Polárne expedície - časť 8. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Stratená výprava

Písmo: A- | A+

V poslednom arktickom príbehu, venovanému britským objaviteľským expedíciám 19. storočia, ktoré hľadali severozápadnú morskú cestu do Tichého oceána, budeme sledovať osud poslednej Franklinovej výpravy, ktorá sa nikdy nevrátila.

Hlavnými hrdinami tohto príbehu sú dve lode jej veličentva kráľovnej Viktórie HMS (Her Majesty Ship) Erebus a HMS Terror, ich kapitáni a 129 členov posádky. Obe polárne lode boli pôvodne veľké robustné bojové trojsťažníky. Po skončení napoleonských vojen ich upravili pre plavbu v polárnych moriach. Svoje mená dostali po antarktických sopkách a prvé štyri roky sa skutočne plavili po antarktických moriach.

Predstava neznámeho maliara o plavbe lodí Erebus a Terror arktickými moriami
Predstava neznámeho maliara o plavbe lodí Erebus a Terror arktickými moriami (zdroj: BBC World Histories Magazine)

V čase poslednej Franklinovej expedície, ktorej príbeh dnes prinášam, mal Erebus 19 rokov, kým jeho kolega Terror 32 rokov. Obe lode boli vybavené inováciou v lodnom pohone - výkonnými parnými strojmi, ktoré poháňali lodnú skrutku a pôvodne slúžili na pohon lokomotívy. Výkon týchto strojov bol 20 HP a lode dosahovali maximálnu rýchlosť 4 uzly, čo bolo na vtedajšie pomery vrcholom technických možností. Parný stroj sa v lodiach Erebus a Terror sa po prvýkrát v histórii polárnych výprav použil nielen na pohon a vykurovanie lode, ale aj na prípravu pitnej vody roztápaním ľadu.

Všetky britské expedície v rozpätí rokoch 1818 - 1845 boli vysielané a koordinované druhým sekretárom Britskej admirality – Johnom Barrowom. Treba podotknúť, že Barrow sa významne podieľal na vysokej úrovni britského námorníctva už počas napoleonských vojen. Do konštrukcie lodí zaviedol dôležité technické inovácie a dosiahol, že sa pri navigácii lodí, ako aj pri školeniach námorného personálu, používali jednotné postupy. V dôsledku toho bolo možné pružne presúvať námorníkov a dôstojníkov z jednej lode na druhú bez toho, aby bolo nutné ich preškoľovanie. Navyše, Barrow zaviedol systém odmeňovania námorného personálu podľa zásluh.

Od vypravenia prvej britskej expedície s cieľom objaviť severozápadnú morskú cestu do Orientu uplynulo už takmer 30 rokov. Za ten čas bolo zorganizovaných 8 finančne nákladných výprav, ale žiadna sa neskončila s očakávaným úspechom. Britská Admiralita strácala s Barrowom trpezlivosť a naznačovala, že očakáva návrat svojich investícií. Pod týmto tlakom Barrow stavil všetko na jednu kartu a na sklonku svojho života sa podujal zorganizovať najväčšiu a najnákladnejšiu britskú arktickú výpravu. Túžil sa konečne môcť podpísať pod objavením novej morskej cesty a pre Britániu získať obchodné výhody. Nakoľko najúspešnejšiou predchádzajúcou výpravou bola Parryho expedícia z rokov 1819 – 1820 do Lancasterskej úžiny, trasa novej výpravy mala nadviazať na Parryho skúsenosti.

Velenie expedície ponúkol Barrow podľa britskej etikety najprv služobne najstaršiemu polárnemu kapitánovi Williamovi Edwardovi Parrymu. Nakoľko mal v tom čase Parry už 60 rokov, nemal záujem o účasť na ďalšej výprave a ponuku zdvorilo odmietol. Barrow s tým počítal a ponúkol velenie expedície skúsenému kapitánovi Jamesovi Clarkovi Rossovi, o ktorom bol osobne presvedčený, že je mužom na správnom mieste a prial si, aby ponuku prijal. On však Barrowov návrh vzhľadom na to, že sa nedávno oženil a chystal si založiť rodinu, neprijal. Avšak odporučil, aby Barrow oslovil Francisa Croziera, ktorý preukázal vynikajúce veliteľské schopnosti počas Parryho expedície vo Foxe Basine. Všetci vedeli, že Crozier bol najlepší kandidát na kapitána, avšak problém bol v tom, že po prvé bol Ír a po druhé nemal šľachtický pôvod. Preto nebolo spoločensky možné, aby viedol britskú expedíciu. Týmto sa zdanlivo vyčerpal zoznam schopných kandidátov na kapitána a Barrow si lámal hlavu nad tým, komu zverí vedenie expedície.

John Franklin ako kapitán vo veku 59 rokov vôbec neprichádzal do úvahy, okrem svojho veku aj kvôli podlomenému zdraviu. Avšak Franklinova manželka Lady Jane si veľmi priala, aby sa jej manžel preslávil, a preto využila všetok svoj vplyv na oslovenie Britskej Admirality s návrhom, aby za veliteľa plánovanej expedície vymenovali jej manžela. Jej lobing mal dosiahnuť aj nápravu Franklinovej pošramotenej povesti. V rokoch 1836 – 1843 totiž pôsobil ako guvernér v Tasmánii, odkiaľ bol pre neschopnosť odvolaný. Úspešná arktická výprava mu mala zabezpečiť rešpekt a úctu spoločnosti. Britská Admiralita návrh Lady Jane zvážila a napokon ho aj prijala, a tak sa starnúci Franklin stal veliteľom veľkej expedície, aj keď jeho schopnosti viesť tak náročný projekt neboli presvedčivé. Aby pomohol zvýšiť kvalitu velenia výpravy, za druhého veliteľa a zároveň kapitána lode Terror Barrow vymenoval Francisa Croziera. Loď Erebus mal viesť málo skúsený, ale veľmi ambiciózny mladý dôstojník James Fitzjames. Obaja dôstojníci podliehali Franklinovmu veleniu. Treba podotnúť, že vzťah medzi Franklinom a Crozierom nebol ideálny, bolo medzi nimi od začiatku napätie, pretože sa Crozier uchádzal o ruku Franklinovej netere, ktorá ho odmietla.

Francis Crozier vľavo a John Franklin vpravo. Tieto portéty sú jediné zachované fotografie z ich života
Francis Crozier vľavo a John Franklin vpravo. Tieto portéty sú jediné zachované fotografie z ich života (zdroj: Pinterest)

Skôr ako expedícia vyplávala, prihlásil sa u Britskej Admirality sir John Ross, vyše 70-ročný námorný kapitán na dôchodku so skúsenosťami v arktických moriach, ktorý bol zároveň strýkom Jamesa Clarka Rossa. John Ross navrhol, že v prípade potreby bude dobrovoľne viesť výpravu na záchranu Franklinovej expedície. Bol totiž osobným Franklinovým priateľom.

Dĺžka prípravy na plavbu bola rekordne krátka. Prejavilo sa to aj tým, že posádku lodí nevybral Franklin dostatočne starostlivo a tvorili ju zväčša námorníci, ktorí nemali s arktickými plavbami žiadne predchádzajúce skúsenosti.

Lode Erebus a Terror
Lode Erebus a Terror (zdroj: National Historic Site of Canada)

Dňa 19. mája 1845 vyplávali obe Franklinove lode s nákladom potravín na tri roky spolu so sprievodnou zásobovacou loďou smerom na sever. Dňa 25. júna všetky tri lode vplávali do Davisovej úžiny, prekročili severný polárny kruh a zakotvili na grónskom ostrove Whalefish Island, ktorý leží v zálive Disco Bay. V zálive sa nachádzala malá osada Inuitov, ktorí v okolí lovili ryby a obchodovali s nimi. Z tohto miesta sa po preložení zásob sprievodná loď aj s listami od členov posádky, ako aj s piatimi námorníkmi vrátila a Franklinova výprava so 129 mužmi na palubách dňa 13. júla pokračovala v plavbe do Lancasterskej úžiny. Dňa 29. júla 1845 boli obe lode naposledy spozorované britskou veľrybárskou loďou, ktorá poslala o stretnutí správu a nikto viac lode Erebus a Terror nevidel.

Keď sa expedícia do začiatku zimy nevrátila a ani po celý rok 1846 nepodala o sebe správy, začali sa šíriť obavy o osud výpravy. Dňa 9. februára 1847 oslovil John Ross, v súlade so svojím predchádzajúcim návrhom, Johna Barrowa a predložil mu plán záchrannej výpravy. Rossov návrh bol odmietnutý s odôvodnením, že Franklinova výprava je naplánovaná na tri roky a je predčasné sa obávať o jej osud. Na správy o expedícii čakal Londýn celé nasledujúce leto, ale neprichádzali. V novembri 1847 sa Britská Admiralita rozhodla predsa len prijať Rossovu ponuku a na jar roku 1848 boli vypravené dve záchranné misie. Tretia misia bola vyslaná krátko po nich. Ani jedna nepriniesla správu o Franklinovej expedícii.

V roku 1848 zomrel John Barrow a s ním záujem Kráľovskej spoločnosti o objavenie severozápadnej morskej cesty, ako aj o hľadanie stratenej výpravy. Avšak Britská Admiralita pod tlakom verejnosti predsa len vypísala finančnú odmenu za záchranu členov Franklinovej expedície, alebo podanie správy o nej.

Odmeny, ktoré vypísala Britská Admiralita za záchranu expedície, resp. za stopy vedúce k jej nájdeniu
Odmeny, ktoré vypísala Britská Admiralita za záchranu expedície, resp. za stopy vedúce k jej nájdeniu (zdroj: Pinterest)

Lady Jane Franklin nebola spokojná s týmto riešením a na záchranu manžela sa podujala investovať svoj vlastný majetok. Popri tom na podporu záchranných misií lobovala u vplyvných ľudí a organizovala verejné zbierky. Dosiahla, že v roku 1850 bolo na záchranu Franklina a jeho výpravy vyslaných 15 lodí. V tohto počte boli zahrnuté aj dve americké lode, ktoré hľadali výpravu pozdĺž kanadského územia na východ od Beringovej úžiny. Z britských záchranných lodí bola jedna úplne financovaná Lady Jane Franklinovou a ďalšiu viedol a sponzoroval 73-ročný John Ross.

Koncom augusta 1850 sa našli prvé stopy po zmiznutej výprave na Beecheyho ostrove, a to pozostatky prvého zimného tábora z rokov 1845-1846. Našla sa ruina stavby prístrešku, stopy po ohnisku a zvyšky saní. Popri tom našli záchranné misie pyramídu postavenú zo 600 kusov prázdnych potravinových konzerv. Okrem toho sa na ostrove našli tri kríže, ktoré označovali hroby námorníkov. Bolo to zlé znamenie, pretože počas prvej zimy v Arktíde muži ešte nezvykli zomierať. Avšak ani jedna misia nenašla to, čo hľadala – kopu nahromadených kameňov v tvare pyramídy so správou uloženou vo vnútri. Podľa stôp záchranári usúdili, že členovia posádky opustili ostrov na saniach.

Ruina Northumberland house na ostrove Beechey, ktorý bol súčasťou zimného tábora Franklinovej výpravy v rokoch 1845 - 46.
Ruina Northumberland house na ostrove Beechey, ktorý bol súčasťou zimného tábora Franklinovej výpravy v rokoch 1845 - 46. (zdroj: cool.antarctica.com)
Hroby na Beecheyho ostrove. V troch z nich sa nachádzajú námorníci z Franklinovej výpravy (neskôr exhumovaní), vo štvrtom je pochovaný člen záchrannej misie, ktorý zahynul počas misie v roku 1854.
Hroby na Beecheyho ostrove. V troch z nich sa nachádzajú námorníci z Franklinovej výpravy (neskôr exhumovaní), vo štvrtom je pochovaný člen záchrannej misie, ktorý zahynul počas misie v roku 1854. (zdroj: www.coollantarctica.com)

Záchranárske misie viac informácií o Franklinovej expedícii nepriniesli aj napriek tomu, že časť z nich prezimovala v Arktíde a využila na pátranie zimu, ako aj nasledujúci rok.

Obrat v hľadaní stratenej expedície priniesol lekár John Rae, ktorý pracoval pre Hudson Bay Company. Nemal loď, v Arktíde sa pohyboval so saňami, ťahanými psím záprahom. V roku 1853 sa stretol so skupinou Inuitov, ktorí mu porozprávali o stretnutí s Franklinovými námorníkmi spred piatich rokov. Inuiti natrafili na skupinu 40 mužov, ktoré ťahali záchranné člny po pevnine smerom na juh. Posunkovou rečou sa od putujúcich členov výpravy dozvedeli, že ich lode boli zničené tlakom ľadu. Inuiti ich zásobili tulením mäsom a skupina smerovala na pevninu k rieke Great Fish River. V mieste vzdialenom niekoľko dní chôdze od tejto rieky, iná skupina Inuitov našla už len ľudské pozostatky. Podľa rozprávania domorodcov, mŕtve telá boli znetvorené, mali odseknuté časti tiel, čo sa vysvetlilo tým, že sa pravdepodobne stali obeťami útoku členov výpravy, ktorí prepadli kanibalizmu. Inuiti predali Johnovi Rae niekoľko artefaktov, ktoré dokázateľne pochádzali z lodí Erebus a Terror. John Rae, motivovaný odmenou, podal detailnú správu Britskej Admiralite a odovzdal zakúpené predmety.

Britská verejnosť, ako aj námorné veliteľstvo boli pobúrené Raeho svedectvom, ktoré bolo následne publikované v denníku The Times. Kým Britská Admiralita získala dôvod ukončiť pátranie po Franklinovej expedícii, Lady Jane Franklin bola šokovaná a odmietala správe uveriť. Uvažovala viesť súdny spor pre urážku na cti, čo si napokon rozmyslela a dosiahla aspoň to, že John Rae žiadnu odmenu nedostal.

Po stopách rozprávania Inuitov bola pod velením Leopolda McClintocka vyslaná ďalšia misia. Nebola to záchranná výprava, jej cieľom bolo objasniť zmiznutie členov Franklinovej výpravy. Bolo to v roku 1857, t.j. 12 rokov po vyplávaní Franklinovej expedície. Už ani Lady Jane neverila, že niekedy uvidí svojho manžela živého. Očakávalo sa, že sa v najlepšom prípade misia nájde zopár živých členov posádky, alebo aspoň písomné správy, ktoré by vysvetlili, čo sa s výpravou stalo. Až o dva roky neskôr objavila misia McClintocka na ostrove King William Island na mieste pomenovanom Victory Point artefakty pochádzajúce z lodí Erebus s Terror, ako aj hromadu kameňov so správou napísanou dňa 28. mája 1847, ktorá bola dobre čitateľná. Písalo sa v nej, že lode Erebus s Terror v roku 1846 prezimovali na Beecheyho ostrove potom, ako vplávali do kanála Wellington a vrátili sa pozdĺž západnej strany ostrova Cornwallis. Podpísaný bol veliteľ výpravy John Franklin. Správa končila optimisticky: „Všetci muži sú v poriadku“. V skutočnosti bola v správe chyba a výprava prežila ostrove Beechey 1845 – 1846 prvú zimu, pričom a druhú zimu na prelome rokov 1846 – 1847 strávili na severe ostrova King William.

Správa z lokality Victory Point na ostrove King William Island, ktorú našiel Leopold McClintock
Správa z lokality Victory Point na ostrove King William Island, ktorú našiel Leopold McClintock (zdroj: Pinterest)

Na okraji správy bolo približne o rok neskôr dopísané rukou: „Dňa 25. apríla 1848 bola posádka pozostávajúca zo 105 mužov nútená lode Erebus a Terror opustiť a pod velením kapitána Francisa Croziera doputovala až na toto miesto. Sir John Franklin zomrel 11. júna 1847. Celkové straty sú 9 dôstojníkov a 15 námorníkov. Zajtra vyrážame smerom k Great Fish River.“ Podpísaní boli kapitáni Crozier a Fitzjames. Rieka, ku ktorej vyrážali, bola vzdialená vyše 500 míľ, čo po dvoch rokoch pobytu v Arktíde nebolo reálne dosiahnuť.

McClintock našiel na ostrove King William v mieste vzdialenom približne 70 míľ južne od Victory Point ďalšie artefakty pochádzajúce z výpravy, roztrúsené okolo prevráteného člna, v ktorom sa skrývali dve mŕtve telá, pričom jedna osoba z ich držala zbraň. Telá boli dokaličené buď útokom zvierat alebo kanibalov.

Vyčerpaný McClintock sa vrátil do Británie a dňa 21. augusta 1859 odovzdal Britskej Admiralite protokol z výpravy, spolu s nájdenými artefaktami. Touto misiou bol po 14 rokoch prípad Franklinovej expedície uzavretý napriek tomu, že neboli objasnené dôvody jej stratenia.

O príčinách zmiznutia výpravy sa dodnes špekuluje. Jedna z hypotéz vysvetľuje úmrtie väčšiny jej členov otravou olovom, ktoré sa našlo v plechovkách konzerv, ktoré tvorili väčšinu potravinového zásobovania lodí. Preto boli telá troch mŕtvych námorníkov z hrobov na ostrove Beechey Island podrobené pitve a skutočne sa dokázala otrava olovom. Ako sa zistilo, firma, ktorá dodávala potravinové konzervy pre expedíciu, nemala s ich výrobou žiadne predchádzajúce skúsenosti a na uzatváranie konzerv použila olovo. Navyše aj parný stroj, ktorý poháňal lodnú skrutku, využíval na rozvody tepla olovené trubky. Množstvo olova, ktorému boli vystavení námorníci, by samo osebe nepredstavovalo smrteľnú dávku, ale v kombinácii so zlou životosprávou, nedostatkom vitamínu C a extrémnou zimou, bolo zdravie členov výpravy natoľko podlomené, že nemali šancu prežiť cestu k civilizácii.

Pre tých, čo majú silné nervy - fotografie mužov po exhumácii s cieľom zistenia príčiny smrti a ich pravdepodobné portréty: zľava John Torrington, William Braine, John Hartnell.
Pre tých, čo majú silné nervy - fotografie mužov po exhumácii s cieľom zistenia príčiny smrti a ich pravdepodobné portréty: zľava John Torrington, William Braine, John Hartnell. (zdroj: Pinterest)

V roku 2014 kanadská spoločnosť Parks Canada zorganizovala prieskum morského dna v miestach, kde sa mali podľa výpovedí Inuitov, podľa svedectva Johna Rae, Franklinove lode potopiť. Po viacerých neúspešných pokusoch sa jej v popísanej oblasti skutočne podarilo nájsť obidva vraky, na ktorých dodnes prebieha archeologický výskum. Treba veriť, že raz výsledky výskumu poskytnú odpovede na otázku, čo sa skutočne stalo so stratenou Franklinovou expedíciou. 

Poloha nájdených vrakov lodí Erebus a Terror
Poloha nájdených vrakov lodí Erebus a Terror (zdroj: Zdroj: Archív autorky)
Fotografia potopenej lode Erebus
Fotografia potopenej lode Erebus (zdroj: Parks Canada)
Vrak lode Terror
Vrak lode Terror (zdroj: Parks Canada)

Nešťastnou Franklinovou výpravou Britská Admiralita ukončila éru systematického hľadania severozápadnej morskej cesty. Síce sa do roku 1878 vykonalo ešte niekoľko sporadických pokusov súkromnými osobami, ale až do roku 1903 žiadna výprava nebola úspešná. Ešte toľko prezradím, že to neboli Briti, čo severozápadnú morskú cestu objavili.

Vľavo socha a pamätník Francisa Croziera v rodnom meste Banbridge, Severné Írsko. Vpravo socha Johna Franklina na námestí Waterloo v Londýne, ktorú dala postaviť Lady Jane Franklin.
Vľavo socha a pamätník Francisa Croziera v rodnom meste Banbridge, Severné Írsko. Vpravo socha Johna Franklina na námestí Waterloo v Londýne, ktorú dala postaviť Lady Jane Franklin. (zdroj: Pinterest)

Predchádzajúci diel: 

Polárne expedície - časť 7. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Zamrznutý prieliv - Iveta Rall (blog.sme.sk)

Zdroje:

Fergus Fleming - Barrow´s Boys

Erebus and Terror - John Franklin and the Arctic Northwest Passage Expedition (coolantarctica.com)

The Lost Franklin Expedition - YouTube

Sir John Franklin | Biography, Death, Erebus, & Terror | Britannica

Skryť Zatvoriť reklamu