Je pravda, že s mojou nemčinou som na začiatku mala dosť problémy. Stali sa mi nejaké nedorozumenia, vždy som si ale nakoniec poradila a vybavila čo bolo treba. Nikdy som nevyrobila žiaden prúser.
Syn mojich klientov býval, ak si dobre pamätám nejak 300 km od Viedne, tak svojich rodičov navštevoval len sporadicky. Niekedy mi ale telefonoval, alebo som bola nútená zavolať ja jemu, keď som sa potrebovala na niečo spýtať. No a mala som mu problémy rozumieť. Síce hovoril so mnou spisovne, ale strašne rýchlo. Hovoril so mnou ako s rodeným Rakúšanom, nebral ohľad na to, žeby mohol hovoriť trocha pomalšie, žeby mohol používať jednoduchšie slová a vety.
Keď bol u rodičov na návšteve, bol ku mne veľmi milý a chválil ma. Napr. videl, keď som išla z nákupu, že mám v taške šalát a s úsmevom ma chválil, že je super, že robím aj zdravé potraviny. Mala som z neho pocit, že je s mojou prácou spokojný. Však som sa snažila.
A že som nerozumela perfektne nemecky? Ale vždy som si nejako poradila. Okrem toho, s babkou a dedkom sa aj tak moc porozprávať nedalo a s ním som komunikovala málo. Okrem toho som nemala pocit, že na prácu, kde zarobím 35 eur na deň (bolo to v roku 2007) - 490 eur za 2 týždne takmer non-stop služby (k dispozícii som musela byť stále aj v noci) potrebujem medzinárodný certifikát z nemčiny. Svoju prácu zvládam, nie vždy síce hneď dobre rozumiem, ale snažím sa, učím sa. Moje zmýšľanie, ako som sa čoskoro dozvedela ale nezdielal on. A tak som jedného pekného dňa obdržala telefonát z mojej agentúry ktorá ma tam dosadila, že syn mojich klientov ich požiadal, aby ma vymenili.
Neverila som tomu. Skutočne som si myslela, že je to omyl. Že sa pomýlili, mali zavolať do inej rodiny, inej opatrovateľke a omylom zavolali mne. Mňa žeby chcel ich syn vymeniť? Tomu som neverila! Však bol ku mne vždy taký milý a stále ma chválil, ako dobre varím, ako dobre sa starám. Nerobila som si z toho telefonátu ťažkú hlavu a proste len čakala, že mi neskôr zavolajú a povedia, že to bol omyl. Miesto toho prišiel syn a začal sa mi ospravedlňovať. Že on proti mne ako nič nemá, ale že zle rozumiem nemecky, často mi musí vety opakovať. A blabla. A že je mu to hrozne, ale fakt hrozne ľúto, ale on chce niekoho, kto mu bude rozumieť všetko a hneď na prvý krát. Ostala som ako obarená, konečne som si uvedomila, že je to pravda. Vyhodili ma. Nebola som tam ani 3 mesiace.
Neodišla som ale hneď, prvá opatrovateľka ktorá došla ako moja náhrada sa tam porozhiadla, pozrela krivým okom na starcov a povedala, že ona tam neostane ani deň. Že toto je niečo strašné a ona je zvyknutá na lepšie. A bola preč.
Tak ma požiadali, či tam môžem ostať dokým nenájdu novú opatrovateľku. No ostala som, čo som mala robiť. Iný príjem som nemala a každá koruna bola dobrá. A potom som odišla navždy.
V agentúre si z toho ťažkú hlavu nerobili a hneď som bola pridelená inej babke.
Zo života opatrovateľky 5 - môj vyhadzov z prvej rodiny
Nič netrvá večne. Niežeby som bola v tejto rodinke dvoch dementných starších manželov neskonale šťastná, niežeby ma nevyčerpávala starostlivosť o nich, ich neustále zmeny nálad, niekedy agresívne chovanie i občasné vyhadzovanie z domu, neustále hľadanie poschovávaných vecí, ale mala som tam aj jednu veľkú výhodu - každý deň som mohla ísť aj na nejaký čas von a spraviť si voľno. A tak som napr. išla na Donauinsel a korčulovala. Alebo som si odskočila na výstavu zvierat. Môj pobyt u nich sa týmto stával znesiteľnejším. Zatiaľ som nevedela, či je to v iných rodinách lepšie či horšie, nemala som s čím porovnávať. Bola to moja prvá rodina. Odísť som ale neplánovala, bála som sa, že inde by to bolo horšie. Osud ale zariadil, že som v tejto rodine dlho nepobudla.
