História textilu - časť 7. - Príbeh polí s bavlnou

Písmo: A- | A+

Bavlna bola príčinou občianskej vojny, dôvodom vývoja pesticídov, spôsobila ekologickú katastrofu a má na svedomí veľké znečistenie životného prostredia. Napriek tomu si život bez nej nedokážeme predstaviť.

Pôvod bavlny

Hoci bavlna zaznamenala svoj najväčší rozmach v 18. storočí, táto plodina je ľudstvu známa až 20 miliónov rokov. Bavlník neznáša mráz, sucho, ale ani priveľa vlahy. Vďaka týmto obmedzeniam sa rozšíril hlavne v subtropických oblastiach Afriky, Austrálie, Ázie, Strednej a Južnej Ameriky. Keď má vhodné podmienky, prináša bohatú úrodu bez veľkých nárokov na starostlivosť. 

Bavlník - kvet a plody
Bavlník - kvet a plody 

Najstarším archeologickým nálezom, ktorý poukazuje na využívanie bavlny na textilné výrobky, pochádza z údolia rieky Indus v centrálnom Pakistane. V lokalite Mehrgarh vykopali archeológovia v starom hrobe korálky. Nálezisko malo strategickú polohu, preto bolo neustále obývané od siedmeho až do prvého tisícročia pred Kr. Ako ukázala analýza korálok, boli vyrobené z medi. Mikroskopické skúmanie však ukázalo, že sa v nich našli zvyšky bavlnených vláken. Pravdepodobne boli navlečené na šnúrke vyrobenej zo skrúcanej bavlny. Vek tejto textílie sa odhaduje na šieste tisícročie pred Kristom. Ako ukázali ďalšie nálezy, bavlnené textílie sa už od praveku vyrábali a používali po celom svete. Napríklad v roku 2016 v severnom Peru v lokalite Huaca Prieta sa našli kúsky tkaných textílií, niektoré z nich takmer 6.000 rokov staré. Ďalšie nálezy potvrdzujú, že bavlnu začali ľudia pestovať už pred 7.000 rokmi. Sadením odolných druhov bavlníka s dlhými vláknami sa rastlina postupne šľachtila a menil sa jej pôvodný vzrast aj výnosy. Bavlník sa pôvodne vyvinul v tropických a subtropických oblastiach Indického polostrova, Východnej Ázie a Severnej Ameriky.

Dlhé a jemné vlákna dozretých plodov bavlníka sa používajú na výrobu bavlnenej priadze a semienka, bohaté na olej, sa lisujú. Bavlník je krovitého alebo bylinného vzrastu. Kvety má žlté, červené alebo biele. Po ich odkvitnutí vzniká tobolkovitý plod veľký asi ako slepačie vajce. Po dozretí puká a uvoľňuje sa z neho pružná guľa bielych vláken so semienkami. Pre ručné spracovanie bavlny sa zbierali len dlhé vlákna. Z tých sa odstraňovali semienka, ktoré sa sčasti používali aj na sadenie nových rastlín. Na ďalšie spracovanie sa používali len čisté, dlhé a rovné vlákna bez uzlíkov. Na ich zjemnenie bolo potrebné po vláknach udierať palicou. Ďalší postup bol veľmi podobný spracovaniu ľanu. Nasledovalo česanie a pradenie. Čo sa týka pradenia nití, bola to na celom svete výlučne ženská práca. Inak tomu bolo v prípade tkania látky. V Indii a juhovýchodnej Afrike tkali výlučne muži! V krajinách Južnej a Strednej Ameriky sa dodnes používa technika tkania pomocou jednoduchých horizontálnych krosien pripevnených k pásu tkáčky.

Tradičný spôsob tkania látok z bavlny v Južnej Amerike
Tradičný spôsob tkania látok z bavlny v Južnej Amerike 

Prvé semienka pre severoamerické bavlnené plantáže pochádzajú z cesty moreplavca Vasco de Gama do Indie, keď v roku 1497 oboplávaním nebezpečného Mysu Dobrej Nádeje sa po prvýkrát úspešne doplavil do Indie. Dovtedy sa tovar z Indie a Východnej Ázie prevážal až k Stredozemnému moru výlučne po súši Hodvábnou cestou. Obchodné lode začali do Európy dovážať látky a odevy z indickej bavlny, ktoré sa stali veľmi obľúbenými a modernými. V roku 1766 sa indické bavlnené látky tešili v Británii takej veľkej obľube, že 75% dovozu z Východnej Indie tvoril textil. Jedným z dôvodov, prečo sa Krištof Columbus na svojej ceste do Indie západnou cestou domnieval, že pristál v Indii, je to, že ho domorodci na Bahamách vítali s kytičkou bavlny.

Veľký dopyt po bavlne spôsobil, že sa na juhu Severnej Ameriky začali zakladať bavlníkové plantáže. Tie však potrebovali pracovnú silu, ktorej bol nedostatok. V dôsledku toho sa na Severoamerický kontinent v rokoch 1500 – 1800 doviezlo viac ako 8 miliónov otrokov z Afriky. Produkcia bavlny sa vo svete zvýšila a úzkym miestom pri výrobe látok sa stalo pradenie a tkanie.

Otroci na bavlníkových plantážach v Georgii
Otroci na bavlníkových plantážach v Georgii 

Vznik prvých textilných fabrík

Textilný priemysel sa stal najrozšírenejším priemyslom na svete, ale dopyt stále prevyšoval ponuku. Preto sa dalo očakávať, že dôjde k inováciám, ktoré výrobu látok urýchlia. Prvou zo série inovácií bol vynález britského mechanika Johna Kaya tzv. lietajúceho člnka. Dovtedy sa člnok s namotanou niťou ručne prevliekal medzi osnovné nite, čo bolo zdĺhavé a namáhavé. Kayov vynález z roku 1733 jednako zrýchlil tkanie tým, že člnok sa neprevliekal, ale vystrelil na druhú stranu krosien, ale vďaka nemu sa dali tkať oveľa širšie látky. Jeho vynález bol prvým krokom k vývoju automatizovaného tkáčskeho stavu. Ďalší britský vynálezca James Hargreaves vynašiel a v roku 1764 si dal patentovať mechanický kolovrat na pradenie viacerých nití naraz. Vynález parného stroja ovplyvnil aj tkanie. V roku 1785 zostrojil Edmund Carwright prvý tkáčsky stav poháňaný parou. Všetky uvedené vynálezy niekoľkonásobne zrýchlili tkanie, skvalitnili látky a ušetrili ľudskú prácu. Kým v Indii trvalo 50 hodín ručne spriasť 50 kg bavlny, parný stroj urobil túto prácu za pol hodiny. Priemyselné inovácie vo výrobe bavlnených látok viedli nielen k výraznému znižovaniu ich ceny, ale aj k tomu, že sa Veľká Británia postavila na čelo svetového textilného priemyslu. Do roku 1862 sa v Británii nachádzali dve tretiny celosvetového počtu strojov na výrobu nití a takmer jedna štvrtina obyvateľov Britských ostrovov bola zamestnaná v textilnom priemysle. Dokonca pre Indiu bolo lacnejšie spracovávať bavlnu v Británii. Limitujúcim faktorom pre výrobu bavlnených látok sa stala produkcia bavlny. 

John Kay a jeho vynález - lietajúci člnok
John Kay a jeho vynález - lietajúci člnok 

Otroctvo

Tlak, ktorý vyvíjali britskí producenti látok na dodávateľov bavlny, spôsobil extrémny útlak otrokov pracujúcich na poliach s bavlnou. O pomeroch na plantážach v južných štátoch USA podal podrobné svedectvo James Brown, ktorý bol najznámejším americkým bojovníkom proti otroctvu. Podmienky na bavlníkovej plantáži boli veľmi drsné. Práca začala o 4. hodine ráno a trvala s jednou krátkou prestávkou na obed až do polnoci. Cena otroka bola určená jeho výkonnosťou. Na jej zvyšovanie sa používal bič. Dĺžka života otroka na bavlníkovej plantáži bola veľmi krátka, pretože otroci trpeli chorobami, podvýživou a krutosťou otrokárov. Keď otrok prestal byť dostatočne výkonný, stal sa pre otrokára príťažou, ktorej sa potreboval zbaviť.

Váženie nazberanej bavlny na konci smeny v delte rieky Missisipi
Váženie nazberanej bavlny na konci smeny v delte rieky Missisipi 

Sever proti Juhu

Po tom, čo Abraham Lincoln v novembri 1860 vyhral prezidentské voľby v USA a mal vo volebnom programe zrušiť otroctvo, otrokárske štáty na juhu USA, v snahe tomu zabrániť, založili Konfederáciu. Štáty Konfederácie nikdy neboli diplomaticky uznané vládou USA, ani žiadnou inou vládou vo svete. Vojna Severu proti Juhu vypukla v apríli 1861, keď južanské vojská zaútočili na pevnosť Sumter v Južnej Karolíne. Štáty, ktoré zostali lojálne voči USA sa nazývali Únia. Intenzívny boj Konfederácie proti Únii si vyžiadal takmer milión obetí. Vojna sa skončila po štyroch rokoch v roku 1865, čím bolo otroctvo zrušené a štyri milióny černochov oslobodených. USA vstúpili do éry reponštrukcie vojnou zničenej ekonomiky, hlavne textilného priemyslu a poskytnutia občianskych práv oslobodeným otrokom.

Hlavným dôvodom pre vznik občianskej vojny bola bavlna. Bez závislosti juhu USA od výroby bavlny sa dá ťažko predstaviť, že by k vojne vôbec došlo. Hneď po začiatku vojny odstavila Konfederácia Úniu od dodávok bavlny v očakávaní, že ju donúti vojnu ukončiť kapituláciou a zachovaním otroctva. Táto stratégia nevyšla, pretože námorné flotily Únie zablokovali všetky obchodné cesty a Konfederácia nemohla pokračovať v medzinárodnom obchodovaní. Aj napriek tomu, že textilná výroba v Británii viazla v dôsledku nedostatku importu bavlny z USA, Briti sa jednoznačne postavili proti otroctvu na stranu Únie. Po skončení vojny sa znížila produkcia bavlny v Georgii o 20%.

Počas rekonštrukcie vojnou zničeného priemyslu sa bývalí otroci zapojili do jeho obnovy. Ich očakávania, že budú na poliach s bavlnou pracovať ako ich majitelia, sa nenaplnili. Mali síce slobodu a získali občianske práva, ale k tomu, aby sa uživili, museli aj naďalej pracovať na tých istých bavlníkových plantážach, ako pred vojnou. Pôvodní majitelia ich buď najímali ako sezónnych robotníkov, alebo im prenajímali polia. Tak sa v krátkom čase produkcia bavlny v Georgii obnovila v pôvodnom rozsahu.

Pesticídy

Až do 20. storočia sa veľa nového v pestovaní bavlny neudialo. Tento stav sa však neočakávane zmenil, keď sa začalo hospodárstvo s bavlnou na juhu USA rozširovať. Popri pestovaní bavlny sa začali vyrábať priadze, tkať látky a šiť odevy. V dôsledku tejto politiky zaznamenala výroba bavlny v USA svoj najväčší rozmach tesne pred prvou svetovou vojnou. Avšak krátko po jej začiatku bavlníkové polia napadol v obrovskom rozsahu škodca - nosáčik (anthonomus grandis). Škody spôsobené jeho húsenicami boli také veľké, že producenti bavlny zápasili o prežitie. V niektorých oblastiach sa znížili výnosy až o 50%. Straty boli zavŕšené aj tým, že čierni robotníci odchádzali z Georgie za istejšou obživou na sever USA. Do roku 1924 klesla produkcia bavlny v USA o 29%. Skôr ako sa mohli pestovatelia bavlny spamätať z pohromy spôsobenej škodcom, nastala veľká hospodárska kríza, ktorej dôsledky trvali až do konca druhej svetovej vojny. Po druhej svetovej vojne už neboli vojnové objednávky a cena bavlny výrazne poklesla. Na jej poklese sa podieľal aj vývoj a výroba syntetických vláken. Dôsledkom bola strata prvenstva USA vo svetovej produkcii bavlny. 

Vďaka mechanizácii, účinnej ochrane proti škodcom, financovaniu federálnych projektov a kolektivizácii, sa farmárom v Georgii koncom 20. storočia onečne podarilo dostať pestovanie bavlny na úroveň jej najväčšieho rozmachu. Škodcu nosáčika, ktorý zdecimoval pestovanie bavlny, sa podarilo vyhubiť až po viac ako 70 rokov trvajúcom boji vďaka vývoju pesticídov, ktoré sa nasadzovali v obrovskom objeme.

V roku 1999 bolo až 97% poľnohospodárskej pôdy v USA ošetrenej chemickými prostriedkami. Cena za postreky predstavovala približne 300 miliónov USD ročne. Napriek tomu sa dodnes vyskytujú škodcovia, ktorí si rokmi vyvinuli odolnosť voči postrekom a tí spôsobia každý rok škodu vo výške asi 360 miliónov USD. Boj proti škodcom v súčasnosti nastúpil na cestou vývoja geneticky modifikovaných odrôd bavlny.

Ekologické dopady pestovania bavlny

Extenzívne pestovanie bavlny sa stretlo s ekologickými dopadmi nielen v USA, ale na celom svete. Asi najhrozivejším príbehom tohto druhu je príbeh Aralského jazera. Ešte v roku 1960 bolo Aralské jazero štvrtým najväčším jazerom na svete a dnes takmer neexistuje. Táto situácia súvisí s pestovaním bavlny v okolitých krajinách, najmä v Uzbekistane, kde má viac ako 2000 ročnú tradíciu. K najväčšiemu rozmachu pestovania bavlny došlo za najväčšej slávy Hodvábnej cesty, ktorá prechádzala popri Aralskom jazere a po nej bola bavlna z Uzbekistanu prepravovaná ako na východ, tak aj na západ. Po začlenení Uzbekistanu do Sovietskeho zväzu sa produkcia bavlny v tejto krajine natoľko zvýšila, že predstavovala až 70% celkovej produkcie ZSSR. Štát kontroloval výrobu bavlny zavedením kolchozov a zaviedol progresívne kvóty. Tlak sovietskej vlády viedol k „bavlníkovému škandálu“, keď sa zistilo, že v rokoch 1976 – 1983 uzbecká vláda podvádza v množstve vypestovanej bavlny. Sovietska vláda reagovala tým, že vymenila defraudantov na čele uzbeckej vlády za spoľahlivejšch súdruhov a tým upevnila si moc a kontrolu.

Zber bavlny v Uzbekistane je dodnes ručný. Podoba s čiernymi otrokmi v Georgii nie je náhodná...
Zber bavlny v Uzbekistane je dodnes ručný. Podoba s čiernymi otrokmi v Georgii nie je náhodná... 

Aralské jazero bolo od nepamäti napájané dvoma veľkými riekami Amu Darya a Syr Darya. Keďže z neho voda neodtekala, jeho hladina bola stabilizovaná len odparovaním vody. Keď Alexander Veľký dobyl územie strednej Ázie, mestami popri Aralskom jazere prechádzala Hodvábna cesta, ktorá ich prepájala s Čínou a Európou. Obyvatelia dnešného Tadžikistanu, Uzbekistanu a Kazachstanu sa živili poľnohospodárstvom, rybolovom, chovaním dobytka, obchodovaním a remeslami. Celá oblasť okolo Aralského jazera prosperovala.

Tieto pomery sa však výrazne zmenili pripojením krajín okolo Aralského jazera do ZSSR. Na základe Stalinovho rozhodnutia sa tieto stredoázijské republiky mali premeniť na obrovské bavlníkové plantáže. Avšak suché podnebie takýmto obrovským plantážam neprialo. Bolo ich potrebné zavlažovať. Na tento účel sa začala využívať voda z riek Amu Darya a Syr Darya. Kanálmi dlhými niekoľko tisíc kilometrov sa voda z riek privádzala do púšte k vzdialeným plantážam. Až do roku 1960 sa systém zavlažovania zdal stabilným a Aralské jazero bolo stále dostatočne naplnené. Až keď v roku 1960 pripojili ďalšie zavlažovacie kanály, nestabilný systém sa zrútil. Hladina Aralského jazera sa začala znižovať a jazero vysychať. Sovietska vláda túto skutočnosť ignorovala a nechala Aralské jazero vyschnúť.

Aralské jazero 1989 - 2008
Aralské jazero 1989 - 2008 

Po rozpade ZSSR v roku 2005 sa nezávislá Kazašská republika rozhodla vybudovať 10 km dlhú hrádzu na zadržiavanie vody z rieky Syr Darya s cieľom zachovať zvyšok jazera na severnej strane. Avšak z Uzbeckej južnej strany sa pre obnovenie jazera neurobilo nič. Rieka Amu Darya vodu do Aralského jazera aj naďalej neprivádza. Pestovanie bavlny v obrovskom rozsahu pretrvalo bezo zmeny dodnes. Okrem ekologickej katastrofy prináša so sebou aj sociálny útlak. Počas zberu bavlny sa každoročne zatvárali školy, podniky a nemocnice a všetci museli dva mesiace zbierať bavlnu. Uzbekistan je jediným štátom na svete, v ktorej štát organizuje nútené práce. Až pod tlakom medzinárodných organizácií na ochranu ľudských práv sa situácia s vymáhaním nútenej práce začína meniť. V roku 2020 sa pomer nútených prác na bavlníkových poliach podarilo znížiť na 4%. Úplne sa zastavilo nútené najímanie študentov, učiteľov, lekárov a zdravotných sestier. Za týchto okolností chýbajú pracovné sily, následkom čoho dochádza v Uzbekistane ku každoročnému znižovaniu produkcii bavlny. Napriek tomu rieka Amu Darya Aralské jazero stále nenapĺňa.

Pestovanie bavlny spôsobilo, že sa Aralské jazero premenilo na púšť. Národom, ktoré okolo neho kedysi žili a prosperovali, sa zmenil život na nepoznanie. Obyvateľstvo sužujú nedostatok pitnej vody, bieda a choroby. Zánik Aralského jazera je považované za jednu z najväčších prírodných katastrof na svete.

Aralské jazero dnes
Aralské jazero dnes 

Aj texasky sú z bavlny

V roku 1951 bola v meste Elko, Nevada/USA oslava. Na nej vystúpil populárny americký spevák Bing Crosby. Keď sa postavil na javisko, všetkých upútal jeho kostým. Obliekol si totiž pracovný oblek, ktorý vyrábala firma Levi´s. Bol ešte nový, ušitý z tmavo modrej bavlnenej látky takej kvality a tuhosti, že Crosbymu nestačila jedna ruka na rozopnutie gombíkov. Vzal si tento oblek náročky na protest proti postoju vedenia istého hotela v Kanade, kde ho kvôli nemu odmietli ubytovať. Považovali Crosbyho za príslušníka nízkej spoločenskej triedy a obávali sa, že nebude môcť zaplatiť. Bing Crosby vyrozprával svoju príhodu účastníkom oslavy v Nevade, a odtiaľ sa rozšírila po celej Amerike. Príbeh Binga Crosbyho sa zavŕšil tým, že sa husto tkaná bavlnená látka zafarbená indigom (denim), pôvodne určená na pracovný odev pre zlatokopov, stala módnym hitom, ktorý ovplyvnil módne trendy na niekoľko desaťročí.

Originálne fotografie Binga Crosbyho s oblekom od firmy Levi´s, v ktorom vystúpil na koncerte v meste Elko, Nevada.
Originálne fotografie Binga Crosbyho s oblekom od firmy Levi´s, v ktorom vystúpil na koncerte v meste Elko, Nevada. 

Za komerčný úspech látky denim je zodpovedný Levi Strauss, ktorý v roku 1846 emigroval z Bavorska do USA. V čase, keď vrcholila zlatá horúčka, sa usadil v San Franciscu a predával potreby pre zlatokopov. Jedného dňa stretol Jacoba Davisa, ktorý predával pracovné kombinézy a na posilnenie slabých miest, akými sú napríklad okraje vreciek, používal železné nity. Týmto predlžoval život pracovných kombinéz a šetril peniaze svojich klientov. Záujem o kombinézy od Davisa bol taký veľký, že ich nestihol vyrábať. Strauss pochopil, že sa jedná o jedinečnú príležitosť, a tú nehodlal prepásť. Na šitie odolných kombinéz Strauss navrhol použiť tuhú bavlnenú látku denim a v roku 1873 spolu s Davisom získali patent na výrobu super pevných kombinéz. Látka, z ktorej ich šili, sa tkala technikou twill z dvoch farieb nití - jedna bola biela a druhá tmavomodrá. Mala dve farebné strany – rub bol viac biely, pretože prevažovala biela niť a líc bol tmavomodrý. Pôvodne sa vyrábala vo francúzskom meste Nimes a z názvu tohto mesta pochádza názov látky - denim. Strauss s Davisom ponúkali sprvoti kombinézy v dvoch farebných variantoch: tmavohnedá a indigovo modrá. Z Francúzska sa pre veľký dopyt výroba látky presťahovala do USA, kde ju vyrábali až v desiatich rôznych odtieňoch. Pracovné odevy, ktoré vyrábal Levi Strauss mali hneď od začiatku mimoriadny úspech. Každý mal v páse našitý kúsok kože s logom Levi Strauss a zobrazením dvoch koní, ktorí nedokážu roztrhnúť pracovné nohavice spevnené kovovými nitmi.

Po druhej svetovej vojne aj vďaka americkému filmovému priemyslu popularita nohavíc, ktoré sa dodnes volajú džínsy extrémne narástla. Z pracovného odevu postúpili na vyššie priečky módneho rebríčka a v roku 1958 až 90% americkej mládeže nosilo džínsy všade, snáď len okrem kostola. Kvalita denimu sa prispôsobila požiadavkám trhu. Dnes sa vyrába zo zmesi bavlny a elastických vláken a jeho hrúbka sa výrazne znížila. Aj preto, že reaguje na dobu, denim aj naďalej zostal na poprednom mieste obľúbenosti v každej generácii.

Farbenie

Farbeniu bavlny, ale aj hodvábu a ľanu, sa ľudia venovali takmer od začiatku ich spracovania. Spočiatku využívali len tie prírodné farbivá, ktoré boli dostupné v ich okolí. Boli to predovšetkým farbivá rastlinného pôvodu, ale naši predkovia zistili, že aj hmyz dokáže látku trvalo zafarbiť. Závislosť textilného priemyslu od prírodných farbív trvala až do roku 1850, keď sa objavili syntetické farbivá. K historicky najstarším prírodným farbivám patria indigo, pyrolové farbivá, flavonoly, pterínové farbivá, karoteonidy a chinonové farbivá.

Príbeh bavlny je príbehom o nenáročnej rastline, ktorá spôsobila revolúciu nielen v textilnom, ale aj v chemickom priemysle. Výrobky z bavlny sú síce cenovo dostupné, avšak jej výroba a spracovanie sú ekologicky neudržateľné. Ale to je už úplne iný príbeh.

Skryť Zatvoriť reklamu