Polárne expedície - časť 6. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Franklinove čižmy

Písmo: A- | A+

Legendárna výprava Muža, ktorý zjedol svoje čižmy, vošla do dejín pod názvom Expedícia na rieke Coppermine.

V histórii arktických výprav snáď neexistuje rozporuplnejšia postava, než akou je John Franklin. Doboví novinári a spisovatelia sa delia na dve skupiny. Prvá skupina uznáva Franklinove schopnosti, s pochopením mávne rukou nad chybami, ktorých sa dopustil, zveličuje jeho prínosy k polárnemu bádaniu a jednoducho nedá na neho dopustiť. Tí druhí kladú do popredia Franklinove nedostatky, bagatelizujú výsledky jeho výprav a spochybňujú jeho manažérske schopnosti. Nuž, nech si každý urobí na Franklina svoj vlastný názor, ja sa pokúsim držať faktov. 

John Franklin (1786 – 1847) sa narodil v anglickom meste Spilsby v rodine bohatého obchodníka. Už ako 14-ročný nastúpil v súlade s rodinnou tradíciou do služieb britského námorníctva. Od začiatku svojej kariéry javil záujem o vedu a výskum a zaumienil si, že sa stane najvýznamnejším polárnym bádateľom všetkých čias. Preto usilovne študoval prírodné vedy. V rokoch 1801 – 1803 sa zúčastnil svojej prvej expedície okolo Austrálie, ktorú viedol jeho strýko. Bol priamym účastníkom napoleonských vojen, počas ktorých dokonca utrpel zranenie. Po ich ukončení sa skutočne stal aktívnym polárnym bádateľom. Jeho prvá objaviteľská výprava sa uskutočnila v roku 1818 (viď blog o Buchanovom ústupe). 

John Franklin - potrét z mladosti
John Franklin - potrét z mladosti (zdroj: National Portrait Gallery)

S výnimkou Vikingov, Európania zazreli severné pobrežie Kanady do roku 1819 iba dvakrát. V roku 1771 sledoval Samuel Hearne rieku Coppermine až k jej ústiu do mora, ktoré sa nachádza asi 2.400 km východne od Beringovho prielivu. Druhým mužom, ktorý po pevnivne došiel na kanadské pobrežie, bol Alexander Mackenzie. Ten putoval v roku 1789 pozdĺž rieky, ktorá sa dnes volá po ňom, až dosiahol otvorené more vzdialené 1.300 km západne od ústia rieky Coppermine.

Hlavným cieľom Expedície na rieke Coppermine bolo nielen prejsť kanadskou tundrou a pozdĺž koryta tejto rieky doputovať až do jej ústia do mora, ale následne na prinesených člnoch prebádať kanadské arktické pobrežie a zmapovať ho smerom na východ. Očakávalo sa, že Franklin zároveň preskúma, či by kanadské pobrežie mohlo byť súčasťou severozápadnej morskej cesty. Druhým cieľom bolo stretnutie s paralelne organizovanou námornou expedíciou pod vedením Williama Edwarda Parryho, ktorá hľadala prieliv v Repulse Bay. Tak toľko na úvod, prenesme sa teraz do roku 1819, v ktorom sa táto neobvyklá výprava začala.

Dňa 23. mája 1819 vyplávala z britského prístavu Gravesend, ležiaceho na rieke Temža, pod velením poručíka Franklina loď. Mala namierené do Hudsonovho zálivu (Hudson Bay). Po krátkej prestávke na Orkneyho ostrovoch na doplnenie zásob, 30. augusta loď zakotvila v mieste York Factory, ktoré ležalo (a dodnes leží) na juhozápadnom pobreží Hudsonovho zálivu. Odtiaľ čakal Franklinovu expedíciu 2.700 kilometrov dlhý pochod až k Veľkému otrockému jazeru (Great Slave Lake). Treba podotknúť, že táto expedícia bola organizovaná s obmedzeným rozpočtom. John Franklin mal k dispozícii iba minimum námorného personálu a po väčšinu cesty bol odkázaný na podporu od prenajatých lokálnych sprievodcov. Týchto ľudí mali poskytnúť dve kanadské spoločnosti Hudson's Bay Company a North West Company. Obe tieto firmy však boli vo veľmi napätom konkurenčnom vzťahu a v dôsledku toho odmietali navzájom spolupracovať. Pre Franklina to znamenalo veľké problémy, pretože väčšinu podpory, ku ktorej sa zaviazali, od nich nedostal.

Johna Franklina sprevádzal na expedícii len malý britský tím. Jeho zástupcom a druhým najvyšším veliteľom bol lekár a prírodovedec John Richardson. Ďalšími členmi výpravy boli dvaja strední dôstojníci Robert Hood a George Back a dvaja obyčajní námorníci John Hepburn a Samuel Wilkes. Posledný menovaný však po príchode do York Factory ochorel a vrátil sa aj s odoslanými vecami naspäť do Anglicka.

S výnimkou lady Jane Franklin - portréty časti Franklinovej expedície Coppermine
S výnimkou lady Jane Franklin - portréty časti Franklinovej expedície Coppermine (zdroj: www.electricscotland.com)

Franklin dostal od partnerskej spoločnosti North West Company čln, bohužiaľ príliš malý na to, aby odviezol všetok potrebný náklad. Partner ho ubezpečil, že zvyšok zásob dopraví do Cumberland House - ktorý bol prvým cieľom Franklinovho pochodu, z iného zdroja. Cumberland House, ako už názov lokality napovedá, nebola usadlosť, len jeden drevený zrub, kde už bývalo 30 lovcov kožušín. Franklin a jeho muži tu s nimi prežili zimu, ktorá bola na prelome rokov 1819 a 1820 mimoriadne tuhá. Lovná zver sa pred extrémnymi mrazmi stiahla do južnejších končín a v dôsledku toho ľudia na severe Kanady trpeli hladomorom. Akokoľvek ich vyčkávali, zásoby potravín pre Franklinovu výpravu v dohodnutom čase nedorazili. Začiatkom januára 1820 sa preto Franklin s dvoma mužmi (George Back a John Hepburn) v sprievode zástupcu North West Company vydal na cestu do 850 km vzdialeného miesta Fort Chipewyan, aby zabezpečil sprievodcov na výpravu a dostatok potravín. Cesta bola oveľa namáhavejšia, ako Franklin očakával. Všade naokolo bola tundra, sneh a tuho mrzlo. Výprava napredovala pomaly, Franklin trval na pravidelných čajových zastávkach. Avšak horúci čaj im takmer okamžite po naliatí zamŕzal v hrnčekoch, rovnako ako ortuť v teplomeroch. Namiesto plánovaných 20 km za deň napredovali len polovičnou rýchlosťou.

Franklinove snežnice z expedície Coppermine
Franklinove snežnice z expedície Coppermine (zdroj: British Museum BBC)

Do tábora Fort Chipewyan dorazili až koncom marca. Nasledovalo ďalšie sklamanie. Franklin si predstavoval, že sa konečne bude môcť zásobiť na cestu k pobrežiu, avšak potravín bolo ešte menej než potrebovali na prežitie domorodí Indiáni. Nielenže v tábore neboli potraviny, ale najlepší lovci boli už zadaní pre potreby obchodníkov s kožušinami. Navyše, skúsení indiánski lovci nemali záujem zúčastniť sa neistej výpravy do neprebádanej oblasti. Franklinovi sa napokon podarilo zohnať 16 sprievodcov a zopár lovcov z indiánskeho kmeňa Yellowknives, avšak netušil, že to boli neskúsení ľudia bez potrebných zručností.

Potom, ako sa k výprave pridali jej členovia, ktorých Franklin opustil v Cumberland House, expedícia dosiahla za 10 dní tábor Old Fort Providence. Tu sa stretli s Akaitchom, náčelníkom indiánskeho kmeňa Yellowknives.

Náčelník indiánskeho kmeňa Yellowknives Akaitcho so synom, kresba Robert Hood, 1821
Náčelník indiánskeho kmeňa Yellowknives Akaitcho so synom, kresba Robert Hood, 1821 (zdroj: Wikipedia)

Franklin vyjednal s náčelníkom podmienky účasti jeho lovcov na výprave. Sľúbil mu za to zaplatenie dlhov, ktoré mal jeho kmeň voči spoločnosti North West Company, dodávky zbraní, munície a tabaku. Na oplátku mali Indiáni počas výpravy loviť zver, zásobovať ňou výpravu a deponovať zásoby na spiatočnú cestu. Indiáni Yellowknives mali výpravu sprevádzať až po hranicu územia Inuitov, odkiaľ sa mali vrátiť domov.

Výprava putovala celé leto roku 1820 a na prezimovanie si vybudovala tábor na brehu rieky Snare River. Franklin nazval ich zimný tábor Fort Enterprise. Netrvalo dlho a skromné zásoby jedla sa minuli. Bohužiaľ sa ukázalo, že Indiáni nedokázali uloviť dostatok zveri na ďalšiu cestu.

Druhá zima v kanadskej tundre sa ukázala byť rovnako krutá ako predchádzajúca. Ani jedna zo zazmluvnených spoločností potraviny nedodala. Strelivo sa míňalo, indiánski lovci sa neosvedčili a výprava trpela hladom. Za tejto situácie poslal Franklin Georga Backa naspäť do Old Fort Providence, aby priniesol aspoň trochu jedla. Za tuhého mrazu -55°C, prespávajúc pod holým nebom, prešiel George Back vzdialenosť 1.900 km, aby priniesol, čo sa dalo. Síce sa nevrátil s prázdnymi rukami, priniesol však len jedlo, ktoré vydržalo horko-ťažko do konca zimy. Franklinovi nezostávalo nič iného, než svojim mužom krátiť prídely potravín. 

V tejto situácii vypukli v tábore nepokoje a hrozila vzbura. Niektorí členovia výpravy nesúhlasili s ďalším pokračovaním expedície bez dostatočných zásob, nedôverovali Franklinovmu vedeniu a chceli sa vrátiť. 

Konečne prišla jar, slnečné lúče zlepšili náladu členov expedície a výprava sa pripravovala na ďalší pochod. Dňa 4. júna 1821 Franklin vykročil na čele svojej expedície smerom k ústiu rieky Coppermine v nádeji, že sa na pobreží stretne s Parryho loďami a nebude musieť merať namáhavý pochod naspäť cez kanadskú tundru. Taktiež dúfal, že Inuiti, trvalo žijúci na morskom pobreží nad polárnym kruhom, im budú môcť poskytnúť dostatočné potravinové zásoby. Ale cesta pozdĺž rieky ubiehala pomalšie a namáhavejšie, ako Franklin očakával. Ukázalo sa, že Indiáni nepoznajú kraj lepšie, než samotný Franklin. Rieka bola začiatkom leta ešte stále zamrznutá, a tak museli člny ťahať po ľade. Konečne dňa 14. júla 1821 dorazili k morskému pobrežiu, kde našli opustený tábor Inuitov. Podľa stavu, v akom ho zanechali, Franklin pochopil, že aj Inuiti trpia nedostatkom potravín. Zostali po nich len zvyšky sušených myší a malých vtákov.

Inuiti - kresba Robert Hood, 1821
Inuiti - kresba Robert Hood, 1821 (zdroj: Library and Archives of Canada)

Indiáni Yellowknives, ako aj zástupca spoločnosti North West Company sa podľa dohody vrátili naspäť a zanechali Franklinovu výpravu len so 4 britskými členmi a so sprievodom 15 mužov, ktorých dodala spoločnosť North West Company. Franklinovi sa zaviazali, že vybavia tábor Fort Enterprise zásobami jedla, ktoré budú výpravu čakať na spiatočnej ceste.

Tábor Franklinovej výpravy v ústí rieky Coppermine
Tábor Franklinovej výpravy v ústí rieky Coppermine (zdroj: Wikipedia)

V ústí rieky Coppermine ich čakalo príjemné prekvapenie - otvorené roztopené more. Členovia výpravy rozložili prinesený náklad a zásoby jedla na 2 týždne do troch člnov, ktoré ťahali celou cestou so sebou. Člny sa mali plaviť pozdĺž pobrežia a mapovať ho. Predpokladalo sa, že počas plavby budú môcť nachytať dostatok rýb a zásoby doplniť. Priebeh plavby im však sťažovalo nehostinné skalnaté pobrežie, kde sa nedalo pristáť, ako aj časté opravy člnov, ktoré sa nárazmi o ostré skaly poškodzovali. Ku dňu 22. augusta 1821 sa Franklinovi podarilo zmapovať 1.086 km pobrežia. Krátke arktické leto sa končilo, schyľovalo sa k zime a nastal čas návratu. Po Parryho lodiach, ktoré členovia výpravy zúfalo vyzerali, nebolo ani chýru ani slychu. Nepokojné more im ale nedovoľovalo sa vrátiť naspäť k ústiu rieky Coppermine, preto sa Franklin rozhodol pre novú trasu do tábora Fort Enterprise - pozdĺž koryta rieky Hood River.

Ako čoskoro zistili, táto trasa bola oveľa ťažšia a namáhavejšia, ako ich pochod popri rieke Coppermine. Ťažkým terénom sotva prechádzali a člny im boli veľkou prekážkou. Nakoľko postupovali pomaly, cestou ich zastihla zima a tá prišla v roku 1821 oveľa skôr ako zvyčajne. Už dňa 7. septembra 1821 sa ich zásoby potravín vyčerpali. Okrem jedného jeleňa, ktorého sa im podarilo uloviť, živili sa prevažne lišajníkom. V zúfalstve si varili kožené časti z náhradných čižiem.

Franklinova čižma vyrobená z teľacej kože - artefakt z jeho výpravy z roku 1845. Z Expedície Coppermine sa totiž žiadne čižmy nezachovali.
Franklinova čižma vyrobená z teľacej kože - artefakt z jeho výpravy z roku 1845. Z Expedície Coppermine sa totiž žiadne čižmy nezachovali. (zdroj: British Maritime Museum)

Dňa 13. septembra 1821 skupina dorazila k jazeru Contwoyto Lake a v nasledujúci deň sa ocitli na brehu rovnomennej rieky, ktorá križovala ich trasu. Divoká rieka im však neumožnila spustiť člny a dala pocítíť, kto je v tundre pánom. Jeden člen výpravy sa snažil preplávať rieku, ale sa pri tom skoro utopil a Franklin pri neúspešnom pokuse o preplávanie rieky na člne stratil časť svojich denníkov z výpravy a zápiskov z meteorologických pozorovaní. Rieku sa im s veľkými ťažkosťami a stratami napokon predsa len podarilo preplaviť.

Franklin sa na začiatku expedície zaviazal voči jej členom, že budú mať prídel 3,6 kg mäsa denne. Netreba snáď zdôrazňovať, že svoj sľub nebol schopný dodržať. V čase, keď sa na spiatočnej ceste výprava namáhavo predierala kanadskou divočinou, muži živorili a umierali hladom. Každý z nich spočiatku niesol 41 kg ťažký náklad, častí ktorého sa po ceste tajne zbavoval. V tundre napokon zanechali aj člny a niesli len to najpotrebnejšie na prežitie. Ich nespokojnosť s priebehom a vedením výpravy sa menila na otvorenú vzburu.

Jediným dôvodom, pre ktorý sa výprava nerozpadla bolo to, že jej členovia nemali ani len tušenie, ktorým smerom leží Fort Enterprise, jediné miesto ich záchrany. Avšak, ako sa zistilo, ani samotný Franklin nemal potuchy, kde sa nachádzajú. Napokon sa expedícii predsa len podarilo doraziť k rieke Coppermine. Fort Enterprise bol vzdialený 64 km od rieky na jej druhej strane. Bolo nutné ju preplávať, avšak výprava už člny nemala. Prudko tečúca rieka bola miestami až 110 m široká a nedarilo sa im nájsť brod. Jeden člen výpravy sa pokúsil preplávať rieku na mieste, ktoré sa mu zdalo bezpečné. Zmizol vo vodách rieky a nikdy viac o ňom nepočuli. Napokon situáciu zvládol Pierre St Germain, ktorý na provizórnej plti preplával na druhý breh, kde upevnil lano. Po jednom potom celú výpravu plť prepravila druhú stranu. Bolo to dňa 4. októbra 1821.

Fort Enterprise bol už na dosah ruky. Výpravu delil od neho už len týždeň cesty. Avšak pre vyhladovaných a vysilených mužov sa táto vzdialenosť zdala byť nezdolateľnou. Dvaja najslabší muži Credit a Vaillant cestou spadli od vyčerpania a viac nevstali. Ostatní nemali síl sa o nich postarať, nuž ich nechali tak a pokračovali ďalej. Richardson a Hood boli natoľko zoslabnutí, že už nevládali dôjsť do Fort Enterprise. Za týchto okolností sa Franklin rozhodol výpravu rozdeliť na tri časti. Troch najzdatnejších mužov poslal pod Backovým vedením napred, aby z Fort Enterprise priniesli ostatným jedlo. Na mieste ich posledného táboriska Franklin zanechal Hooda s Richardsonom a Hepburnom, aby vyčkali na zásoby. Zvyšok výpravy pokračoval pomalším tempom smerom za Backom do Fort Enterprise. Cestou sa ďalší štyria jej členovia rozhodli vrátiť naspäť do Hoodovho tábora. Do Fort Enterprise pokračovalo už len 5 mužov. Cestou nezastrelili žiadnu zver a muži boli natoľko zoslabnutí, že sotva udržali pušku v ruke. Franklin napísal do svojho denníka: “Nenašli sme ani žiadne lišajníky, tak sme pili čaj a na večeru zjedli zopár topánok”. 

Konečne dorazil Franklin so svojimi mužmi do tábora Fort Enterprise. Bolo to o dva dni neskôr, ako prišli Backovi muži. Po príchode našiel tábor opustený a bez sľúbených zásob. Bol tam len list od Backa, v ktorom písal, že sa so svojimi dvoma mužmi vybral do tábora Fort Providence, aby sa spojili s náčelníkom Akaitchom a priniesli potraviny.

Franklin a jeho časť výprazy už 4 týždne nejedli nič iného okrem lišajníkov a vlastnej obuvi. Boli natoľko slabí, že nemali inú možnosť, než vyčkať vo Fort Enterprise na príchod Indiánov so zásobami. Štyria členovia výpravy sa vrátili do Hoodovho tábora, ďalší sa vybrali naproti Indiánom.

V tejto časti príbehu to bude napínavé. Zo štyroch mužov, ktorí boli na ceste do Hoodovho tábora, však dorazil len jeden – Terohaute, ktorý vysvetlil, že zvyšní traja zaostali a určite každú chvíľu prídu. Prekvapivo, Terohaute neprišiel s prázdnymi rukami, ale priniesol so sebou ešte krvavé mäso a tvrdil, že sa mu cestou podarilo zabiť vlka. Muži v tábore sa prirodzene potešili čerstvému mäsu a vôbec nepochybovali o jeho slovách. V nasledujúcich dňoch však Terohaute začal vzbudzovať pozornosť tým, že sa pravidelne vytrácal do lesa a vždy priniesol so sebou mäso. Po každý raz odchádzal sám a vracal sa krátko po odchode. Nikdy nepočuli výstrely. Nakoľko sa správal zvláštne, na otázky svojich druhov odpovedal vyhýbavo a veľmi agresívne a bol vo výbornej fyzickej kondícii, Richardson s Hoodom ho začali podozrievať z toho, že zabil chýbajúcich troch členov výpravy a seba aj ich živí ľudským mäsom.

Hood zrejme vyslovil svoje podozrenie nahlas a Terohaute to počul, pretože ho v nestráženej chvíli napadol od chrbta a zastrelil. Vzápätí obrátil svoju zbraň aj na Richardsona, on bol však rýchlejší a vystrelil prvý. Potom, ako Terohaute padol mŕtvy na zem, Richardson s Hepburnom opustili tábor. Keď dorazili do Fort Enterprise, nenašli chýbajúcich troch druhov, čo ich utvrdilo v podozrení na kanibalizmus. Stretli sa len so zvyškom výpravy vo veľmi zúboženom stave.

Dňa 7. novembra 1821, potom ako zahynuli na vyčerpanie a podchladenie dvaja členovia výpravy, Back doviedol náčelníka Akaitcha s troma Indiánmi, ktorí ťahali plne naložené sane. Vysileným členom výpravy Back priniesol nielen potraviny, ale aj pomoc. Dôvod, prečo nebol tábor Fort Enterprise pri návrate expedície zásobený, sa nikdy nepodarilo vysvetliť. Indiáni, ktorých Franklin pri ústí rieky Coppermine poslal naspäť, sa nikdy viac neobjavili. Franklin so zvyškom svojich ľudí dokázali v priebehu jedného týždňa nabrať toľko síl, že sa mohli postaviť na nohy a pohnúť smerom do Fort Providence. Dorazili tam 11. decembra 1821 a vo Fort Providence strávili svoju tretiu zimu. Po jej skončení sa Franklin so zvyšnými mužmi dňa 22. júla 1822 vrátil do York Factory na pobrežie Hudsonovho zálivu, kde ich čakala britská loď.

Trasa expedície Coppermine 1819 - 1822
Trasa expedície Coppermine 1819 - 1822 (zdroj: Google maps)

Franklinova výprava pozdĺž rieky Coppermine River sa podľa jej kritikov skončila katastrofálne. Franklin prešiel kanadeskou tundrou takmer 9.000 kilometrov a stratil 11 z pôvodných 19 mužov, kvôli zmapovaniu kúska kanadského pobrežia. Nedostal sa do cieľa cesty - Repulse Bay a ani inde nestretol s Parryho loďami.

George Simpson zo spoločnosti Hudson Bay Company, ktorý od začiatku namietal voči spôsobu ako Franklin viedol svoju expedíciu, sa vyjadril, že výprava bola zle naplánovaná a spochybnil Franklinove manažérske zručnosti. Jeho neschopnosť prerušiť expedíciu, keď sa vyskytli problémy so zásobovaním a zmeniť trasu za vhodnejšiu, pripísal Franklinovej neskúsenosti s organizáciou arktických výprav. V liste, ktorý sa zachoval, Simpson napísal: “Franklin nebol v primeranom fyzickom stave na cestou po kanadskej divočine. Vyžadoval tri jedlá denne a vynucoval si pravidelné čajové prestávky. S vypätím najväčších síl nedokázal prejsť denne viac ako 8 míľ.”

George Simpson, predstaviteľ  spoločnosti Hudson Bay Company
George Simpson, predstaviteľ spoločnosti Hudson Bay Company (zdroj: Wikipedia)

Po návrate do Anglicka v októbri 1822 bol Franklin prekvapivo prijatý ako hrdina. Nikto nebral jeho kritikov vážne. Nedosiahnutie cieľa expedície sa prehliadalo, okolnosti ohľadne kanibalizmu nevyšetrili a poručík Franklin bol povýšený na kapitána. Back získal hodnosť poručíka. Dňa 20. novembra 1822 sa Franklin stal členom Kráľovskej spoločnosti a získal šľachtický titul sir. Hovorí sa, že za všetkým hľadaj ženu, čo Franklinov prípad potvrdzuje. 

Zápisky z Franklinovej expedície vyšli knižne a mali obrovský úspech ako v aristokratických kruchoch, tak aj medzi bežným obyvateľstvom. Kým sa pre vyššie kruhy Franklin stal hrdinom, pre ľud bol jednoducho mužom, ktorý zjedol svoje vlastné čižmy.

V nasledujúcom dieli britských arktických objaviteľských expedícií s cieľom hľadania severozápadnej morskej cesty, sa dozvieme príbeh Parryho výpravy do Repulse Bay, ktorá prinesie vysvetlenie, prečo Franklin márne vyzeral Parryho lode.

Predchádzajúce časti: 

Polárne expedície - časť 5. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Parryho rekordy - Iveta Rall (blog.sme.sk)

Polárne expedície - časť 4. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Buchanov ústup - Iveta Rall (blog.sme.sk)

Polárne expedície - časť 3. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Rossova výprava - Iveta Rall (blog.sme.sk)

Skryť Zatvoriť reklamu