Do toho všetkého vstúpil aj súčasný emotívny konflikt medzi predsedom OĽaNO a predsedom SaS. Igor Matovič tvrdí, že Sulík je egomaniak, rozbíjač vlád, koalície a strán. Sulík podľa Matoviča rozbíja demokratické vlády, dáva sa do kopy s fašistami a poľuje na tých, s ktorými by mal spolupracovať. Sulík zasa kontruje, že s Matovičom sa nedá vládnuť, pretože ma „mánické“ fázy a keď si niečo zmyslí, tak to musí presadiť, bez ohľadu na škodlivosť návrhu, formy a spôsobu, akým sa jeho geniálne nápady schvaľujú a že súčasný spôsob vládnutia nahlodáva demokraciu a dláždi cestu návratu Fica spoločne s fašistami k moci. Navyše mu samozrejme vadí aj to, že je pomstychtivý a kope do SaS. Z týchto dôvodov požaduje SaS to, aby Igor Matovič odišiel z vlády, pretože to ma údajne zlepšiť jej fungovanie. Pozrime sa však na niektoré ich argumenty.
Najmenej dôležité z pohľadu spoločnosti sú ich dohadovania o tom, kto je väčší egomaniak. Z vonkajšieho pozorovania sa mi to však javí tak, že obaja sú egomaniaci, okolo ktorých sa musí točiť strana, či mediálna pozornosť. Obidvaja sa v rámci strany správajú ako feudáli. Obaja majú svoje strany uzavreté a kontrolujú, koho do strany príjmu a koho nie. Asi sa obaja boja, že by ich niekto schopnejší mohol na čele strany vystriedať. V prípade SaS o tom svedčí fakt, že v strane nastali 2-3 výrazne čistky, ktoré upevnili moc predsedu. V prípade OĽaNO zasa to, že nikto netuší koľko má členov, aké má štruktúry, či má snemy a pod. V súvislosti s egomaniactvom sa spája aj pomstychtivosť. Matovič posielal Sulíka kopať hroby, Sulík zasa „prechádzal“ okolo protivládneho protestu. Matovič robí naprieky ministrom SaS, Sulík žiada odchod Matoviča z vlády aj keď každej súdnej osobe musí byť zrejmé, že sa tým nevyrieši nič podstatné. Matovič bude naďalej predsedom najsilnejšej strany, naďalej bude mať v rukách najvyšší počet „žetónikov“ a stále bude mať rozhodujúci vplyv na koaličných radách. Javí sa mi to teda iba tak, že Sulík chce Matoviča verejne ponížiť, aby už druhý krát musel rezignovať zo svojho postu. Veď tá požiadavka o odchode Matoviča z vlády nastala až po prelomení veta prezidentky a až potom, čo Matovič povedal, že Sulík sa potajme dohaduje s Ficom.
Nemenej zaujímavé je aj tvrdenie Igora Matoviča o tom, že Sulík poľoval na Ivetu Radičovú a teraz poľuje na súčasnú vládu. V tomto prípade by som si však dovolil poznamenať, že zlodej kričí, chyťte zlodeja. Pamätám si, ako to bolo práve OĽaNO, ktoré od leta 2019 neustále „poľovalo“ na ostatných členov vtedajšej opozície. Na Beblavého kvôli gorile, Trubana zas pranieroval za drogy, Andreja Kisku za niektoré jeho pochybné činnosti a zato, že mu „ukradol“ Remišovú a najmä, na KDH. Pamätáme si jeho „podpásovky“ ktoré im uštedril. Či už pri téme potratov, registrovaných partnerstiev alebo o dohode o neútočení medzi PS/Spolu a KDH. Vtedy, keď malo OĽaNO 5%, bol každý útok a vysávanie voličov z tábora iných strán v poriadku. Matovič vtedy nehovoril nič o tom, že je treba obetovať stranícke záujmy vyššiemu cieľu. Podľa mňa sa obáva presne toho, že rovnako, ako on vysal KDH a z časti SaS a Za ľudí, tak by dnes Sulík mohol vysať jeho stranu.
Tieto ich politické hašterenia sú však len parciálne. Omnoho dôležitejší z môjho pohľadu je ich argument o tom, že každý z nich chce ochrániť demokraciu pred Ficom a fašistami. Je tomu naozaj tak a ide im o to, aby demokratická republika neskončila pod ruskou, komunistickou či fašistickou čižmou? Veľmi o tom pochybujem. Ako som spomenul v úvode, ich politické strany sa ani zďaleka nepribližujú štandardným stranám západných demokratických štátov. Z môjho pohľadu sú obaja autokrati, ktorí sa o moc nedelia. Navyše, je až komické počúvať vyjadrenia niektorých poslancov o tom, že Sulík získal vo voľbách X% a Matovič Y% a preto by mal byť Sulík ticho a „šúchať“ nohami. Tie volebné % získali strany a nie ich predsedovia. Strany na základe volebného výsledku, (okrem tučného finančného príspevku) majú aj určitý počet poslaneckých mandátov. Ak by poslanci rozumeli tomu, čo je náplňou ich práce, tak by taký argument nikdy nepoužili. Poslanci nemajú byť obyčajnými žetónmi, či hlasovacou mašinériou, ale autonómnymi osobnosťami. Preto by skôr mali argumentovať počtom poslancov, ktorí si myslia, že ten ktorý minister je človek na správnom mieste.
Tieto ústavné „zvyklosti“ koaličnej rady, ktorá rozhoduje takmer o všetkom v našom štáte, by ešte boli v norme, ak by ako Sulík tak aj Matovič nemali niektoré nebezpečné vyjadrenia, ktoré s demokratickou republikou s jej inštitúciami, zvyklosťami, brzdami a protiváhami , či trojdelením moci, nemali nič spoločné. Pamätám si, ako Sulík v predvolebných diskusiách hovoril o tom, že je treba spolitizovať políciu a začať vyšetrovať. Dokonca aj prezident Kiska mu v tom oponoval, že trestný proces musí byť apolitický a nemožno zasahovať do súdnej moci. V podobnom duchu sa vyjadruje aj Matovič, ktorý tlieska každému zatknutiu politicky exponovaných osôb a vyvoláva podozrenie, či sa toto všetko nedeje naozaj na politickú objednávku. Toto všetko sú veľmi nebezpečné veci, ktoré nahlodávajú krehký inštitucionálny systém a vytvárajú ideálne podhubie práve preto, čomu sa údajne snažia zabrániť. Vytvoreniu totality spojenectvom Smeru a fašistov.
Ak by týmto dvom pánom naozaj išlo o demokraciu, tak by sa pustili do budovania silných inštitúcií, ktoré by boli schopné odolať chúťkam politikov. Silný a odolný systém dokáže ubrániť spoločnosť pred diktátormi. V prípade Západných štátov je omnoho ťažšie vytvoriť taký totalitný systém, aký sme zažili my v čase komunistickej hrôzovlády. Spoločnosť je chránená súdmi, výkonná moc je relatívne oddelená od moci zákonodarnej, politické strany sú navyše aj filtrom a poistkou, aby do parlamentu išli viac, či menej normálni ľudia. Silné postavenie majú samosprávy, občianske inštitúcie, cirkvi a pod. Nič z toho však nie je predmetom záujmu týchto dvoch osôb. Len ich vlastný záujem.
Nespokojnosti občanov sa čudovať rozhodne nemôžeme. Stav, aký na Slovensku vládne je katastrofálny a máme šťastie, že ešte stále môžeme hovoriť o živote v ako-tak slobodnej spoločnosti. Ľudia boli, sú a zrejme aj budú neustále svedkami toho, ako sa v ich mene a na ich účet obohacujú rôzne finančné skupiny, vrcholoví úradníci, sudcovia, prokurátori a najmä – politici. Keď k tomu prirátame fakt, že väčšina politických strán sú len firmy, kde je predseda konateľ a spolumajiteľ spolu s rôznymi „podnikateľmi“ a že tieto strany nedokážu vygenerovať skutočné politické, či odborné kapacity, frustrácia logicky musí narastať. Každý z nás ma nejakú mieru kognitívnych schopností. Človek rozhodne nepotrebuje byť jadrový fyzik aby chápal, že väčšina diskutujúcich v televíznych politických debatách tam nemá čo robiť. A už vôbec nie určovať verejnú politiku a verejnú dišputu. Predstavme si naozaj normálneho elektrikára, ktorý sa po šichte rozhodne ísť do krčmy na pivo a vidí v televíznej debate osobu, ktorá zjavne téme ktorú rozoberá nerozumie. V tom momente nastane frustrácia a konštatovanie, že aj výčapník by bol lepším poslancom. Aspoň by sa netváril, že tomu rozumie.
Preto je našou občianskou povinnosťou poukázať na chyby súčasného systému a nedovoliť politikom, aby falošnou hmlou zastierali svoju neschopnosť či túžbu po moci.
