Neolit a doba bronzová: Obdobie 9000 – 600 pred Kr.
Ako som uviedla v predchádzajúcom článku, výroba odevov a starostlivosť o ne sa dostali do popredia záujmu našich predkov už v dobe kamennej. Svedčia o tom nálezy prvých nástrojov na spracovanie vláken a odtlačky tkaných látok, ktoré boli nájdené na hlinených nádobách.
Pojem odev je oveľa zložitejší, ako sa na prvý pohľad zdá. V súčasnom ponímaní sa pod ním rozumie všetko, čo človek na tele nosí a okrem tradičného významu zahŕňa aj pokrývku hlavy, obuv, šperky a iné doplnky. Podľa archeologičky Marie Louise Stig Sørensen sa v historickom kontexte za odev považuje len textilná časť. Všetky ostatné netextilné časti ako sú spony, brošne, opasky, obuv a pokrývky hlavy sú odevné doplnky.
Transylvánia, Rumunsko
Bohužiaľ, materiály ako ľan, konope, alebo juta neprežijú tisícročia a o ich existencii sa dozvedáme len z nepriamych dôkazov. Bohatým zdrojom nálezov, poukazujúcich na textilnú výrobu v neolite je Transylvánia, Rumunsko. Na pomerne malej ploche sa nachádza až 54 archeologických lokalít, v ktorých sa našli artefakty súvisiace s textilnou výrobou. K najvýznamnejším a najstarším náleziskám patria Starčevo-Criş (c. 6 100–5 300 pred Kr.), Vinča (c. 5 400–4 500 pred Kr.) a Cluj-Cheile Turzii-Lumea Nouă (c. 5 200–4 900 pred Kr.).
V rokoch 2012- 2014 medzinárodný archeologický tím s členmi Mary Harlow, Cécile Michel a Marie-Louise Nosch odhalil v lokalite Starčevo-Criş neobvyklý nález. Popri veľkom množstve odtlačkov tkaných textílií našli vo viacerých náleziskách uvedenej lokality hlinené prasleny, ktoré boli súčasťou jednoduchých otočných vretien na spriadanie vláken. Vretená mali pravdepodobne drevenú os a na nej bolo nastoknuté závažie, ktoré slúžilo pri krútení vretena ako zotrvačník. Vretená sa používajú pri ručnom pradení dodnes a tieto závažia sa nazývajú prasleny. Popri praslenoch sa našli cievky na namotávanie napradených nití, ktoré boli tiež vyrobené z pálenej hliny. Ich dĺžka dosahovala až 10 cm. Okrem toho boli v tejto lokalite nájdené aj kamenné závažia, ktoré sa používali na naťahovanie osnovných nití pri tkaní jednoduchými krosnami. Nájdené artefakty poukazujú na to, že sa pravdepodobne jednalo o nález pozostatkov tkáčskej dielne, v ktorej sa vyrábali látky na odevy. Podľa polohy nájdených predmetov sa zistilo, že dielňa na pradenie nití a tkanie plátna nebola umiestnená v jednom objekte, ale jej časti boli rozmiestnené v jednotlivých domoch, v ktorých zrejme bývali rodiny remeselníkov, ktorí sa na výrobe plátna podieľali. Z odtlačkov textílií je možné rozoznať dve techniky tkania: jednoduchá plátnová väzba s alebo bez zatkaného okraja a tkanie technikou omotávaním osnovných nití jedným útkom, prípadne dvoma.
Kultúra s lineárnou keramikou
Približne od roku 5 500 pred Kr. obývala veľkú časť Európy tzv. kultúra s lineárnou keramikou. Boli to usadlíci, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom a vyznačovali sa charakteristickým zdobením hlinenej keramiky. Popri výrobe keramických nádob sa zaoberali aj tkaním textílií. Vyrábali košíky rôzneho druhu, ako aj rybárske siete a tkané látky. Pradené nite boli už známe z paleolitu, ale čo bolo úplnou novinkou, bolo tkanie. Ľan bol ľuďom kultúry s lineárnou keramikou dobre známy, nezistilo sa však, či ho začali pestovať pre olej, ktorý lisovali z plodov, alebo pre vlákna, hoci najpravdepodobnejšie pre oboje. Textílie tkané jednoduchou plátnovou väzbou boli v Európe známe už od začiatku neolitu, ale svedčia o tom hlavne nepriame dôkazy. Nálezy tkaných látok sú výnimočne zriedkavé. V roztrúsených lokalitách po celej Európe sa našli odtlačky tkaných textílií práve na nádobách, vyrobených človekom z kultúry lineárnej keramiky a datujú sa do obdobia 5 500 – 4 900 pred Kr. Ako príklady je možné uviesť nález pochádzajúci z lokality Luleč na Južnej Morave alebo v Hessenrode v Nemecku. Ľudia z kultúry s lineárnou keramikou tkali látky so zatkaným okrajom. Neskôr tento spôsob tkania nahradil novší s využitím napínacieho závažia (loom weight).
Neexistuje veľa neolitických nálezov, ktoré súvisia s používaním rastlinných vláken pre textilnú výrobu. Jeden z nich pochádza z lokality Egozwil vo Švajčiarsku. V močaristej pôde sa našiel zväzok trnkových vetvičiek s ostrými tŕňmi, pochádzajúci z neolitu, ktorý pravdepodobne slúžil na česanie ľanu. Iné náradie, ktoré pochádzalo z náleziska v Zürichu a mohlo súvisieť s výrobou ľanových vláken, bolo vyrobené zo zvieracích rebier a používalo sa na trepanie ľanových stebiel a uvoľňovanie vláken. Podobné náradie, tiež vyrobené zo zvieracích kostí, sa našlo pri Attersee, v Dolnom Rakúsku. Upradená niť z kvalitne získaného ľanového vlákna je veľmi tenká, v neolite dosahovala hrúbku 0,5 – 0,7 mm. Klbko takejto nite sa našlo pri Zürichu v lokalite Seefeld a bolo produktom neskoro neolitickej kultúry Horgen.
Ötzi aus Südtirol
Prehistorické odevy sa takmer vôbec nezachovali, ani písomné správy o nich. Jeden zo vzácnych nálezov celého človeka aj s odevom bol objavený v roku 1991 v Ötztal v Južnom Tyrolsku, Rakúsko, kde sa z ľadovca o výške 3.210m vynorila zamrznutá postava tzv. Ľadového muža - Ötziho. Tento nález pochádza približne z roku 3 300 pred Kr. a obsahuje pozostatky muža s kompletnou zimnou výbavou na prechod cez Alpy. Ötzi pravdepodobne zahynul počas svojej výpravy vplyvom nepriazne počasia. O rok neskôr sa na okraji ľadovca Vedrette v Južnom Tyrolsku vo výške 2 850 m našiel pár vlnených legín, ponožiek a zvyšok koženej obuvi. Tieto súčasti zimného oblečenia sú však podstatne staršie a datujú sa do obdobia 8 000 – 6 000 rokov pred Kr. Aj keď sú podstatne mladšie, odev a výbava Ötziho sú natoľko kompletné, že poskytujú ucelený obraz o živote a činnosti prehistorického človeka.
Anatólia
Výrobu textilu z obdobia doby bronzovej dokladajú hlavne nálezy z Anatólie, ktorá bola obývaná v druhom tisícročí pred Kr. pôvodným obyvateľstvom Chatijcami a neskôr hlavne Chetitmi. K najstarším predmetom s tematikou pradenia vláken patria napríklad pečatidlá z náleziska Káneš (Anatólia) pochádzajúceho z obdobia 1 800 až 1 700 pred Kr. (obr.na str. 115 Prehistoric, Ancient Near Eastern and Aegean Textiles and Dress). Boli to jednoduché výjavy z pracovného procesu, ktorého sa zúčastnili postavy zaodené do kusa plátna omotaného okolo tela. Podobný nález odtlačku pečatidla s odetými pradúcimi postavami pochádzal z obdobia 1600 pred Kr. a bol nájdený v Chattuši, neskoršom hlavnom meste Chetitskej ríše.
Prvé plátenné odevy boli zrejme jednoduché. Dá sa predpokladať, že sa z namáhavo vyrobenej a draho zaplatenej látky strihali kusy, ktoré sa bez ďalšej úpravy nosili prevesené cez plecia a upevňovali sa koženými sponami alebo opaskom.
V roku 1980 našli archeológovia v oblasti Kánešu (dnešné mesto Kültepe v Turecku) hlinené doštičky, pochádzajúce z prvej polovice druhého tisícročia pred Kr. s textom, ktorý v tom čase nikto nedokázal rozlúštiť. Podarilo sa to až o štyri roky neskôr českej študentke archeológie, Jane Siegelovej. Ukázalo sa, že sa jedná o prvé účtovné záznamy o textilnej výrobe v meste Aššur a o distribúcii plátna do Anatólie. Na výrobu neboli určené špecializované dielne, ale pradenie a tkanie látok prebiehalo v domoch, kde bývali ženy, ktoré sa touto prácou zaoberali. Okrem doštičiek s účtovnými záznamami archeológovia vykopali aj doštičky, ktoré tvorili súkromnú korešpondenciu, akýchsi predchodcov listov. V jednom liste, ktorý poslal obchodník tkáčke, uvádza objednávku na látky, o ktoré je na trhu záujem. Bohužiaľ sa v liste neuvádzajú detaily objednávky, obsahuje len odkazy na používané tkáčske techniky bez ich bližšieho popisu.
Výroba plátna
Obchod s plátnom v období doby bronzovej prekvital a požiadavky vysoko prevyšovali dopyt, pretože proces výroby plátna bol veľmi zdĺhavý a náročný. Predpokladá sa, že hlavnou surovinou na jeho výrobu boli ľan a konope. Zvieracia srsť sa na počiatku textilnej výroby ešte nepoužívala, pretože primitívnymi vretenami nedokázali naši predkovia spriadať krátke vlákna. V prehistorickom období sa už síce pestoval ľan, ale jeho výnosy boli neporovnateľne nižšie, ako sú dnešné. Aj jeho kvalita bola oveľa horšia. Na výrobu 1 m2 ľanového plátna sa spotrebovalo približne 5 000 stebiel ľanu, ktorý rástol na ploche 5 m2. V teplých subtropických podmienkach sa ľan sadil na jeseň a na jar bol dostatočne vysoký a zrelý na žatvu. Jednotlivé steblá sa zbierali ručne. Najprv bolo potrebné oddeliť ľanové vlákna, ktoré tvorili len malú časť stopky. Proces získavania vlákna začal máčaním vo vode. Po niekoľkých dňoch až týždňoch vlákna zmäkli a dali sa oddeliť od zvyšku hnijúcej rastliny bez toho, aby sa poškodili. Túto činnosť vykonával špeciálne vyškolený remeselník, ktorý udieral po vymáčaných a vysušených steblách ľanu palicou s výbežkami tak dlho, kým sa od vláken oddelili všetky časti rastliny. Tento proces, ktorý sa nazýva trepanie, musel byť vykonávaný zručným a skúseným odborníkom, pretože nesprávnym trepaním mohlo ľahko dôjsť k poškodeniu vláken a tým k zničeniu úrody.
Vlákna zbavené rastlinných zvyškov sa česaním vyrovnávali, aby boli čo najdlhšie a tým boli pripravené na pradenie. Spriadali sa sprvoti ručne skrúcaním medzi prstami. Ručné pradenie bolo však extrémne zdĺhavé a málo produktívne, preto ho čoskoro nahradilo pradenie na vretene, v neskorších dobách sa k jednoduchému vretenu pridal mechanický pohon a vznikol kolovrátok. Zostaňme v staroveku a popíšme si ako vyzeralo vreteno v dobe bronzovej. Vreteno je palička opatrená závažím, ktoré slúži ako zotrvačník. Pri práci sa vreteno rozkrúti a tým sa vlákna pripevnené na paličku skrúcajú a zároveň na ňu aj namotávajú. Cieľom pradenia bolo skrúcanie viacerých vláken do jednej nite a jej predlžovanie pridávaním ďalších vláken. Závažie v tvare kolieska až zrezaného dvojkužeľa sa na paličku nastoklo zospodu alebo zvrchu pred začiatkom pradenia, keď bolo vreteno ešte bez priadze. Na území Slovenska sa vretená s praslenom, vo forme hlineného, alebo kamenného dvojkónického kolieska používali už v neolite, o čom svedčia početné nálezy. Pradenie vláken sa od doby kamennej príliš nezmenilo, a tvorilo najzdĺhavejší proces pri výrobe látok. Zachovalo sa veľa obrázkov a rytín z dávnej minulosti, ktoré tento proces dokumentovali. Podľa kvality nití a zručnosti priadky sa priadli hrubšie nite, ktoré slúžili na vrecia, stredne hrubé nite, z ktorých sa vyrábali odevné zvršky, plachty a uteráky, až po jemné nite určené na výrobu plátna na bielizeň a luxusné výrobky. Pradením nití sa zaoberali výlučne ženy.
Prehistorické vretená, zdroj: Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru
Po upradení sa niť ešte nepoužívala na tkanie. Tkaniu plátna predchádzalo bielenie nití, neskôr aj farbenie. V dávnych dobách sa bielilo popolom, ktorý v roztoku s vodou vytváral lúh. Priadza sa namočila do lúhu a bielila sa niekoľko hodín, dokonca aj dní. Po dosiahnutí svetlej farby sa priadza vypláchla a sušila na slnku. Vysušenú a vybielenú priadzu už bolo možné použiť na tkanie. Tkanie je pomerne jednoduchý úkon, pri ktorom sa medzi natiahnuté osnovné nite, ktoré viseli tesne jedna vedľa druhej vsúvala vodiaca niť. Krosná umožnili polohovať nite v dvoch polohách. V prvej polohe sa polovica nití, zvyčajne striedavo každá druhá nadvihla a pomedzi ne sa vsunul člnok s namotanou vodiacou niťou. Drevenou doskou upravenou na tento účel sa vložená niť pritlačila k predchádzajúcemu riadku, aby v tkanine nevznikali medzery a plátno bolo husté a rovnomerne utkané. V druhej polohe sa nadvihla druhá polovica nití, t.j. každá prvá a opäť sa presunul člnok s namotanou vodiacou niťou. Tento postup bol na možnosti a schopnosti ľudí na prelome kamennej a bronzovej doby natoľko prelomový, že sa predpokladá, že vynález krosien sa udial v histórii len raz a že sa táto unikátna technológia prenášala od miesta jej vynálezu k ostatným kultúram. Svedčí o tom aj skutočnosť, že najstaršie zmienky o výrobe textilu pochádzajú z oblasti Mezopotámie a šírili sa najprv do bližšieho, neskôr do vzdialenejšieho okolia. Praveké drevené krosná sa síce nezachovali, ale našlo sa niekoľko kusov závaží určených na zaťaženie osnovných nití. Tie boli v procese výroby plátna mimoriadne dôležité, pretože od nich závisela kvalita tkaniny. Z toho vyplýva, že pre výrobu látok sa muselo vyrobiť viac sád závaží, aby sa mohlo použiť na každý bal látky podľa požiadaviek iná sada rovnako ťažkých závaží. Podľa počtu závaží rovnakej hmotnosti bolo možné odhadnúť aj šírku balu látky.
Remeslá, ktoré sa na výrobe plátna podieľali, boli úzko špecializované, založené na dlhodobej praxi a rodovej príslušnosti. Dedili sa z pokolenia na pokolenie. Od pestovania ľanu alebo konope, cez jeho zber, spracovanie, farbenie, pradenie, tkanie až po balenie a predaj látok, zamestnávala výroba textílií veľké množstvo ľudí, ktorí rozvíjali svoje remeslo a pritom ho časom aj zdokonaľovali.
Prvá písomná zmienka o pestovaní ľanu a tkaní látok na krosnách pochádza z Mezopotámie. Odtiaľ sa ľan rozšíril do Egypta, kde dosiahlo nielen pestovanie, ale najmä jeho spracovanie vysokú úroveň. Z ľanu sa vyrábali povrazy, rybárske siete, ako aj látky na odev. Rimania spolu so Slovanmi rozšírili pestovanie ľanu do celej Európy.
Vyberme sa do strediska predpokladaného vynálezu krosien. Archeologický výskum poukazuje na to, že taký zložitý nástroj ako krosná bol vynájdený len raz a to v Mezopotámii, odkiaľ sa rozšíril do celého sveta. Na dolnom toku riek Eufrat a Tigris v lokalite Lagaš (Lagash) sa archeológom podarilo nájsť niekoľko hlinených tabuliek so záznamami o výrobe a distribúcii látok (z neskorej doby bronzovej). Jednalo sa o záznamy porovnateľné s dnešnými účtovnými knihami, v ktorých boli zapísané na jednej strane vstupné suroviny a ich množstvo, na druhej množstvo vyprodukovaného plátna a jeho kvalitu a tým jeho hodnotu, čiže cenu. Plátno bolo zaradené do jednej z piatich kvalitatívnych tried.
Ako už bolo popísané, proces výroby plátna bol nesmierne zdĺhavý, trval niekoľko týždňov a zamestnával desiatky ľudí. Preto bolo plátno drahé. Bolo nemysliteľné, že by sa týmto vzácnym tovarom mrhalo. Odev sa nikdy nezahadzoval, ale opravoval. Nový odev bol vzácnosťou a človek nosil jeden odev až do úplného rozpadu. Až potom si zaopatril nový. Preto si chudobnejší ľudia zadovažovali síce menej vzhľadné, ale o to trvanlivejšie látky, ktoré vydržali niekoľko desaťročí, nezriedka sa odev dedil z pokolenia na pokolenie. Deťom sa oblečenie z nových látok nešilo, ale používali sa zvyšky opotrebovaných odevov dospelých, ktoré sa prešívali. Bohatší občania si mohli dovoliť jemnejšie látky, často zdobené vyšívaním. Výroba látok bola veľmi žiadaná a kupci dostali za ňu dobre zaplatené.
Avšak, popri už popísaných kamenných či hlinených artefaktoch pochádzajúcich z prelomu doby kamennej a bronzovej, ktoré sa našli v Transylvánii, v Anatólii, či v Mezopotámii, sa nepodarilo nájsť písomné správy, ktoré by popisovali postupy pri výrobe plátna. Všetky spomínané nálezy síce poukazovali na rozvinutú textilnú výrobu, ale nepotvrdzovali priamo jej existenciu. Bolo potrebné nájsť dôkaz - skutočné textilné vzorky, obrazové alebo písomné svedectvá, ktoré by podali priamy dôkaz o výrobe textilu v tomto období.
Zdroje:
Prehistoric, Ancient Near Eastern and Aegean Textiles and Dress an Interdisciplinary Anthology edited by Mary Harlow, Cécile Michel and Marie-Louise Nosch
Kedy sa tkáčske stavy objavili v akom storočí. Dejiny tkanín a tkania (planerny-ndv.ru)
Domácka výroba tkanín v juhozápadnom Zemplíne (1900-1990) / Juraj Zajonc
