V istom dome býval významnýumelec, koncertný majster, ktorého veľkou vášňoubolo zbierať gitary. Veľa času trávil v bazároch, vpodkroviach a pivniciach, odkiaľ vychádzal často zaprášenýa špinavý od pavučín, no v ruke víťazoslávnedržal najnovší prírastok do svojej zbierky. A jehotvár vždy žiarila šťastím.
Keď prišiel domov, gitaru vždypozorne prezrel, očistil, opravil, ak bola polámaná,nalakoval... až sa každá, aj tá najzničenejšia,skvela krásou. Potom na ňu natiahol nové struny ,naladil ju a odložil do izby k ostatným. Každý deň knim aj niekoľkokrát podišiel, aby jednu z nich vzal do ruky avylúdil z nej nádherné melódie, priktorých ľudia zabúdali na strach a smútok.
Jedného dňa, tak ako po mnohéiné, doniesol domov ďalšiu gitaru. Bola taká zničená,že jej oprava si vyžadovala veľa času, no nebola prvá anijediná. No naša úbohá gitara si myslela, že jenajzničenejšia na svete... Len sa smutne chúlila v kúteizby a keď videla, ako majster berie do rúk jednu z jejdružiek a nežne na nej hrá, jej roztrhané struny sachveli slepou závisťou. Cítila sa taká úboháa naničhodná! Túžila spievať tak ako ostatné,túžila vyludzovať zo seba nádherné tóny,ale nemohla! I napriek tomu, že na nej majster každý deňopravil toľko, koľko mohol, bola stále doničená,pokrivená a s úbohými zvyškami strún,neschopná vydať zo seba jediný tón. Ako tam takstála, hlavou sa jej honili pochmúrne myšlienky: žesem vlastne nepatrí, že je príliš zničená, žejedného dňa majster jej opravu vzdá a ona opäťskončí niekde medzi starým haraburdím, celápolámaná...a zabudnutá.
Jedného dňa, keď majstervošiel do miestnosti, uprel svoj zrak na ňu a povedal jej: „Poď.“Veľmi nežne ju vzal do rúk – pod jeho dotykmi sa jejrozbúchalo srdce – a keď jemne pritiahol jedinú celústrunu, ktorá jej ešte ostala, takmer zamdlievala od šťastia.A potom na tejto jednej jedinej strune zahral kratučkú, nonádhernú pesničku. Zdalo sa, že celý svetstíchol a počúva. Ľudia sa zastavili, vtácizamĺkli, ba ešte aj slnko sa zastavilo na svojej púti. Takto bolo vždy, nech vzal do rúk ktorúkoľvek z nich.Každá z nich mala v sebe moc zmeniť beh sveta – keď bolav rukách majstra.
Vtedy našej úbohej gitarezačali stekať po strunách slzy. Pochopila...
Nezáleží na tom, akočasto berie majster tú-ktorú gitaru do rúk,lebo ich miluje všetky rovnako. Nezáleží na tom, akoveľmi je zničená, zanedbaná, zúbožená,majster ju dokáže opraviť... a urobí to rád...
Nezáleží na tom, čiešte len čaká na opravu a nové struny, alebo na nej majsteruž hrá...záleží mu na nej stálerovnako.
...Lebo Syn človeka prišiel hľadaťa zachrániť, čo sa stratilo...(Lukášovo evanjelium,19. kapitola, 10. verš)
