vybudovaním podzemného mesta obrovských rozmerov. Do zeme boli vytesané kilometre tunelov, v ktorých sa nachádzali vojenské zariadenia. Toto opevnenie spolu s neustálou hmlou, sťažovali americkým pilotom úspešnosť náletov. Po oslobodení Attu mnohí predpokladali, že na ostrove Kiska narazia tiež na tvrdý odpor, a preto poslali na inváziu viac ako 35.000 bojových jednotiek, ktoré prepravovalo vyše 100 vojnových lodí.
Ráno 15. augusta 1943 prvá výsadková skupina vystúpila na pláž ostrova Kiska a nestretla sa so žiadnym odporom. Pátranie po nepriateľovi bolo prerušované sporadickou streľbou a hoci nestretli ani jediného japonského vojaka, došlo k stovkám obetí. Straty spojencov boli výsledkom nástražných pascí a nášľapných mín. Pod rúškom hmly a tmy sa 6.000 Japoncom podarilo nepozorovane opustiť Kisku. Oslobodením ostrova Kiska sa špeciálna operácia na Aleutách skončila. Približne tisíc amerických mužov zahynulo alebo bolo vyhlásených za nezvestných a boje neprežilo viac ako 4.000 japonských vojakov. Ďalšie tisíce mužov utrpeli zranenia alebo ťažké omrzliny. K obetiam pribudli aj muži z Attu, ktorí boli zajatí v Japonsku. V dôsledku podvýživy a chorôb zahynulo v japonskom zajatí 40% odvlečených Aleuťanov, medzi nimi aj Mike Chodakov, Attuanský náčelník. Z Japonska sa po vojne vrátilo živých len 20 z odvlečených obyvateľov komunity Attu.
Americká vojenská prítomnosť pretrvala na Aleutách niekoľko rokov aj po ukončení Druhej svetovej vojny. V čase Studenej vojny sa Američania sústredili na aktivity, súvisiace s vojenskou obranou, predovšetkým na nukleárne testy. Atómové testovanie prebiehalo na ostrove Amchitka. Komisia pre atómovú energiu dala v rokoch 1965 - 1971 súhlas na uskutočnenie troch podzemných jadrových testov. Posledný z nich bol najväčším podzemným jadrovým testom, aký kedy v Spojených štátoch amerických vykonali.
Po skončení Studenej vojny sa život na Aleutské ostrovy vrátil. Rozvinul sa predovšetkým rybársky priemysel. Prístav Dutch Harbor na ostrove Unalaska je dnes najväčšou z piatich komunít na Alleutách. Do zvyšných komunít sa pôvodní obyvatelia už nevrátili.
V roku 1988 sa vláda USA konečne ospravedlnila a poskytla ľuďom z Aleut finančné reparácie za straty, ktoré utrpeli počas evakuácie v priebehu Druhej svetovej vojny. V mnohých ohľadoch sa tým začal proces kultúrneho oživenia stratených tradícií. Najdôležitejšie je, že sa pôvodným obyvateľom Aleut vracia pocit kultúrnej sebaúcty a hrdosti na ich vlastnú kultúru.
Zdroje:
Komandorské ostrovy | Kamčatka (kamcatka.info)
Aleutian Islands | History, Climate, & Facts | Britannica
Aleutian Islands Tundra | One Earth
UnalaskaAlaska - Unalaska Island – Wikipedia
Amchitka Island | Nuclear Princeton
Japanese occupation of Attu - Wikipedia
US Troops Defeat Japanese at Battle of Attu and Kiska in Alaska (businessinsider.com)
