Obyvateľstvo pod Tatrami z času na čas akoby potrebovalo podobnú udalosť, niečo ako občasné majstrovstvá sveta v mudrovaní. Čítanie príspevkov mudrlantov v diskusiách na internete je vizitkou úbohosti podstatnej časti tohto národa. Už cestou z Pohody, sme si v aute hovorili, že úplne najviac budú mudrovať tí, čo tam nikdy neboli.
Ja si z tohto ročníka odnášam nasledovné:
partia okolo Miša Kaščáka už po niekoľkýkrát dokázala, že vie pripraviť vynikajúcu akciu pre tisíce ľudí;
nie slováci, ale festival Pohoda je svetový - na toto bacha!;
keď sa blíži búrka, ľudia sa obyčajne pod prístrešky utiekajú, na tom nie je nič zvláštne;
keď má niekto oktáviu s čadčianskou ešpézetkou, pravdepodobne ide o riaditeľa zemegule, čo sa nepotrebuje uhnúť ani sanitke;
keď cez deň piješ, neplač pred kamerami potom, že si uviazol v zápche, pretože by si za volantom nemal ani sedieť;
v prudkom vetre treba stan skladať tak, že ho najprv zvaľ na zem a tak ho poskrúcaj, inak Ti ho vietor odfúkne.
Zo známych príčin som samozrejme nevidel a nepočul všetko to, čo som chcel. To však neznamená, že to tam nemôžem vidieť o rok, no nie? Kde inde na Slovensku zahrá Tom Waits, keď nie na Pohode?
Úmrtia sa stávajú na olympiádach aj na pútiach a predsa sa stále organizujú. Nechcem zľahčovať smrť a vážne zranenia, ale reči a ankety o zrušení festivalu sú ešte príliš zbrklé. Pohoda predsa nie je žiadna ožran-párty pubertiakov a prítomnosť množstva kompletných rodín je dôkazom, že ľudia veria bezpečnosti na festivale.
Zrušiť ho by bola blbosť. Okrem iného by to znamenalo, že Ivan Tásler by už naozaj mal vymietnuté všetky pódiá a najmasovejšou kultúrnou akciou by sa stal Deň sociálnej demokracie.
Dovidenia na Pohode 2010, priatelia!
