Stála som tam v nádherných, prepychovo zdobenýchšatách, a pri mojich nohách kľačali dvaja muži. Uchádzali sa o mojuruku.
Prvý prehovoril ten naľavo. Mal pekné čierne vlasy, ostrihanénakrátko, a porcelánovo bledú pleť. Tmavé, takmer až čierne oči sa muleskli chladným, striebristým leskom. Keď prehovoril, hlas mal medový, láskavý,ale zároveň v ňom bolo čosi slizké a úlisné, asi ako keď sa naša rukav horúcom letnom dni dotkne kože ropuchy. Striasla som sa a prinútila somsa ho počúvať. Vravel: „Prišiel som dnes za tebou, aby som ťa požiadalo ruku. Veľmi rád by som si ťa odviedol do môjho domu ako svoju nevestu.Vedz, že moja ríša je obrovská a stále sa rozširuje. Jej hranice zväčšujembez najmenšieho krviprelievania, ľudia sa mi vzdávajú dobrovoľne zo strachua úcty pred mojou mocou. Môžem ti dať všetko, čo len chceš a po čomtvoje srdce zatúži: šaty, šperky, zlato a drahé kamene, rozľahlé komnatyplné vzácneho nábytku, drahé a vyberané jedlá... Dám ti moc nad ľuďmi,budeš im môcť vládnuť, spravím ťa slávnou, bohatou a oslnivo krásnou. Totovšetko vykonám, ak v tejto chvíli zaznie z tvojich pier jedinéslovíčko: Áno.“
Očarená som počúvala. Tento muž mal v sebe okúzľujúcišarm, a jeho ponuka... Už som bola rozhodnutá, komu dám svoje Áno, aleslušnosť si vyžadovala, aby som vypočula aj druhého muža. Pohŕdavoa znechutene som mu teda dala rukou znamenie, že smie prehovoriť. Mojamyseľ bola rozhodnutá vôbec ho nepočúvať, ale keď z jeho úst začali plynúťslová, akosi som svoje predsavzatie nedokázala dodržať. Pozorne som sa na nehozahľadela. Husté, mäkké vlasy mu vo vlnách splývali na plecia, oči mu hľadeliz tváre úprimne, nežne a s láskou. Upieral ich na mňa s takýmzanietením, akoby som bola jedinou živou bytosťou na celom svete. A keďprehovoril, tíško, ale pevne, v hlase mal čosi, čo som nedokázala popísať.Akúsi... nežnú istou? Prestala som očami blúdiť po miestnosti a ponorilasom sa do jeho slov. Počúvala som, a bolo mi, akoby som prvýkrátv živote počula ľudský hlas. Bol to podobný pocit, ako keď zamračenouoblohou prejde slnečný lúč, a tento mi prenikal až priamo do srdca. Slovámuža kľačiaceho napravo zneli: „Ty ma nepoznáš, ale ja ťa poznám lepšie, ako typoznáš seba samu. Ak chceš, teraz zatvor oči, a ja ti ukážem, kým si,a kým môžeš byť so mnou. Ale len ak chceš...“ Zatvorila som oči. Dala somna jeho slová, veď som nemala čo stratiť. Bola som zvedavá, čo mi môže ponúknuťtento, v porovnaní so svojím protivníkom tak biedne vyzerajúci muž.I keď nebol bohato oblečený, v jeho zovňajšku a správaní boločosi dôstojné a kráľovské.
A čo sa stalo, keď som zavrela oči? Videla som všetkyveci, ktoré ma mali napĺňať, ktorými som žila, a uprostred nich somsedela... ja sama, s hlavou na kolenách, a plakala som bezmocne akomalé dieťa. Nič z toho totiž nedokázalo dať môjmu životu zmysel, smer,cieľ, naplnenie... Všetko tu bolo len sami pre seba , nič tu nebolo pre mňa.
„Som tu pre teba,“ začula som odrazu slová tohto muža. „Ajkeby sa všetko zrútilo, som tu pre teba,“ zopakoval nežne a... prosebne? Aleprečo? A v najbližších sekundách sa mi premietol pred očami celý môjživot ako poriadne zostrihaný film. Tony osamelosti, bolesti, pohŕdaniaa nelásky, množstvo preplakaných nocí...a pár prchavých chvíľok šťastia,ktoré tú bolesť mali vyvážiť...Dá sa to? Aký má vôbec to všetko zmysel?
Bolesť ma zaplavila ako kruté, ničivé vlnobitie. Prinútilasom sa otvoriť oči a ďalej počúvať slová tohto muža: „Nemôžem ti ponúknuťslávu, úspech a bohatstvo, len nebezpečenstvo, pohŕdanie chudobu, lebo toja prežívam, a málokedy sa mi dostane uznania.“ Opäť som zavrela oči,nemala som záujem, to isté prežívam aj tu. Túžila som zrevať, aby ho vyhodili,ale náhla mi zlyhal hlas, keď som počula jeho ďalšie slová: „Ale môžem tiponúknuť šťastie, ktoré ti nikto a nič nevezme, život, ktorý si zaslúžibyť takto nazývaný, a lásku, v ktorej všetky tvoje bremená vezmem naseba.“ So zavretými očami som videla, s akou láskou nesie tie bolesti,ktoré mne hrozili zlomením... A keď som ich otvorila, hľadiac mi do očípovedal: „Záleží mi na tebe viac ako na vlastnom živote.“
Podišla som k nemu, vložila som svoju dlaň do jehoa tak som vyslovila: „Áno.“ V očiach sa mu zaleskli slzy, radoval saz môjho šťastia – na jeho vlastnom mu nezáležalo. Ako sme tam tak stáli,prebralo nás zvláštne puknutie. Čiernovlasý muž zmizol, ostal po ňom len čiernyfľak a zápach síry. Obrátila som sa k svojmu snúbencovi a onzašepkal: „Ak budeš chcieť, ostaneme spolu naveky...“
Dnes si môžeš vybrať. Komu zveríš do rúk svoj život? Komu povieš svoje Áno? Boh čaká na Tvoju odpoveď...
