Dve tak trochu krvavé básne...

Obyčajný deň Mŕtve životy... i živé Prázdne ako more po odlive Svetlo im oči nerozžiari Len Ty nosíš lásku v tvári Slnko prikuté na oblohe - bezmocne dáva Tvojim vlasom zlatý lesk Moje prsty sú s tvojimi spletené Vydáme sa na cestu do nebies Chodník ten je postriekaný krvou tá však bola z lásky preliata A zástupy nepohnú ani brvou keď na kríž pribijú Mesiáša Tisíce dní potom...ja nemám slov pre Lásku, čo je málo milovaná Srdcom počujem ju: "Neuteč, stoj! Patríš predsa ku mne - vykúpená." Nádej Srdce prebodnuté kopijou nelásky Kvapky krvi vpíja vyprahnutá zem Sťa čierny mrak ma halí smútok ťažký Hoci krížom to nekončí, viem Pod bolestným drevom som velebilaLásku, ktorá zachránila svet Verím, že všetko zlé porazila a smrti už viacej niet Prečo, keď svet zasiahlo Svetlo, ešte stále tápem v tmách? Nechápem, čo ma to stretlo, radosť sa vyparila: ostal strach. Dnes, kedy Láska svet zachránila, roním slzy nad neodpustením. Viem to, mnohým som ublížila,ublížila, ale prečo? Čím?