Zo života opatrovateľky 4 - jazykové trapasy

Keďže sme potrebovali aj nejaké známky, tak občas si tú hodinu s nami aj odtrpela, väčšinou nám ale len nadávala akí sme neschopní a že nič nevieme. No a niekedy nám nakázala: "Naučte sa slovíčka z x-tej lekcie, nabudúce z nich píšete písomku!" Ani ma nenapadlo doma sa slovíčka učiť, v každej lekcii ich bolo okolo 10-15. Pred hodinou som si ich prečítala, písomku napísala na 1 a po hodine som ich zase všetky zabudla. Takže som mala z nemčiny prakticky samé jednotky, aj na vysedčení, hoci som z nej bola úplne dutá. A pár rokov po škole som nemecký jazyk nepoužívala vôbec, takže som zabudla aj to málo, čo sa na mňa predsa len nalepilo.

Pred tým, ako som nastúpila ako opatrovateľka som začala oprašovať nemčinu a prihlásila sa na 3-mesačný intenzívny kurz nemčiny do jazykovej školy priamo v centre Viedne a každý deň tam z Bratislavy dochádzala. Padli naň všetky moje úspory. A naučili ma tam za tie 3 mesiace viac, ako za celé 4 roky na strednej škole.

Napriek tomu, že moja úroveň nemčiny pokročila, mala som istý čas blok a neodvažovala som sa oslovovať Rakúšanov. To bolo ešte pred tým, ako som sa stala opatrovateľkou. Nie som zrovna extrovertný typ človeka a tiež som sa bála, že sa mojej nemčine budú smiať, alebo že mi nebudú rozumieť. Raz to ale muselo prísť a ja som raz niekoho musela osloviť, aby som sa na niečo spýtala. A zistila som, že sa mi ani nikto nesmeje, a že mi dokonca rozumejú. Môj blok pomerne rýchlo padol, osmelila som sa a začala viac komunikovať.

Napriek tomu som sa neskôr jazykovým trapasom nevyhla. V tom čase som to už ale nebrala tak tragicky, v Rakúsku žije veľa cudzincov a viem, že oni sú zvyknutí aj na takéto veci.

Prvý trapas sa mi stal, keď som išla do obchodu kúpiť zápalky. V byte bol starý sporák ktorý sa dal zapáliť len s nimi a tak keď došli, vybrala som sa nakupovať. Ibaže sa mi poplietli slovíčka. Predavačke hovorím, že si prosím Zunge. Predavačka vypleštila oči, na niekoľko sekúnd stratila reč. Len na mňa čumela, ústa otvorené, oči vypleštené. "Čo prosím??" spýtala sa, keď vstrebala prvotný šok. "No chcela by som kúpiť Zunge" opakujem. Nastalo zase ticho. Dav ľudí v rade za mnou ani nedýchal, bolo mŕtvolné ticho a všetci na mňa hľadeli. "Nerozumiem" hovorí predavačka. Ja som si vtedy ešte veľmi nepripúšťala, že hovorím niečo nesprávne, takto som to predsa počula. Či nie? Čomu nerozumie? "A aký Zunge chcete, bravčový…?" snažila sa predavačka predsa len mi nejak vyhovieť, hoci asi si o mne myslela radšej ani nechcem vedieť čo. "Nieee, predsa Zunge, na oheň", hovorím, a rukou som naznačila pohyb, ako keď škrtáte zápalkou o krabičku. V tom momente sa dav ľudí za mnou začal smiať a predavačka konečne pochopila: "aaaaa, Zünder!" Pre tých, čo nevedia nemecky podotýkam, že to prvé sa číta "cunge" a to druhé "cinda". No c ako c. Predavačka síce konečne pochopila, ale ja som aj tak nepochodila, zápalky nemali, len zapalovač a ten som nechcela. Za všeobecného veselia nakupujúcich som celá červená a s prázdnou odchádzala z obchodu. Ale čo, aspoň som im rozveselila deň. Ako hovorím, vtedy som to už tak tragicky nebrala. Keď som sa potom hneď ako to bolo možné pozrela do slovníka, čo som to vlastne pôvodne pýtala, zistila som, že jazyk.

Druhý trapas čo sa mi stal bol trocha vulgárnejší. Našťastie, dotyčný to ale nebral nijak tragicky. Jedného Rakúšana som sa totiž spýtala, či keď sa jeho sestra zoznámila so svojím manželom bol on rozvedený. A ako slovo rozvedený som použila namiesto "geschieden" (gešídn) "geschissen" (gešisn). Rozdiel viac-menej len jedno písmenko, ale inak významovo obrovský. Dotyčný sa začal smiať ale hneď pochopil čo som myslela a aj mi odpovedal. No omylom som sa ho spýtala, či bol jeho švagor posr.ný keď sa s ňou zoznámil.

Okrem týchto dvoch trapasov sa mi už našťastie žiadne ďaľšie nestali, ak nerátam, keď som namiesto divá sviňa (v zoo) povedala divé prasiatko, čím som dotyčného tiež rozveselila.