S kamaratmi sme prišli do Trnavy relatívne zavčasu,asi okolo druhej poobede. Pri pokusoch nájsť Základnú školu AngelyMerici, kde sme boli ubytovaníi, sme vpadli aj do rovnomennéhogymnázia, ale odtiaľ nás veľmi rýchlo vyhnali...(-: Keď sme teda tú školu našli, odložili sme si veci a šli sme na pol piatu na omšu doamfiteátra. Dosť som si to vychutnala, pretože dovtedy som estenezažila omšu nikde inde ako v kostole...
Potom sme sa vydali smerom nanámestie, kde Tretí deň svojimi chválovými piesňami vytvoril úplnefantastickú atmosféru. Keď prišli na pódium Out of Control, bola somuž na jedno ucho nahluchlá, stála som totiž pri pravom repráku... Ajkeď to bola fajn muzička, rozhodla som sa si na chvíľku oddýchnuť vnejakom tichšom prostredí, tak som zamierila do kostola.
Keď som potrošku dlhšom „pokeci“ s Pánom Ježišom vyšla von, Trojičnénámestie už netrpezlivo očakávalo koncert The 29th Chapter.A bolo sa teda na co tešiť! Osobne hiphopu veľmi neholdujem, ale tátokapelka pomenovaná ako dalšia, nepísaná kapitola zo Skutkov apoštolovma chytila za srdce.
A po nich prišiel najväčší trhák večera aprakticky celého festivalu, skupina Delirious? Žiaľ, dažďu sapodarilo predbehnúť ich, a nebol to len taký ledajaký dážď, aleporiadny lejak! Ľudia povyťahovali dáždniky, pršiplášte, bundy avšetky možné i nemožné predmety použiteľné na ochranu pred dažďom.Najhoršie obišli ludia v predných radoch s dáždnikmi. Keď ichrozprestreli, my trošku viac vzadu sme nic nevideli, tak sme začalizborovo skandovať: „Dáždniky dole!“ a tých postupne ubúdalo, ažnakoniec zostali len traja snaživci pokúšajúci sa ukryť podkarimatku, ale aj tí to nakoniec vzdali. Ked som si naťahovalapršiplášť, ktosi vedľa mna zavtipkoval, že určite príde prvá pesničkaRain down...Prišla aj tá, ale až asi po 15 minútach, keď sa dážďutíšil. Trnavou zneli prevažne piesne z posledného albumu Delirious?s názvom Kingdom Of Comfort, ale aj známe pesničky ako History Maker,Our God Reigns a podobne.
Keď prišiel na pódium DJ Andy Hunter, bolasom už straaaašne unavená a hlavou sa mi preháňala vidina môjhomäkkučkého spacáku. Kamaráti však boli ešte plní energie, tak som totam s nimi vydržala do konca, opierajúc sa o železnú konštrukciu vstrede námestia... Keď sme sa vrátili na školu, kamaráti sa ešteodhodlali na nočnú výpravu do Tesca, moja pozornosť však už bolasústredená len na karimatku a spacák.
Budík som si nastavila na ôsmu, chcelasom ísť o deviatej na omšu, ale o pol siedmej som sa zobudila spríšernou alergickou nádchou, tak som vzala lieky a utekala preč, nechsi aspoň ostatní môžu pospať. Čo teraz? Chcela som si kúpiť niečo naraňajky, ale Jednotu otvárali až o ôsmej a do Tesca som akosi nemohlatrafiť (koniec koncov, bola som v Trnave druhýkrát v živote). Tak somsa vyše hodiny len tak prechádzala, vykecávala som s Bohom a musímpovedať, že to nebol stratený čas. Ani náhodou! Nájsť si ráno hodinuna modlitbu, to by sa mi doma podarilo len skutočne výnimočne, apadlo mi to veľmi dobre. Išla som teda o deviatej na ošsu. Bola úplne super, akovlastne celý Lumen...(-: Najviac ma oslovilo, keď mal každý z nás človeku po svojej pravici povedať nejakú myšlienku, ktorá ho vposlednej dobe oslovila. Dievča vedľa mňa mi povedalo: „Budeterobiť divy!“ a to mi úplne vyrazilo dych. V poslednej dobe som sanatoľko utápala vo svojich malicherných problémoch (síce, neviem, čisú maturity a prijímačky na výšku až taká malichernosť...posúďtesami), že som úplne zabudla, že náš Boh je Boh zázrakov. Po omši smesa roztratili po prednáškach. Odkedy som videla program, bolo mijasné, že chcem ísť na prednášku o blogovaní. Môj blog totiž poslednúdobu totálne stagnuje a dúfala som, že tam dostanem nejaké tipy,ktoré mi pomôžu. Celé to bolo dosť podnetné a povedala som si, že prvýpríspevok na mojom blogu po dlhej dobe bude o festivale Lumen. A ako vidíte, tak sa aj stalo...
Táto prednáška bola jedna z týchmenej preplnených, dalo sa nájsť miesto na sedenie, na ostatných tovraj bolo o dosť horšie... Keď sme sa všetci opäť stretli na škole,rozhodli sme sa ísť doplniť si zásoby...kde inde ako do Tesca.Vrátili sme sa okolo pol piatej, kamaráti utekali do amfiteátra naChristallinus. Ja som sa po dlhom a ťažkom rozhodovaní nakoniecrozhodla ísť na námestie, kde som obehala všetky stánky, kúpila somsi jeden odznak a cédečko Slzy od Timothy, a potom som si na námestírozložila karimatku a vychutnávala si Lámačské chvály. Boli úplne špičkoví, jednoducho hudba, ktorá neruší pri modlitbe a dvíha ľudskúmyseľ k Bohu.
Potom prišli Saleziáni. Boli dobrí, ale nechytili maktovieako za srdce, tak som sa vydala naproti kamarátom vracajúcim saz amfiteatra (Christallinus bol údajne tiež fantastický) a spolu sme obehali všetky stánky ešte raz.
Nasledovali Timothy a ja som sa opäťrozložila na námestí na karimatke. Po prvých pár akordoch ma alepochytila strašná túžba spievať, skákať a kričať do celého sveta onádhere nášho Boha. Aj keby mi ostávalo omnoho menej síl, než somvtedy mala, nedokázala by som nedať Bohu všetko, do poslednej kvapky.Také mocné chvály to boli!
Po Timothy som sa išla do školy najesť,a keď som sa vrátila na námestie, už hrali GK Real. Rozložila som sana karimatke a pohľad mi padol na oblohu, kde sa skvel neúplný, aleneuveriteľne jasný a sýtofarebný oblúk dúhy. Trvalo mu vyše päť minútod chvíle, čo som si ho všimla, kým sa rozplynul.
Počas koncertu začalo trošku pršať,lavičky sa uvoľnili, pretože boli mokré, tak som sa aj s karimatkoupresťahovala na jednu z nich. Hudbu GK Real nie som schopná hodnotiť,jednoducho som tam sedela a vychutnávala si fakt, ze som niekde, kdeje to celé o Bohu.
Potom prišli Bluetree. A jedna jedinápesnička, ktorú hrali- God Of This City, spravila tento večernezabudnuteľným. Začala som premýšľať nad heslom tohtoročného Lumenu-Light in the city. Trnava sa má stať ohniskom, jedným obrovskýmsvetlom, z ktorého vyjdú ľudia do celého Slovenska, šíriť svetlo tam,kde žijú. A akoby toho znamením boli aj všetky veľké chválovékoncerty, ktoré sa uskutočnia tento rok- Delirious? na Lumene (ajkeď to nie sú úplne len chvály), Take It To The Streets v Prešove,Planetshakers na Campfeste... Slovensko má zasiahnuť svetlo. Som presvedčená, že Boh chcenašu krajinu veľmi, veľmi požehnať a premeniť, ale to sa nestane beznašich modlitieb.
Hudobnú časť Lumenu uzavrela skupinaFour Kornerz, na ktorej som sa už trošku nudila a bola mi zima, aleväčšina ľudí mala zrejme iný názor, keď vezmeme do úvahy, s akýmnadšením tancovali na námestí...
A bodkou za Lumenom 2008 bola polnočnásvätá omša, ktorú, predpokladám, väčšina účastníkov strávila vmystickom polospánku. Nebola som výnimkou, aj ked mne osobne nedala zaspať Festa Bang, bolasom rada, že som ich počula aspoň na omši, keď som nestihlakoncert...a musím povedať, že prekonali moje očakávanie. Z kázne manajviac zaujala myšlienka, že by sme nemali bezcieľne behať pokadejakých kresťanských festivaloch a duchovných akciách, ale mali bysme sa vnútorne dobíjať tam, kde sme, čiže nájsť si nejaké dobré spoločenstvo, ktoré nám bude na osoh. Pred rokom som totiž plánovala, že v leteobehám všetky kresťanské festivaly, ale teraz sa mi to už ako taký úžasný nápad nezdá. Musíme sa naučiť žiť v úzkom kontakte s Bohomtam, kde nás On posiela...a mňa určite neposiela obehávať všetkypodobné akcie, to viem nastopro...
Okolo druhej sme dorazili na školy, myMartinčania a Vrútočania sme si nastavili budíky ráno na siedmu a väčšina z násišla spať. Plány sa ale zmenili, rozhodli sme sa ísť na skorší vlak, tak sme vstávali o pol šiestej. Balenie pozostávalo znekoordinovanej činnosti, pri ktorej som nastrkala do batoha všetko, čo som videla a bola schopná identifikovať ako moje veci. Trnava sa s nami rozlúčila kvalitným lejakom, ten nás ale od cesty domov neodradil...
Dovidenia na Lumene 2009!
