Jan Welzl (1868 - 1948) bol cestovateľom, zámočníkom, obchodníkom, spisovateľom, náčelníkom Eskimákov, sudcom, ale predovšetkým dobrodruhom, ktorý pochádzal zo Severnej Moravy v bývalom Rakúsko-Uhorsku. Takmer 30 rokov strávil v Arktíde na ďalekom severe, pohyboval sa v oblasti medzi Novosibírskymi ostrovmi, Aljaškou a Severnou Kanadou.
Jan bol najstarším synom klobúčnickeho tovariša a mliekarky. Otec zomrel ešte v Janovom útlom v detstve a o deti sa starala matka. Po absolvovaní všeobecnej školy sa Jan začal učiť za zámočníka. V roku 1884 sa stal zámočníckym tovarišom a v rámci svojej praxe, v nasledujúcich dvoch rokoch putoval po značnej časti Rakúsko-uhorskej monarchie, aby nadobudol skúsenosti. V roku 1888 nastúpil na vojenskú službu a vstúpil do cisárskej armády, kde zotrval tri roky. Po návrate z armády a po smrti matky stratil posledné väzby na rodné mesto na Severnej Morave, opustil svoje rodisko a vybral sa do Hamburgu, kde dostal miesto kuriča na zaoceánskom parníku. Na lodi precestoval prakticky celý svet. Od roku 1892 tvrdo pracoval ako robotník v prístave Port Arthur na hraniciach Ruska a Číny. O rok neskôr odišiel do Irkutska, kde pomáhal stavať transsibírsku železnicu. Na stavbe sa stretol s kolegom, ktorý veľmi pútavo rozprával o živote zlatokopov na ďalekom severe. Zjavne pod dojmom tohto rozprávania, Jan po niekoľkých mesiacoch stavbu železnice opustil a rozhodol sa pre pešiu púť cez Jakutsk, Verchojansk a Nižnekolymsk až na Novosibírske ostrovy. V Arktíde nad polárnou kružnicou údajne strávil ďalších 28 letov.
Na Novosibírskych ostrovoch a neskôr na Aljaške, Welzl pôsobil ako zámočník, lovec kožušín, obchodník, poštový doručovateľ, predstaviteľ Novosibírskych ostrovov, ako aj zmierovací sudca, ktorý riešil spory, týkajúce sa krádeží, lúpežných prepadnutí a obchodných podvodov. Oblasť Welzlových obchodných aktivít vraj siahala od Zeme Františka Jozefa, cez Novosibírske ostrovy, Aljašku až po severnú Kanadu. Jeho obchody pozostávali v zásobovaní lovcov zveri, zlatokopov a polárnych bádateľov potravinami, liekmi, strelivom a ďalším potrebným tovarom. Navyše so psím záprahom rozvážal aj poštu. K domorodým Eskimákom (dnešní Inuiti) na Aljaške a v Kanade si Welzl vytvoril priateľský vzťah, rokoval s nimi bez predsudkov, ako so seberovnými, a preto si získal ich dôveru a všeobecnú obľubu. Inuiti mu dali meno Pojedač medveďov a Welzl tvrdil, že ho dokonca zvolili za svojho náčelníka. Túto skutočnosť, ako aj ďalšie údaje o kontaktoch Welzla s domorodými obyvateľmi ďalekého severu, je však ťažké preukázať. Vo svojich knihách totiž uvádza aj chybné a sporné údaje. Tiež je pochybné, či Welzl vôbec ovládal inuitský jazyk, pretože ukážky „eskimáčtiny“ v jeho knihách, ako dokázali svojou štúdiou brnenskí jazykovedci Václav Blažek a Michal Schwarz, sú z lingvistického hľadiska pochybné, až nezmyselné.
Welzl, ktorý sa priznal, že nevedel používať mapu ani navigačné pomôcky (orientoval sa podľa slnka a hviezd), len vďaka svojej prirodzenej inteligencii dokázal cestovať v oblastiach, ktoré sú dodnes považované za vysoko rizikové.
Welzlovo voľné rozprávanie o svojom živote na ďalekom severe nie je síce ucelené, obsahuje veľa fikcie, ale ako sa ukázalo, jeho podstata môže byť reálna. Ďalším argumentom proti dôveryhodnosti jeho príbehu bolo tvrdenie, že Novosibírske ostrovy ďaleko za polárnou kružnicou sú neobývané. Preto v roku 1932, tesne po vydaní prvých kníh editovaných Golombkom a Valentom, vypravila sovietska akadémia prvú výskumnú expedíciu na preskúmanie Novosibírskych ostrovov, ktorá dokázala, že sa Welzl v tomto nemýlil. Vedecký prieskum síce nedal Welzlovi za pravdu vo všetkom, ale v tom podstatnom áno.
Ako uvázajú niektoré zdroje, Welzl inšpiroval Karla Čapka k postave kapitána Vantocha z Vojny s mlokmi a cimrmanológov k postave Járy Cimrmana.
.jpg)
Ako sa stal Jan Welzl spisovateľom
V lete roku 1924 stroskotala v búrke na Tichomorskom pobreží USA, severne od mesta Seattle, šalupa Seven Sisters. Búrka ju vyvrhla na pobrežie. Loď sa rozpadla na kusy, tovar znehodnotil, časť posádky pri nešťastí zahynula a zvyšok mužov sa spolu s majiteľom lode vyštveral na breh. Pri vyšetrovaní stroskotania, pri ktorom došlo k stratám na životoch a majetku, americké orgány zistili, že Welzl viezol z Novosibírskych ostrovov do San Francisca kožušiny na predaj, aby za utŕžené peniaze nakúpil živobytie, s ktorým sa mal vrátiť naspäť na Novosibírske ostrovy. Tvrdil, že na ostrovoch žije už 30 rokov v jaskyni, ktorú si dynamitom vystrieľal do skaly. V jaskyni má sklad, zámočnícku dielňu a svorku ťažných psov. Vyšetrujúce orgány však zaujímalo predovšetkým to, odkiaľ cudzinec pochádza, resp. kam ho majú poslať, pretože nemal žiadne doklady a do USA ho odmietli prijať. Z hľadiska amerických zákonov došlo k viacerým priestupkom proti nariadeniam o námornej plavbe a dokonca sa Welzlove tvrdenia rozchádzali so všeobecným presvedčením, že Novosibírske ostrovy sú neobývané. Navyše, tieto ostrovy patrili do Sovietskeho zväzu a táto skutočnosť vzbudzovala voči Welzlovi ešte väčšie podozrenie. V každom prípade bol Welzl na pôde USA nežiadúcim cudzincom a čakalo ho vyhostenie.
Welzl márne namietal a vysvetľoval, že poctivo podniká na arktickom severe, že má veľa priateľov medzi Eskimákmi, ako aj bielymi obyvateľmi polárnych oblastí, že je nielen lovcom a obchodníkom s kožušinami, ale aj polárnym poštárom a zásobovačm odľahlých zlatokopeckých a loveckých samôt v Severnej Kanade, na Aljaške a na ostrovoch v Severnom ľadovom oceáne. Jeho námietky ešte viac utvrdili vládnych úradníkov v tom, že sa tohto podozrivého človeka treba čím skôr zbaviť. Posadili ho preto na loď, ktorá ho previezla do Hamburgu, kde sa nachádzal najbližší československý konzulát, aby si s ním poradili.
Tak sa ocitol bielovlasý muž, ktorému zdravie na vysokom severe podľa objemu jeho brucha zjavne výborne slúžilo, s prázdnymi vreckami ďaleko od svojho ľadového domova a od svojich priateľov. Uvedomoval si, že z Hamburgu je akékoľvek spojenie so svojou domovinou na severe nemožné a o Československu nikdy predtým nepočul. Náčelník Eskimákov a najvyšší sudca Novosibírskych ostrovov sa preto rozhodol zarobiť si na cestu naspäť do Arktídy holými rukami. Na prahu šesťdesiatky a s nadváhou, bola pre neho fyzická práca veľmi náročná, ale napriek tomu si Welzl zarábal každodennou nádenníckou prácou v prístave. Ťahal debny a vrecia, pomáhal pri nakladaní a vykladaní tovaru, upratoval sklady, zametal, čistil dvory a drel od svitu do mrku. Býval veľmi skromne v maličkom nevykurovanom kumbále, kde nemal denné svetlo, ani elektrinu. Čoskoro si uvedomil, že potrvá roky, kým si našetrí na cestu do Dawsonu, kde by už ľahko dostal úver, aby si kúpil loď a doplavil sa k svojim priateľom, ktorí ani netušia, čo sa mu prihodilo. Welzl sa najviac zo všetkého obával, že by sa lovci, ktorí mu zverili svoje kožušiny, mohli domnievať, že vzácny tovar predal, peniaze si prisvojil a že si niekde pohodlne žije z výsledku ich ťažkej práce.
Jeho neradostné vyhliadky na budúcnosť zmenila šťastná náhoda. Jedného večera šiel z práce do svojho skromného príbytku, keď ho v jednej opustenej ulici zrazilo auto. Welzl sa síce pri incidente nezranil, ale z jeho jediného oblečenia, ktoré vlastnil, zostali po nehode len zdrapy. Majiteľ auta bol viac vyľakaný ako samotný Welzl. Hneď potom, ako vynadal svojmu šoférovi, navrhol Welzlovi, že ho finančne odškodní. Dohodli sa a Welzl odchádzal z miesta nehody síce v nepoužiteľných handrách, ale s piatimi stovkami mariek vo vrecku. Prvé, čo urobil, bolo to, že si kúpil nové šaty a v nich zamieril do krčmy.
V krčme bolo veľa podnapitých námorníkov zo všetkých kútov sveta, ktorí viedli chvastavé reči a prekrikovali sa. Netrvalo dlho a všimli si nenápadného tučného chlapíka, ktorý mlčky sedel v kúte, dali mu napiť a vyzvali ho, aby vyrozprával svoj príbeh. Welzl začal rozprávať sprvu nesmelo a skromne. Sotva sa vrátil ku spomienkam na svoj vzdialený biely domov, všimol si, že ho obklopuje čoraz viac zvedavých tvárí, ktoré počúvali v nemom úžase. Len čo sa na chvíľu odmlčal, ihneď ho vyzývali, aby pokračoval ďalej. Dokonca aj chlapi od vzdialenejších stolov prestali mastiť karty a podišli bližšie. Barman zastavil orchestrion a pozornosť všetkých sa uprela na Welzla. Pred vyvalenými očami námorníkov, sa nad pohármi s lacnou pijatikou začali rozvíjať príbehy také úžasné a neuveriteľné, že nebyť toho, že ich Welzl vyfarbil do najmenších podrobností, nikto by mu neuveril. Welzl rozprával každý večer a poslucháčov pribúdalo.
Za niekoľko dní sa Welzlovi v krčme prihovoril veľmi slušne oblečený pán, ktorý zjavne nebol námorníkom. Predstavil sa ako profesor, ktorý spisuje slovníky málo známych severských nárečí, ktorý sa dopočul o Welzlovi a rozhodol sa využiť ho ako jazykového experta. Dva večery sedeli pri stole len oni dvaja a profesor si snaživo robil poznámky. Zostavoval jednoduché vety, ktoré Welzl prekladal do rôznych eskimáckych nárečí a profesor si to zapisoval. Na konci druhého dňa, keď profesor dopísal tučný zošit, zaplatil celú dvojdňovú úhradu za oboch a spýtal sa Welzla, čo mu je dlžný. V tú chvíľu ohromený Welzl pochopil, že jeho rozprávanie má cenu. Jeho sebadôvera stúpla. Bol to deň, keď začal uvažovať o tom, ako čo najlepšie speňaží svoje zážitky, pretože to bolo to jediné, čo vlastnil.
Jeho prvý realizačný nápad však nepriviedol Welzla k bohatstvu. Rozhodol sa totiž, že namaľuje obrovský obraz polárnych krajín, ktorý bude môcť vidieť len ten, kto zaplatí. Inšpirovala ho obrovská mapa, ktorú vídal na československom konzuláte, kde pravidelne chodil, aby sa spýtal, ako vyzerá jeho vec týkajúca sa domovskej príslušnosti a následného vystavenia cestovného pasu. Kúpil si farby a plátno a nakreslil všetky podrobnosti, ktoré na ďalekom severe videl. Obchod s návštevníkmi privátnej galérie sa ukázal byť nie príliš naveštevovaný, málo výnosný a z vybraných peňazí sotva zaplatil náklady na výrobu obrazu. Welzl dlho uvažoval, čo bude robiť ďalej, až ho napadla myšlienka, napísať list do redakcie Lidových novín v Brne. Obsah listu bol krátky. Napísal, že ako Moravan, ktorý dlho žil na vysokom severe, by vedel o tom niečo zaujímavého porozprávať.
List sa dostal do rúk spisovateľa Rudolfa Těsnohlídka, ktorý ovládal nórsky jazyk, a preto mu boli doručované správy, týkajúce sa severu. Po prečítaní Welzlovho listu, Těsnohlídek prejavil záujem niečo bližšieho sa o Welzlovi dozvedieť a začali si dopisovať. Spisovateľ márne presviedčal Welzla, aby písal po anglicky, alebo nemecky, nakoľko tvrdil, že tieto jazyky ovláda, ale on trval na tom, že bude písať v materskom jazyku, hoci týmto jazykom už štyridsať rokov nehovoril. Welzlove listy v českom jazyku boli totiž ťažko čitateľné, veľmi nezrozumiteľné a Těsnohlídek dlho riešil ich obsah, pričom si nebol istý, že pochopil, čo chcel Welzl povedať. Napokon však z tejto korešpondencie vznikla kniha, ktorá v roku 1928 vyšla pod názvom Eskymo Welzl.
Kým Welzl s Těsnohlídkom písali knihu, Welzl naďalej nádenníčil a popri tom si privyrobil prednáškovým turné po Nemecku. Našetril si tým dostatok peňazí, aby sa mohol dostať do mesta, v ktorom sa cítil ako doma – do Dawsonu, raja zlatokopov a dobrodruhov. Preto nečakal na honorár za knihu a vyrazil do Kanady. V kanadskom meste Quebec sa zoznámil s človekom, ktorý potreboval odborníka na bobry, ktoré chcel chovať na kožušinu. Nakoľko chlapík mal peniaze, Welzl mu rád pomohol a posielal zásielky bobrov do Ontaria. Keď vyexpedoval poslednú zásielku, bola už jeseň a príliš neskoro na cestu na vysoký sever. Namiesto toho, aby Welzl utratil zarobené doláre v Kanade, rozhodol sa, že zimu prežije v rodnom kraji. Doplavil sa do Európy a po štyridsiatich rokoch sa ocitol v Prahe. Predstavoval si, že si prečíta svoju knihu, vyberie honorár a osobne sa zoznámi s Těsnohlídkom. V Prahe sa však dozvedel, že Těsnohlídek už nežije a tak sa rozhodol zháňať nového spisovateľa. Navštevoval pražské krčmy, rozprával svoje príbehy a vo chvíľach voľna čítal knihu, ktorej bol autorom. Po jej prečítaní sa zhrozil. Našiel v nej toľko nepresností, nedorozumení, omylov a neprávd, že sa začal báť, že ho zatknú za šírenie lží. Neodradilo ho to však v hľadaní nového spisovateľa, až ho napokon skutočne našiel. Bol to človek, ktorý postrehol, že Welzlovo rozprávanie, napísané šikovnou rukou, by sa mohlo stať bestsellerom. Táto spolupráca však hneď na začiatku stroskotala na tom, že Welzl, napriek opakovaným výzvam, nedokázal plynule rozprávať a spisovateľ sa v jeho rozprávaní nebol schopný zorientovať.
Po rozviazaní spolupráce so spisovateľom, sklamaný Welzl odcestoval do rodného Zábřehu, kde zavítal do najbližšieho pohostinstva. Počas jeho chvastavých krčmových rečí, miestni chlapi zistili, že Welzl si pletie severný pól s južným, že nepozná poludníky a rovnobežky a tak sa stal terčom posmechu a mali ho za blázna. V krčme však bol aj miestny učiteľ, ktorý ako jediný z Welzlových nesúvislých rečí usúdil, že sa jedná o veľmi zaujímavého človeka a ponúkol mu spoluprácu. Usporiadal Welzlovi niekoľko prednášok a vybavil mu pozvanie do diskusnej relácie v brnenskom rozhlase. V Brne prejavili o Welzla záujem dvaja mladí novinári Bedřich Golombek a Edvard Valent z tej istej redakcie Lidových novin, kde predtým pracoval Těsnohlídek. Obaja novinári sa zhodli, že Welzlove príbehy sú natoľko pútavé, že s určitosťou zaujmú verejnosť. Skoro rok pravidelne besedovali s Welzlom a z jeho nesúvislého rozprávania si robili stenografickyé zápisky. Po ukončení spisovania Welzlových pamätí bola už neskorá jar a Welzl sa náhle rozhodol opustilť Československo a Európu, aby odcestoval do Kanady a do Dawsonu, odkiaľ plánoval odplávať na Novosibírske ostrovy.
Vďaka Golombkovi a Valentovi, ktorí časom spracovali stenografické zápisky, vznikli dve knihy Welzlových pamätí: „Třicet let na zlatém severu“ a „Po stopách polárních medvědů“, ako aj dve zbierky poviedok.
Obidve knihy mali medzi čitateľmi veľký ohlas, ale česká kritika neuznala za vhodné si ich všimnúť. V tom čase bola Praha strediskom českého kultúrneho života a dielo, ktoré vzniklo v Brne, zjavne nebolo hodné povšimnutia. Len Karel Čapek napísal o Welzlových knihách obdivný článok a predpovedal im svetový ohlas, ktorý sa im skutočne dostal. Obidve knihy boli totiž v krátkom čase preložené do siedmich jazykov. Súčasne s popularitou Welzlových kníh sa však rozpútali aj spory ohľadne ich vierohodnosti.
Ako Welzl plánoval, dorazil do Dawsonu, ale na Novosbírske ostrovy sa už nikdy viac nedostal, hoci po celý zvyšok svojho života o to usiloval. Sovietske orgány mu opakovane odmietli vydať povolenie. Preto sa Welzl usadil v Dawsone, kde prežil nasledujúcich 25 rokov, až do konca svojho života. V roku 1948 dostal infarkt, z ktorého sa už nezotavil. Jan Welzl zomrel a je pochovaný na miestnom cintoríne v Dawsone. Na jeho pomiatku vedci pomenovali po ňom asteroid 15425 Welzl, objavený dňa 24. septembra 1998, päťdesiat rokov po jeho smrti.
Zdroje:
Jan Eskymo Welzl – Třicet let na zlatém severu ISBN 978-80-7543-991-8
Jan Eskymo Welzl | TIC Zábřeh (zabreh.cz)
Jan Welzl | životopis, informace | ČBDB.cz (cbdb.cz)
