Loď z Gokstadu
Bolo to na jeseň v roku 1879, keď sa dvaja tínedžeri dostali do pokušenia. Celý svoj život bývali na otcovej farme v malej nórskej dedinke Gokstad asi 100 km južne od Osla. Keďže všetok svoj voľný čas trávili v prírode, vo svojom okolí im bola každá piaď zeme dôverne známa. Najviac ich však priťahovalo miesto, nazývané Kráľova mohyla (Kongshaugen), ktoré bolo mierne vyvýšené v okolitom teréne a opradené povesťami. Jedného jesenného rána už nedokázali odolať pokušeniu, vzali si so sebou rýle a začali kopať.
Pod vrstvami navŕšenej hliny našli dubové dosky, ktoré boli súčasťou veľkej a veľmi starej lode. Nález nezostal utajený. Keď sa o ňom dozvedela Univerzita v Osle, o lokalitu prejavili záujem historici a uskutočnili archeologický prieskum. Ten odhalil veľmi dobre zachovanú obrovskú vikingskú loď. Bola postavená okolo roku 850 nášho letopočtu. Zistilo sa, že novopostavená loď sa približne 10 – 15 rokov plavila po mori, potom ju vytiahli a použili ako hrobku. V trupe lode sa našli pozostatky tela vysokého muža stredného veku, ktorý zjavne zišiel z tohto sveta násilnou smrťou, pravdepodobne v boji. Časť jeho kostry, ako aj pokladov, ktorými bola hrobka vybavená, sa dávno pred odhalením nálezu stali korisťou vykrádačov hrobov. V hrobe zostali len kosti dvanástich koní, šiestich psov a páva, ktorý bol omotaný okolo tela zosnulého. Za normálnach okolností by sa loď po takom dlhom čase rozpadla, ale v tomto prípade bola pokrytá vrstvou modrej hliny (Blue clay), ktorá je prírodným konzervantom a vikingské plavidlo zostalo pod ňou neporušené. Nádherne zdobená loď s dĺžkou 23 m a šírkou 5.25 m bola prevezená do Múzea Vikingských lodí v Osle. Je považovaná za najkrajšiu loď, akú kedy Vikingovia postavili. Každá strana lode má 16 otvorov pre veslá, ale čo je jedinečné, loď má aj sťažeň pre plachtu a to je u Vikingov pre toto historické obdobie výnimočné.
Prvé lodné plachty
Je dokázané, že už starí Egypťania používali na svojich lodiach, ktoré sa pavili po Níle, plachty. Níl má tú zvláštnosť, že vietor prúdi pozdĺž jeho toku smerom od Stredozemného mora. Kým obchodné lode, ktoré viezli tovar do ústia Nílu, poháňal riečny prúd, lode, ktoré sa plavili od Stredozemného mora, mohli využívať na pohon vietor a plachty. Až do vynálezu lodnej plachty bol pohon lodí závislý len na vodných prúdoch a veslách. Predpokladom úspešných zámorských ciest bola popri orientácii na šírom mori práve lodná plachta. Prvé plachty boli štvorcové, alebo obdĺžnikové a morelavci ich pravdepodobne dokázali aj natáčať, aby využili aj bočný vietor.
Najstaršie vyobrazenie lode so štvorcovou plachtou sa našlo v Egypte na keramickej nádobe, ktorá sa datuje približne do rokov 3500 – 3200 pred Kr. Plachta je umiestnená do prednej časti lode, čo poukazuje na počiatok používania lodných plachiet. Až neskôr sa uloženie sťažňa posunulo do ťažiska lode. Z Egypta sa vynález plachty dostal koncom tretieho tisícročia pred Kr. do oblasti Egejského mora. Minojská kultúra po sebe zanechala nepriame dôkazy o využívaní lodnej plachty v podobe pečatidiel, kde sú vyobrazené lode so sťažňami a plachtami. Nakoľko sa žiadna plachta z doby bronzovej nezachovala, nie je známe z akého materiálu ich vyrábali.
Lode sa stali súčasťou života Vikingov ešte v praveku, sprevádzali ich po celý život a boli súčasťou aj pohrebných rituálov. Verilo sa, že ak pochovajú námorníka spolu s jeho loďou, bude ho môcť previezť na druhý svet. Preto je pobrežie Škandinávie posiate hrobkami Vikingov spolu s ich loďami. Vikingovia, ako je známe, boli vynikajúci moreplavci a plavili sa po moriach a riekach od nepamäti. Archeologické nálezy potvrdzujú, že sa podieľali aj na preprave hodvábu do Škandinávie. Už v 5. storočí nášho letopočtu sa bežne plavili v pobrežných oblastiach, od 9. storočia aj po otvorenom mori nielen do Anglicka, Grónska a na Island, ale doplavili sa až do Severnej Ameriky, ktorú osídlili 500 rokov pred Kolumbom. Takéto vzdialené plavby bolo možné absolvovať len na dostatočne robustných lodiach, vybavených plachtami a za znalosti navigácie pomocou hviezd. Otázka, z čoho si Vikingovia vyrábali plachty, však zostáva nezodpovedaná.
Plachta ukrytá v kostolíku Trondenes
Na jeseň v roku 1989 začala renovácia kostolíka v Trondenes, na severe Nórska. Bolo už načase, pretože sa strecha začala rozpadávať. Počas opravy strechy robotníci zistili, že diery v streche boli upchaté kusmi textílií. Boli to natoľko špinavé a staré kusy, že ich robotníci považovali za odpad a chceli ich vyhodiť. Nestalo sa tak a textílie boli archeologicky preskúmané. Až pri dôkladnejšej analýze sa zistilo, že sa jedná kusy vlnenej látky, ktorá mala v minulosti rôzne využitie. Ale úplne pôvodne slúžili pred stovkami rokov ako plachty na lodiach!
Vlna nie je najvhodnejším materiálom pre výrobu plachiet. Má vzdušnú textúru a veľkú nasiakavosť. Vlnená priazda slúži predovšetkým na výrobu odevov s vynikajúcou termoizolačnou vlastnosťou. Napriek svojim nevýhodám vikingské lode po stáročia používali vlnené lodné plachty nielen na plavbách po celej Európe, ale aj na zaoceánskych plavbách do Ameriky. To, že sa plachty z Trondenského kostolíka zachovali, je malý zázrak. Vlnené plachty sa totiž pomerne rýchlo opotrebovali a nahrádzali novými. Aj keď nájdené fragmenty boli pomerne malé a značne poškodené, poslúžili na vytvorenie predstavy o tom, akým spôsobom bola vyrobená niť, ako boli utkané a čím boli časti plachiet zošité a z akého zvieraťa pochádzala vlna. Tiež sa podarilo nájsť odpovede na otázky, aký výkon mohla mať vtedajšia plachta a ako sa používala.
Príbehom o plachtách z Trondenského kostolíka sme sa dostali až k zdroju vlny – k ovciam. Kedysi sa na vlnu používali nešľachtené divoké ovce, ktoré boli malé a mali krátku vlnu. Spravidla, ovce žijúce v chladnejších podmienkach majú dlhšiu a kvalitnejšu vlnu. Ovce sú vo všeobecnosti nenáročné zvieratá, ktoré nepotrebujú dokrmovať. Vydržia aj dlhší čas bez potravy a znesú veľké mrazy. Preto bol ich výskyt v Škandinávii veľmi početný. Kvôli ochrane voči chladu tvorí pokožka škandinávskych oviec väčšie množstvo lanolínu ako je tomu u iných druhov oviec, žijúcich v teplejších oblastiach. Práve pre svoj vysoký obsah lanolínu sa ovčia vlna výborne hodila na výrobu plachiet.
Výroba vlnených plachiet
Vlna sa zvyčajne začiatkom leta našklbala, vytriedila a načesala. Potom sa pokvapkala rybím olejom, aby vlákna zmäkli. Takto upravená vlna bola pripravená na pradenie, tkanie a následné šitie plachiet. Priadlo sa z dvoch rôznych hrúbok nití, ktoré sa pri tkaní prepojili a vytvorili pevnú a nepriepustnú látku. Z kusov látky zošili pevnou niťou lodnú plachtu. Kvalitu hotovej plachty Vikingovia ešte zvyšovali tým, že do nej vtierali rybí olej tak dlho, až sa štruktúra tkania stratila a vytvorila sa jednoliata pevná, nenasiakavá a nepriepustná plachta. Vikingovia vyrábali štvorcové alebo obdĺžnikové plachty. Dlho sa predpokladalo, že s takýmito plachtami sa dokázali plaviť len po vetre. Ale nedávne výskumy preukázali, že Vikingovia vedeli pevnými lanami svoje plachty natáčať až o 50°, čím získali vysokú schopnosť manévrovania.
Ako sa lodná plachta dostala do Trondenského kostolíka
Vikingovia boli od prepravy po mori závislí. Vplyvom búrlivého mora a členitého pobrežia často dochádzalo k poškodzovaniu lodí, ktoré bolo potrebné opraviť. Avšak moreplavci nemali kapacitu na nosenie náradia na opravu. Často sa stávalo, že najmä doprava obchodnými loďami z nevyhnutnosti opráv viazla. Z tohto dôvodu v roku 1309 kráľ Hakon V. uzákonil, že pobrežné oblasti budú zodpovedné za údržbu a opravu vikingských lodí, ktoré tam pristanú. Všetky potreby na ich opravu sa mali uskladňovať v kostoloch. Takto sa stalo, že sa stará lodná plachta, ktorá po oprave už nebola použitá, ocitla v Trondenskom kostolíku.
Vikingské lúpežné výpravy
Vikingovia sa usadili na južnom cípe Nórska krátko po skončení doby ľadovej po ústupe ľadovcov. Pobrežie a klíma v tejto oblasti nepriali poľnohospodárstvu, preto bol hlavným zdrojom ich obživy rybolov. Na získanie väčšiny predmetov dennej potreby museli Vikingovia vynakladať oveľa väčšie úsilie ako iné národy, ktoré mali nielen vhodnejšie klimatické podmienky, ale aj dostatok úrodných rovinatých oblastí. Lúpežné výpravy Vikingov boli vlastne obchodnými cestami, na ktorých si zadovažovali to, čo im príroda doma nedopriala.
Inak to však videli obete lúpežných výprav. V júli 739 nášho letopočtu prišla pohroma na kláštor v Nothumbrii, v severovýchodnom Anglicku v podobe náhleho prepadnutia Vikingami. Na pobreží pristálo niekoľko vikingských lodí a ozbrojení bojovníci zničili kláštor, znesvätili jeho kostol, množstvo ľudí pobili a ďalších odvliekli do otroctva. Pokradli čo sa dalo a opustili pobrežie. Anglicko ešte nikdy predtým podobný teror nezažilo. Angličania dovtedy považovali more za bariéru a ochranu pred nepriateľom a nie za prístupovú cestu pre lúpežníkov. Tento prepad by nebolo možné zrealizovať bez kvalitných lodí, spôsobilých plavby na otvorenom mori s dostatočným priestorom na uskladnenie lúpežnej koristi. Navyše museli mať kapitána s vynikajúcou schopnosťou navigácie. Po prvom úspešnom prepade sa ďalšie, namierené na anglické alebo škótske východné pobrežie, zopakovali ešte veľakrát. Vikingovia vedeli nielen stavať kvalitné lode, ktoré boli určené predovšetkým na rybolov, ale boli hlavne skúsení námorníci, ktorí vedeli bezpečne nájsť svoj cieľ aj bez máp. Navyše to boli zdatní a dobre vybavení bojovnícia a stratégovia. Ako prví na svete používali na prepad pobrežných miest flotily lodí, ktoré výborne organizovali. Popri tom boli pripravení aj na nepriazeň počasia. Práve ovčia vlna im poskytovala všetko potrebné, čo na dlhú plavbu potrebovali. Nórski rybári si ešte v 20. storočí brali na trojmesačnú plavbu tri sady bielizne, jednu košeľu, päť párov námorníckych rukavíc, rovnaký počet topánok a ponožiek, niekoľko svetrov a prikrývok. Väčšina tohto oblečenia bola vyrobená z vlnenej priadze a to buď pletením, alebo háčkovaním. Takto vybavení námorníci dokázali odolať krutému vetru a zime. Rovnako sa im darilo zdolávať nepriazeň počasia aj na dlhých lúpežných výpravách nielen do východného Anglicka, ale aj do vzdialenejších krajín ako Normandia, Grónsko, Island a samozrejme Amerika.
