Obaja ruskí a sovietski polárni bádatelia majú spoločné to, že sa v prvej polovici 20. storočia zaslúžili o posledné veľké geografické objavy v Arktíde.
Boris Vilkitský
Slávny ruský hydrograf a arktický bádateľ Boris Andrejevič Vilkitský sa narodil 3. apríla 1885 v Pulkove pri Petrohrade. Bol bol synom hydrografa Andreja Ippolitoviča Vilkitského, ktorý v ňom prebudil záujem o hydrografiu. V roku 1903 absolvoval Námornú kadetskú školu v rodnom Petrohrade. Ako mladý absolvent ruského námorníctva, sa v rokoch 1904-1905 zúčastnil rusko-japonskej vojny. Po porážke v tejto vojne, cárska vláda Ruska hľadala uplatnenie pre vojenských námorných dôstojníkov a poverila námorníctvo, aby sa zaoberalo rozvojom Severnej námornej cesty. V roku 1913 preto cárska administratíva zorganizovala Ruskú hydrografickú expedíciu do Arktídy, pod vedením Borisa Vilkitského.
Za účelom dôkladného preskúmania neprebádaných oblastí Severnej morskej cesty dal cár v Petrohradskom prístave postaviť dva ľadoborce na parný pohon – Tajmir a Vajgach. Boli to najväčšie a najvýkonnejšie lode svojich čias.
#/media/File:Taimyr_and_Vaigach_1913.JPG)
Prvá zo série arktických plavieb sa začala na jeseň 1910, keď lode Tajmir a Vajgach opustili Vladivostok. S vedcami na palube vplávali do Čukotského mora a začali svoj prieskum. Počas nasledujúcich piatich rokov tieto ľadoborce každé leto, počas topenia arktického ľadu, zbierali hydrografické údaje a vykonávali dôležité prieskumy. Pred každou zimou, keď sa ľadové podmienky zhoršili, sa vrátili do Vladivostoku, kde čakali na jar. V roku 1911 vedci a posádka na palube lodí Vajgach a Tajmir uskutočnili prvé ruské pristátie na Wrangelovom ostrove.
V roku 1914 sa veliteľ expedície kapitán Vilkitský rozhodol preplaviť Severovýchodnou morskou cestou do Archangeľska. Zlé počasie a ťažké ľadové podmienky mu však neumožnili zdolať Karské more a oba ľadoborce museli prežiť zimu v blízkosti Firnleyských ostrovov, neďaleko mysu Čeljuskin. Dvojica ľadoborcov tak mohla prechod dokončiť až v roku 1915. Bola to významná historická udalosť a po príchode do Archangeľsku sa všetkým účastnikom dostalo srdečného privítania. Táto expedícia priniesla Vilkitskému slávu a medzinárodné uznanie. Členovia expedície prijímali gratulácie od geografických spoločností z celého sveta. Vilkitský získal prestížnu Konštantínovu medailu od Ruskej geografickej spoločnosti, Zlatú medailu Parížskej geografickej spoločnosti a Zlatú medailu Švédskej akadémie vied.
Medzi najväčšie vedecké úspechy expedície patrilo presné zmapovanie Severnej morskej cesty a objavenie severnej Zeme v roku 1913. Lode Tajmir a Vajgach boli v tom čase považované za najlepšie ľadoborce na svete.
Expedícia sa počas prvej svetovej vojny prerušila. Vilkitský považoval za svoju povinnosť odložiť štúdium Arktídy a požiadal o presun do Baltskej námornej flotily. Bol vymenovaný za veliteľa torpédoborca "Letun", ktorého tím sa aktívne podieľal na bojových operáciách Baltskej flotily.
Po skončení vojny sa v júni 1918 Vilkitský opäť vydal na hydrografickú expedíciu, aby pokračoval v predvojnovom prieskume. V tom čase bola hospodárska situácia v Sovietskom zväze veľmi ťažká a krajinu zachvátil hladomor. Zásoby obilia sa síce nachádzali v západnej Sibíri, ale prepraviť sa mohli iba cez Severnú morskú cestu. Organizáciou tejto expedície bol poverený Boris Vilkitský. Za účelom úspešnej prepravy obilia, dostal Vilkitský z Leninovho poverenia rozpočet milión rubľov a oprávnenie použiť akékoľvek plavidlá a vybavenie Baltskej flotily.
Obilie bolo úspešne naložené na transportné lode a prepravené až do Archangeľska, keď začiatkom augusta 1918 obsadili Archangeľsk západné mocnosti a zabavili lode s obilím. Vilkickému sa podarilo emigrovať do Nórska a odtiaľ do Londýna. Počas života v emigrácii sa Vilkitský stále zaujímal o ruský sever a predložil niekoľko návrhov na expedičný prieskum do Karského mora. V rokoch 1923 a 1924, na pozvanie sovietskych organizácií zahraničného obchodu, viedol expedície v Karskom mori.
Boris Vilkitský zomrel v Bruseli v roku 1961. V roku 1996, v rámci osláv 300. výročia založenia ruskej flotily, boli jeho telesné pozostatky prevezené do Petrohradu a pochované na Smolenskom cintoríne.
Vilkitský sa zaslúžil o to, že Rusko získalo v Arktíde nové územia: v roku 1915 bola na mape sveta zakreslaná Zem cisára Mikuláša II. a úžina Cárovič Alexej. Obidva tieto objavy boli neskôr premenované. Dnes je súostrovie medzi Laptevským a Karským morom známe ako Severná Zem a prieliv, ktorý ho oddeľuje od polostrova Tajmir, v súčasnosti nesie meno Borisa Vilkitského.
Georgij Ušakov
Georgij Alexejevič Ušakov bol veľmi aktívny ruský a sovietsky arktický prieskumník, ktorý významne prispel k prieskumu polárnych oblastí a k vedeckému výskumu.
Narodil sa 17. januára 1901 v Lazareve v Amurskej oblasti v Rusku. Už v mladosti mal Ušakov expedičné sklony, pretože sa pripojil k expedícii vedenej Vladimírom K. Arsenjevom, ktorá skúmala Ussurijskú tajgu. V roku 1926 založil prvú sovietsku osadu na ostrove Wrangel, ktorá je dnes známa ako Ušakovskoje. Na ostrove Wrangel zostal Ušakov pôsobiť tri roky, pričom ho dôkladne preskúmal a zmapoval.
V rokoch 1930 až 1932 viedol Ušakov expedíciu na súostrovie Severná Zem, kde založil polárnu stanicu s názvom Domašný, umiestnenej na rovnomennom ostrove. Počas tejto expedície spolu s geológom Nikolajom Urvancevom, geodetom Sergejom Žuravlevom a rádiovým operátorom Vasilijom Chodovom dôkladne zmapovali toto arktické súostrovie. Vďaka Ušakovovi sa potvrdilo, že Severná Zem je súostrovie.
Od roku 1935 Georgij Ušakov viedol aj prvú sovietsku expedíciu do Arktídy na palube ľadoborca Sadko. V lete 1937 vyplával Sadko z Murmanska. Jeho pôvodným cieľom bolo plaviť sa na ostrovy Henrietta, Žokov a Jeanette v skupine ostrovov De Long a vykonávať vedecký výskum. Cieľom expedície bolo zistiť, či by sa Severná morská cesta dala využiť na pravidelnú lodnú dopravu a tiež preskúmať komplexné súostrovie Nordenskjöld. Sovietske námorné úrady však v priebehu expedície zmenili plány a ľadoborec bol namiesto pôvodného cleľa vyslaný na pomoc lodiam v núdzi, ktoré sa nachádzali v Karskom a Laptevskom mori. V priebehu záchranných prác ľadoborec Sadko uviazol v ľade na 75°17' severnej šírky a 132°28' východnej zemepisnej dĺžky v oblasti Novosibírskych ostrovov. Ďalšie dva sovietske ľadoborce, Sedov a Malygin, ktoré boli v tej istej oblasti a skúmali ľadové podmienky, tiež uviazli v morskom ľade a bezmocne sa museli nechať unášať. Kvôli pretrvávajúcim zlým poveternostným podmienkam, sa časť uviaznutej posádky a vedcov podarilo zachrániť až v apríli 1938. Až 28. augusta 1938 mohol ľadoborec Yermak oslobodiť dve z troch lodí. Tretiu loď - Sedov, sa nepodarilo z ľadu oslobodiť a zostala uväznená v pohybujúcom sa ľade. Stala sa driftujúcou vedeckou polárnou stanicou.
Loď Sedov neustále unášal prúd na sever k pólu, podobne ako loď Fram Fridtjofa Nansena v rokoch 1893–96. V roku 1939 tak dosiahli rekordnú severnú šírku. Na palube bolo 15 členov posádky na čele s kapitánom Konstantinom Badyginom. Vedci na palube vykonali 415 astronomických meraní, 78 elektromagnetických pozorovaní, ako aj 38 hĺbkových meraní vŕtaním hrubého polárneho ľadu počas svojho 812-dňového pobytu na driftujúcej palube lode Sedov. V oblasti medzi Grónskom a Svalbardom ich dňa 18. januára 1940 vyslobodi ľadoborec Josif Stalin, ktorý bol najväčším ľadoborcom vtedajšej sovietskej flotily.
Loď Sedov bola naďalej funkčná, až kým ju v roku 1967 vyradili z prevádzky a zošrotovali v Hamburgu.
Ušakov sa podieľal aj na vybudovaní meteorologických staníc na Wrangelovom ostrove, súostroví Severná Zem a na myse Čeljuskin. Po mnoho rokov tieto stanice pravidelne získavali meteorologické údaje, čo umožnilo vytvárať dlhodobé predpovede počasia a predpovedať podmienky ľadového režimu pozdĺž Severnej morskej cesty.
V rokoch 1932 až 1936 Ušakov pracoval na hlavnom riaditeľstve Severnej námornej cesty. Bol zástupcom náčelníka hlavnej správy Severnej námornej cesty (Glavsevmorput). V priebehu týchto rokov mnohé námorné expedície zhromaždili bohaté materiály o oceánológii Severného ľadového oceánu (vrátane expedícií na palube lode Čeljuskin v rokoch 1933–1934 a ľadoborca Sadko v roku 1935). Ušakovove organizačné aktivity zohrali dôležitú úlohu nielen v Glavsevmorpute, ale aj v rozvoji severného Ruska.
Od roku 1936 do roku 1939 viedol Ušakov hydrometeorologickú službu ZSSR. Podarilo sa mu zorganizovať sieť meteorologických staníc, písal pravidelné štúdie o ľadovom režime morí Severného ľadového oceánu a pravidelne pripravoval krátkodobé a dlhodobé predpovede počasia.
Ušakov bol zároveň šéfredaktorom vedeckých časopisov “Sovietska Arktída” a “Meteorológia a Hydrológia” a viedol redakčnú radu vydavateľstva Hlavnej správy Severnej morskej cesty.
Od roku 1940 až do posledných dní svojho života Ušakov pracoval v Akadémii vied ZSSR. V roku 1946 sa stal zástupcom riaditeľa (zodpovedného za expedície) novozaloženého oceánologického ústavu Akadémie vied ZSSR (dnes Oceánologický ústav P. P. Širšova). V priebehu týchto rokov Sovietsky zväz zakúpil nemecké plavidlo “Mars”, ktpré premenoval na “Víťaza”, prebudoval a upravil na výskumné účely. V čiernomorskom prístave Gelendžik bola vytvorená divízia Inštitútu oceánológie, ktorá vykonávala početné geologické a potápačské aktivity v Čiernom a Kaspickom mori. V roku 1947 bol Ušakov zástupcom náčelníka expedície Akadémie vied na palube lode Aleksandr Gribojedov, ktorá sa plavila do Rio de Janeira a vykonala množstvo oceánografických pozorovaní.
Georgij Ušakov zomrel v Moskve v roku 1963, ale pochovaný je na ostrove Domašný v súostroví Severná Zem.
Georgij Alexejevič Ušakov významne prispel k mapovaniu arktického pobrežia a bolo po ňom pomenovaných viac ako päťdesiat novoobjavených geografických objektov. Významne prispel aj k štúdiu hydrológie, cirkulácie vody, ľadového režimu, geológie a geomorfológie pobreží a dna Severného ľadového oceánu. Vďaka celoživotnej práci Ušakova sa značne rozšírili rozsah výskumu Svetového oceánu. Jeho významné vedecké príspevky k súčasnému chápaniu polárnych oblastí naďalej inšpirujú generácie dobrodruhov a vedcov.
Štúdie G.A. Ušakova boli opísané v mnohých vedeckých článkoch a knihách. Okrem nich napísal aj beletrické knihy: Robinsoni z Wrangelovho ostrova (1930); Ostrov snehových búrok, Na panenskej zemi (obe vyšli až v roku 2001).
Zdroje:
Georgiy Sedov (1908 icebreaker) - Wikipedia
One of the First Explorers of the Arctic | Russian Geographical Society (rgo.ru)
Taymyr (1909 icebreaker) - Wikipedia
