Kašľať tam na deficity, nezamestnanosť, zadĺženosť, úroveň školstva a podúroveň zdravotníctva. Náš národ je predsa iným chlebíkom živý; našu národnú hrdosť iné hnojivo hnojí. Nenávisť. To je ten hnoj, ktorý nám srdce rozbúcha a päste zatne. Na iné hrdí nie sme. A veru, načo aj. Museli by sme sa s tým terigať po európe a možno aj za oceány a ktohovie, koľko by to všetko stálo. Takto si hrdosť dobíjame lacno cez hranice, ponad Dunaj. A niekedy sa aj u nás doma nájde taká nabíjačka - hovoriaca po maďarsky. To jej vtedy dáte zo dve po papuli, stiahnete tričko a napíšete naň, že „maďary za dunai“ a hotovka. Oddelenie samoúnosov, samovýbuchov a samobitiek vás z toho vyseká jedna radosť. To by bolo, aby naše orgány našu hrdosť nepestovali.
Teraz vážne.
Fico to urobil zámerne – kvôli Slotovi a pre Slotu. Mediálne ukončil kauzu „zlodeji z SNS“, nechal Slotu vydýchať sa (však predsa sú priatelia) a začal hrať hudbu, pri ktorej najlepšie tance tancuje práve Slota. Lenže skladba bola zahratá tak nečakane a bola taká krátka, že Slota sa nestihol na parket ani len dostaviť a potlesk na tanečnej zábave zožal Fico aj od Slotových ľudí. A tak Fico dosiahol presne to, čo chcel. Odobral Slotovi jeden peňazokanál, aby zahral akože hrdinu, ale aby sa o rabovačkách nekecalo príliš nahlas a príliš dlho (lebo by mohlo vyjsť najavo, že aj tak všetky cestičky vedú k Ficovi) rýchlo to prekryl kauzou ohrozenia bezpečnosti nášho štátu maďarským prezidentom a dvoma ochrankármi, v ktorej si nik okrem neho nestihol ťuknúť.
Maďarský prezident zrejme nie je odborník na diplomatický protokol. Ale to, čo dnes predviedla nacionalisticko-socialistická banda zo Smeru je katastrofa. Keď som poobede v robote počúval rádio, dávali tam autentické záznamy z 21. augusta 1968 a pesničku Kryla a na to, priam až plynule úslužný Slovenský rozhlas prepol na tlačovku pána premiéra a ja som mal pocit, že k našim hraniciam sa blíži minimálne armáda ľudožrútov. Potom som zistil, že to je starý ujko z Maďarska. Ujko, ktorý tu ani nič neukradol ako iní, ani nevytuneloval, ani tu nejazdí ako mafián.
V každej krajine sú aj hlupáci, to štatistika a chybovosť homo-sapiensa tak zariadili. U nás ich však je už tak veľa na takých vysokých miestach, že mne a veľa mojim známym neostáva nič iné, len sa za túto krajinu hanbiť a dúfať, že to ostane pri tých krčmových hádkach. Že sa to nezvrhne na niečo, čo sa stalo pred časom na Balkáne. Tam to totiž začínali rovnakí ľudia a rovnakým spôsobom.
