Polárne expedície - časť 9. – Roald Amundsen: "Dobrodružstvo je dôsledkom zlyhania plánu"

Písmo: A- | A+

Severozápadná morská cesta mala byť najkratším lodným spojením medzi Európou a východnou Áziou. Veľká Británia sa snažila získať prvenstvo v jej objavení, ale ani jednej expedícii z prvej polovice 19. storočia sa to nepodarilo.

V priebehu takmer 300-ročného hľadania prieplavu medzi arktickými ostrovmi došlo k významným vedeckým objavom, ako aj k zdokonaľovaniu konštrukcie lodí, ale aj k veľkým stratám na životoch a majetku, pričom najhoršie dopadla Franklinova "Stratená výprava", ktorá sa skončila úplne katastrofálne.

Skôr, ako sa budem venovať úspešnej expedícii, ktorá ako prvá morskú cestu, ukrytú medzi arktickými ostrovmi objavila, popíšem okolnosti, ktoré predchádzali tejto významnej udalosti. V tejto súvislosti sa nedá nespomenúť zaujímavý a inšpiratívny životný príbeh najvýznamnejšieho polárneho bádateľa zo začiatku 20. storočia. Bol ním Roald Engelbregt Gravning Amundsen

Roald Amundsen
Roald Amundsen (zdroj: Wikiquote)

Roald sa narodil sa 16. júla 1872 ako štvrté dieťa v rodine úspešného nórskeho námorného kapitána a obchodníka. Mal troch starších bratov. Jeho matka, už ako vydatá žena s jedným dieťaťom, často sprevádzala manžela na obchodných plavbách do exotických krajín, avšak túžila sa konečne usadiť. Manžel prianiu svojej ženy vyhovel a kúpili si dom blízko centra mesta Christiania (dnešného Oslo), priamo na brehu rovnomenného fjordu. Ich dom ležal v zalesnenom údolí fjordu Christiania a poskytoval všetkým bratom veľa priestoru na pohyb na čerstvom vzduchu. Šport a individuálne záujmy neodradili chlapcov od štúdia, všetci štyria mali získať vysokoškolské vzdelanie. Avšak kým žil ich otec, len jednému z jeho synov sa podarilo ukončiť univerzitu. Po otcovej smrti sa vybrali traja starší bratia na more, doma zostal len Roald, ktorý sa na prianie matky pripravoval na štúdium medicíny. Lenže mladého Roalda viac ako budúcnosť lekára, zaujímala história a polárne výpravy. Školu zanedbával, len horko-ťažko prechádzal z ročníka do ročníka. Čas trávil predovšetkým športom, pričom ho najviac bavili zimné športy, hlavne lyžovanie. Aj keď veľmi neinklinoval k futbalu, stal sa členom miestneho futbalového oddielu len z toho dôvodu, aby mohol v lete trénovať a zlepšovať si kondíciu na zimu. Po večeroch a po nociach namiesto učebníc, čítal knihy o polárnych výpravách, pričom ho najviac fascinoval John Franklin a jeho dve významné expedície – Coppermine RiverStratená výprava. Už vo veku 15 rokoch sa rozhodol, že sa stane polárnym bádateľom a začal sa na svoju budúcnosť intenzívne pripravovať. Za základ prípravy považoval fyzickú zdatnosť a jej zdokonaľovaniu venoval všetok svoj čas.

Roald Amundsen v detskom veku
Roald Amundsen v detskom veku (zdroj: Timenote)

Roaldov život plynul bez veľkých zmien, až kým sa nestal svedkom istej udalosti. V jeden letný deň roku 1889 sa konala v Oslo slávnosť na počesť Fridtjofa Nansena, nórskeho polárneho bádateľa, neskôr aj politika a diplomata, ktorý na lyžiach prešiel naprieč Grónskom. Bol to heroický výkon, ktorý sa nikomu pred ním nepodaril. Nansen priplával cez fjord Christiania do Oslo ako hrdina, oslavovaný tisíckami nadšených divákov, ktorí ho sprevádzali na slávnostné odovzdanie ocenenia. Treba si uvedomiť, že Nórsko koncom 19. storočia ešte nebolo samostatným štátom, ale bolo ešte stále súčasťou Švédska. Preto Nóri využívali každú príležitosť, keď príslušníci nórskeho národa dosiahli niečo významné na to, aby došlo k medzinárodnému uznaniu a aby si Nórsko zvýšilo celosvetový kredit. Počas tejto slávnosti sa sedemnásťročný Roald rozhodol, že sa stane takým národným hrdinom ako Nansen.

Trasa prechodu Nansenovej výpravy cez Grónsko v roku 1889
Trasa prechodu Nansenovej výpravy cez Grónsko v roku 1889 (zdroj: www.survivalandbushcrafts.com)
Fridtjof Nansen
Fridtjof Nansen (zdroj: Fram Museum)
Fotografia z Nansenovho prechodu Grónskom
Fotografia z Nansenovho prechodu Grónskom (zdroj: Survival and Bushcraft)

O rok neskôr prijali Roalda na Univerzitu v Oslo, kde začal v súlade s prianím matky študovať medicínu. Ako sa dalo čakať, štúdium nebral príliš vážne a popri ňom sa naďalej naplno venoval športovaniu. V roku 1893 mu už hrozilo, že ho pre nevyhovujúci prospech vylúčia zo štúdia. V tom istom roku však zomrela jeho matka, čo Roalda zachránilo pred rodinnou blamážou. Ihneď po jej smrti bez výčitiek svedomia zavesil štúdium na klinec a začal si hľadať prácu na novej nórskej polárnej výprave, ktorá práve vyhlásila nábor na jej členov. Bola to expedícia na severný pól s vedeckým zameraním, ktorú financovala nórska vláda a ktorá popri iných vedeckých cieľoch mala skúmať aký tvar trupu lode je najvhodnejší do arktických morí. Mal ju viesť Fridtjof Nansen. V prvej časti expedície sa jeho loď Fram mala plaviť čím viac na sever a následne mala výprava pokračovať na saniach až k pólu. Roald síce presvedčil manažéra výpravy Martina Eckrolla o svojej silnej motivácii a výbornej kondícii, ale pre nedostatok skúseností nebol prijatý.

Nansenova loď Fram v ľadovom zajatí
Nansenova loď Fram v ľadovom zajatí (zdroj: www.survivalandbushcrafts.com)

Vtedy sa Roald rozhodol, že urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby sa mohol zúčastniť akejkoľvek polárnej výpravy, kde by získal chýbajúce skúsenosti. Začal sa intenzívne zaoberať štúdiom meteorológie, kartografie, geológie a mineralógie, základom vedeckého výskumu a popri tom v zime chodil na lyžiarske výpravy do divokej nórskej prírody, ktoré boli pre neho kurzmi prežitia v Arktíde. Povinnú vojenskú službu považoval za príležitosť ako sa ešte viac fyzicky zoceliť.

V lete roku 1894 sa Amundsenovi podarilo dostať miesto námorníka na komerčnej lodi, ktorá sa plavila medzi Nórskom, Islandom a Grónskom. Roaldovým cieľom bolo získať dôstojnícku hodnosť a k tomu potreboval okrem zloženia dôstojníckych skúšok aj prax. Hoci k formálnemu štúdiu Roald nemal blízky vzťah, s cieľom získať dôstojnícky titul, hltal knihy o navigácii a konštrukcii lodí. V roku 1895 sa mu podarilo úspešne zložiť skúšky a Roald Amundsen získal hodnosť námorného dôstojníka. 

Roald sa neprestával fyzicky zdokonaľovať a otužovať zimnými výpravami do nórskej divočiny. Takmer osudnou sa mu stala zimná výprava na lyžiach, na ktorú sa v zime roku 1896 vydal spolu s bratom Leonom. Vedel, že náhornú planinu, Hardangervidda (dnes národý park), ktorá sa nachádza medzi Oslom a Bergenom, ešte nikto v zime na lyžiach neprešiel a rozhodol sa byť prvým. Jednalo sa o prechod dlhý cca 115 km pustatinou, kde nikto nežil. Podľa Roaldovho odhadu mal prechod trvať 2 dni. Pred začiatkom výpravy sa ubytovali v malom sedliackom dome na okraji planiny a čakali na priaznivé počasie. Vzhľadom na tom, že na dva dni nepotrebovali príliš veľa potravín, nezaťažovali si ruksaky nadmernou záťažou a vzali si len minimálne množstvo zásob. Prespávať hodlali vo voľnej prírode bez stanu, len v spacích vakoch. Prvý deň prechodu bol veľmi vyčerpávajúci, pretože šli prevažne do kopca, ale podarilo sa im dôjsť do pastierskej chatky, ktorá sa nachádzala na polceste a tam sa uchýlili na noc. Zakúrili si v piecke, navarili si polievku a uložili na spánok.

Náhorná plošina Hardangevidda je dnes nórskym národným parkom. V súčasnosti sa organizujú letné a zimné turistické prechody naprieč planinou.
Náhorná plošina Hardangevidda je dnes nórskym národným parkom. V súčasnosti sa organizujú letné a zimné turistické prechody naprieč planinou. (zdroj: Tracks and Trails)

V tú noc sa prihnala snehová búrka, ktorá im na druhý deň zabránila pokračovať v ceste. Dva dni čakali, kým sa počasie zlepší, pričom im najväčšie problémy spôsoboval nedostatok jedla. Po dvoch dňoch, aj keď sa počasie nezlepšilo, boli nútení sa pobrať ďalej. Síce s kompasom, ale v nulovej viditeľosti, dvaja dezorientovaní mladí muži blúdili po planine ďalšie dva dni, pričom prespávali bez strechy nad hlavou, len v spacích vakoch. Na štvrtú noc, keď sa spustil ostrý vietor, si vyhrabali v snehu diery, aby sa počas spánku chránili pred vetrom. Keď sa Roald ráno zobudil, nevedel sa pohnúť. V noci jeho noru zavial sneh, ktorého povrch zamrzol tak pevne, že vytvoril tvrdú škrupinu, ktorá ho uväznila. Roald si uvedomil, že mu čoskoro dôjde kyslík a pravdepodobne sa zadusí, avšak nepodľahol panike a čakal. Keď sa Leon zobudil, nenašiel po bratovi ani stopu. Len podľa vytŕčajúceho kúska spacieho vaku lokalizoval Roaldovo ležovisko, vyhrabal ho a tým mu zachránil život. Opäť sa vydali na cestu. Bol to už piaty deň a obaja boli na pokraji fyzického a psychického vyčerpania. Napokon sa im podarilo vrátiť sa k domu sedliaka, z ktorého vyrazili. Chýbalo málo a ich výprava by sa nemusela skončiť úspešne.

V roku 1896 sa vrátila Nansenova výprava s loďou Fram, ktorá mala dosiahnuť severný pól. Kombináciou plavby severným ľadovým oceánom a jazdy na saniach ťahaných psami, výprava dosiahla 86°14“ severnej zemepisnej šírky, čím bol prekonaný starý rekord, ale geografický pól sa výprave dosiahnuť nepodarilo. Avšak už samotný fakt, že bol prekonaný rekord stačil na to, že Nansen bol opäť oslavovaný ako národný hrdina. Roald veľmi túžil sa stať členom výpravy, ktorá by dosiahla severný pól, alebo objavila severozápadnú morskú cestu, avšak nebolo v jeho silách získať miesto ani na jednej nórskej námornej expedícii.

Trasa Nansenovej výpravy na severný pól
Trasa Nansenovej výpravy na severný pól (zdroj: www.polarhistorie.no)

S dôstojníckym diplomom vo vrecku a skúsenosťami s plavbou na obchodnej lodi, sa Roaldovi napokon podarilo stať sa členom Belgickej expedície do Antarktídy pod vedením kapitána Adriena de Gerlacha. Roalda prijali predovšetkým preto, že bol výborný lyžiar, ako Nór mal dobrú národnú povesť polárnika a tiež preto, že nepožadoval plat. Výprava bola totiž výrazne podfinancovaná a Roald ako dobrovoľník mal pred inými uchádzačmi veľkú výhodu. Mladý Amundsen bol veľmi nadšený, že bude priamym účastníkom svojej prvej, dva roky trvajúcej, antarktickej expedície. Medzinárodnú posádku tvorili členovia z Belgicka, Nórska, Poľska, Rumunska a USA. Americký člen posádky Dr. Frederick Albert Cook bol lekárom a už skúseným polárnikom. Loď s menom Belgica, ktorá bola pomerne malou veľrybárskou loďou, prerobenou na arktickú bádateľskú loď, vyplávala z Antverp dňa 16. augusta 1897.

Na palube lode Belgica
Na palube lode Belgica (zdroj: www.coolantarctica.com)

Amundsen zastával pozíciu druhého dôstojníka. Po vyplávaní Belgica nabrala kurz naprieč Atlantickým oceánom až do Magellanovej úžiny, ktorá leží medzi ostrovmi na juhu Južej Ameriky. Niekoľko dní sa tam expedícia zdržala a následne sa vydala ďalej na juh. Pri Južných Shetlandských ostrovoch členovia posádky uvideli prvé ľadovce. Hoci Roald nepoberal plat, považoval svoju prácu za vrcholne zodpovednú a súčasne za výbornú príležitosť získať polárnu prax. Dobrovoľne sa hlásil do každej služby a nevynechal jedinú príležitosť na získanie nového poznatku. Počas plavby sa Amundsen zblížil s Frederickom Cookom, ktorý bol jediným skúseným polárnikom na lodi Belgica a usilovne sa od neho učil. Doktor Cook sa tešil Roaldovmu záujmu a ochotne sa delil o svoje skúsenosti. Počas de Gerlachovej expedície sa Roald s Frederickom Cookom stali dobrými priateľmi a priateľstvo im vydržalo celý život. 

Adrien de Gerlache
Adrien de Gerlache (zdroj: Focus on Belgium)

To, že výprava neprebiehala tak ako mala, zistil Roald veľmi skoro. Prišiel aj to, že sa na organizácii výpravy šetrilo. Na lodi bolo málo potravinových zásob, úplne chýbalo teplé zimné oblečenie pre posádku a technické prístroje boli zastarané a málo spoľahlivé. Roald mal aj výhrady voči kompetentnosti kapitána a belgických dôstojníkov.

Prvou geografickou oblasťou, ktorú kapitán de Gerlach počas plavby preskúmal a zmapoval, bol juh juhoamerického kontinentu – Tierra del Fuego. Po jej zmapovaní sa Belgica plavila na juh, až po Južné Shetlandské ostrovy, kde sa stretli s obrovskými plávajúcimi ľadovcami. To už boli len kúsok od nezmapovaných vôd Antarktického polostrova, ktoré boli ich cieľom. V týchto vodách loď Belgica obklopili veľké ľadovce. V snahe sa im vyhnúť, bolo treba šikovne a rýchlo manévrovať, pričom spadol do mora a zahynul jeden námorník. Aby zmapovali čo najviac pobrežia, loď sa plavila úzkymi kanálmi, až sa napokon dostala do pevného ľadového obkolesenia, z ktorého nebolo cesty von. Aj keď expedícia nemala v pláne prežiť zimu v Antarktických moriach, nebolo iného východiska, než sa pripraviť na prežitie polárnej zimy v Antarktíde. Kanál, v ktorom loď uviazla, nazvali Gerlachovou úžinou – Gerlach Strait. Na priľahlý ostrov Brabant vyložili lodné zásoby a loď pripravili na prezimovanie. Takto vybudovali historicky prvý antarktický zimný tábor. Všetok náklad, ktorý premiestňovali na ostrov, museli sami ťahať na saniach. Počas budovania tábora si Amundsen uvedomil, že bez psieho záprahu sa výprava do Antarktídy nezaobíde. Počas dlhej antarktickej zimy sa Roald zúčastnil niekoľkých peších výprav na antarktickú pevninu a s nadšením bral od Fredericka Cooka lekcie prežitia v divočine. Veľkú časť jeho denníka tvorili zápisky pozorovania prírody a hodnotenie riešení vzniknutých situácií.

Loď Belgica
Loď Belgica (zdroj: cool.antarctica.com)

Roald sa veľmi kriticky staval k rozhodnutiam kapitána de Gerlacha. Vyčítal mu že sa bez dostatočnej prípravy na prezimovanie na sklonku antarktického leta rozhodol skúmať úzke kanály a prieplavy namiesto toho, aby zostal na otvorenom mori.

januári 1898 bolo miesto, kde loď uviazla v súvislom ľade, vzdialené 150 km od otvoreného mora, čo bolo dôvodom k tomu, že nálada posádky bola mizerná. Muži sa obávali že sa ľad počas polárneho leta nerozostúpi, loď zostane uväznená a všetci zahynú. Hádali sa a navzájom sa obviňovali. Okrem mizivých vyhliadok na oslobodenie lode z ľadového zovretia, sa na lodi vyskytol skorbut. Každý člen posádky trpel skorbutom, pričom jeden muž na následky skorbutu dokonca umrel. Nakoľko zásoby lode neobsahovali čerstvé ovocie a vitamín C v tabletkovej podobe ešte neexistoval, doktor Frederick Cook začal liečiť posádku dávkami čerstvého tulenieho mäsa. Najvyšší obsah vitamínu C malo surové mäso a Amundsen s Frederickom Cookom išli v jeho konzumácii ostatným príkladom. Niektorí členovia posádky tvrdohlavo odmietali jesť surové mäso, a preto im ho podávali krátko uvarené, ale ochudobnené o časť vitamínu C. V snahe zásobovať posádku lode čerstvým mäsom, Amundsen a Cook chodili spoločne na lov tuleňov. Hoci sa im v boji so skorbutom darilo, náladu na lodi a vzťahy medzi jednotlivými členmi posádky to nezlepšilo.

Dr. Frederic Cook
Dr. Frederic Cook (zdroj: Wikipedia)

Najväčším problémom bolo, že napriek tomu, že začalo polárne leto, ich loď bola ešte stále uväznená v ľade bez šance na oslobodenie. Začiatkom februára1899 bez kapitánovho príkazu začali zdraví muži pod vedením doktora Cooka pracovať na rozbíjaní ľadu a tvorbe kanála. Ako sa dalo čakať, na lodi bolo málo píl na ľad, ako aj dynamitu. Preto išli práce na oslobodzovaní lode pomaly. Trvali až do polovice marca a už sa zdalo, že posádka bude musieť prežiť ďalšiu zimu v Antarktíde. Nakoniec sa však námorníkom podarilo loď vyslobodiť z ľadového zovretia a po 9 mesiacoch konečne vyplávala na otvorené more. Zamierila do najbližšieho prístavu v Južnej Amerike, kde časť posádky, vrátane Amundsena vystúpila.

Trasa de Gerlachovej expedície z Antverp na Antarktický polostrov a naspäť v rokoch 1897 - 1899
Trasa de Gerlachovej expedície z Antverp na Antarktický polostrov a naspäť v rokoch 1897 - 1899 (zdroj: naturalscience.be)
De Gerlachova mapa, ktorú vytvoril počas expedície 1897 - 1899
De Gerlachova mapa, ktorú vytvoril počas expedície 1897 - 1899 (zdroj: naturalscience.be)

Zo skúseností s de Gerlachovou výpravou sa Amundsen poučil a prišiel k názoru, že hrdinom nie je ten, koho stíha jedna pohroma za druhou a prežije len vďaka svojej vytrvalosti, ale ten, kto využíva svoju inteligenciu a zručnosti na to, aby sa vyhol nešťastiam a dosiahol cieľ vďaka dobrému plánovaniu a kvalifikovaným rozhodnutiam. 

Počas de Gerlachovej expedície nabral Amundsen veľa polárnych skúseností a naučil sa novým zručnostiam. Získal priateľa na celý život a doktor Frederick Cook ho neskôr sprevádzal aj na iných expedíciách. Vďaka dvom rokom, ktoré strávil v Antarktíde, sa Amundsen utvrdil v presvedčení, že má dostatok skúseností na plánovanie a vedenie vlastnej polárnej expedície.

O prvej samostatnej Amundsenovej polárnej expedícii si porozprávame v druhej časti príbehu Roalda Amundsena.

Zdroje: 

Hugo DECLEIR1 and Gaston R. DEMARÉE: The Belgica Antarctic Expedition, 1897-1899 

Stephen Bown: The last Viking - The Life of Roald Amundsen, Conqueror of South Pole

Roald Amundsen: My life as an explorer

Timeline of Amundsen (mia.no)

Who was Roald Amundsen? Antarctic Explorer - Power Point Presentation (coolantarctica.com)

Belgica - Adrien de Gerlache - Belgian Antarctic Expedition 1897 -1899 (coolantarctica.com)

Skryť Zatvoriť reklamu