Rozprávka o švajčiarskom Slovensku už nehovorila, že tam to trvalo 200 rokov. V roku 1815 spravili Švajčiari odvážne rozhodnutie a stali sa po Švédsku druhou najstaršou neutrálnou krajinou na svete. V roku 1874 tam odštartovala prudká priemyselná expanzia a rýchle budovanie železničnej siete, ktoré následne umožnilo boom cestovného ruchu. Ďalším dôvodom dnešnej švajčiarskej prosperity je dlhodobá koncentrácia na odvetvia s vysokou pridanou hodnotou. Swatch, Tissot, Rolex, Nestlé, Roche, Novartis a desiatky ďalších špičkových firiem kraľujú farmaceutickému, hodinárskemu a potravinárskemu priemyslu. Veľmi dôležitým príspevkom k blahobytu Švajčiarska je skutočná podpora zahraničného obchodu ako aj spoľahlivý a diskrétny finančný sektor (áno, aj s problematickými vkladmi od nacistov počas vojny).
My na Slovensku zatiaľ musíme strážiť také samozrejmé veci ako demokratickosť volieb ústavných sudcov či kontrolovať, aby vládni politici nerozkradli všetky spoločné zdroje cez verejné obstarávanie či rôzne dotácie. Možno sme z toho takí unavení, že nám neostáva chuť ani sila sformulovať zmysluplnú víziu pre Slovensko na najbližších 20 rokov. Pravdepodobne preto potom ako národ vždy radšej uveríme rozprávke o poletujúcom zlatom holubovi ako poctivej rade o tom, že z malého kuriatka je možné dochovať sliepku a postupne, za niekoľko rokov, vybudovať celú farmu.
Prajem si, aby sme na Slovensku raz našli naše vlastné „švajčiarske hodinky", ktoré nás preslávia po svete. Možno za nimi budú slovenské firmy Eset, Sygic, Pixel Federation či Etarget, možno to bude niečo iné. Želám si, aby Slováci viac uverili svojim schopnostiam a menej sa spoliehali na politikov a štát. Prajem si, aby sme sa v budúcnosti lepšie starali sa o naše lesy, lúky, polia, vodu, vzduch lebo je to vzácne bohatstvo, ktoré sme len zdedili. Slovensku prajem, aby ho v budúcnosti viedli rozumní a čestní ľudia, ktorí už poznajú cestu k úspechu a dokázali to vo svojich predošlých profesiách.
Keď sa pozerám na Petra Sagana, Mariána Hossu, Zdena Cháru či Dominiku Cibulkovú, myslím, že aj my raz môžeme byť národom víťazov. Záleží len na nás, či sme ochotní vyhrnúť si rukávy, nevyplakávať nad osudom a menej závidieť. Ak sa nám to raz podarí, potom budeme môcť byť na Slovensko aj na seba všetci právom hrdí.
