Veľkým problémom a prekliatím Slovenska považujem to, že parlamentná väčšina, rovnako ako vláda, je de facto prepojená a ovládaná jediným para ústavným orgánom – koaličnou radou, čo by samo o sebe nebolo až takým problémom, ak by poslanci boli autonómni aj fakticky, a ak by strany nefungovali v režime firm-type party, ale v štandardnom demokratickom - otvorenom režime.
Politické strany sú neoddeliteľnou súčasťou každej modernej občianskej spoločnosti, pretože prostredníctvom politických strán sa občania uchádzajú o volené funkcie, vstupujú do politickej súťaže, kultivujú verejný politický dialóg a v rámci vnútorných štruktúr sa generujú najvhodnejší kandidáti, resp. reprezentanti určitej politickej ideológie do jednotlivých volieb. Politické strany by mali pôsobiť ako filter, prostredníctvom ktorého sa do volebných súťaží, či už komunálnych alebo parlamentných, dostanú tí najvhodnejší kandidáti. Či už z hľadiska odbornej, morálnej, osobnostnej a pod.
Politické strany by mali mať aj funkciu tmelu v spoločnosti, pretože moderná občianska spoločnosť je diametrálne odlišná od spoločností, akými boli grécke staroveké demokratické mestské štáty. Kým v Aténskej Agore na seba jednotliví slobodní občania „videli“, mohli spolu diskutovať či hlasovať, tak v dnešnej spoločnosti je predstava Aténskej demokracie nemysliteľná, vzhľadom na všeobecné volebné právo, veľkosť územia, názorovú diverzitu a pod. Nehovoriac o tom, že grécke demokracie boli veľmi nestabilné a zväčša sa v priebehu určitého obdobia zmenili na oligarchiu.
Na to, aby politické strany plnili svoje spoločenské funkcie však musí byť zabezpečených niekoľko záruk a garancií. Členovia a sympatizanti politických strán musia mať garantované práva a slobody. Nesmú byť perzekvovaní za to, že sa politicky angažujú. Politické strany musia byť otvorené novým členom, resp. občanom, ktorých spája rovnaká alebo príbuzná politická ideológia. V samotnej strane musia byť vybudované štruktúry, ktoré nedovolia predsedom uchvátiť absolutistickú moc v strane a garantujú každému členovi uchádzať sa o stranícke funkcie, politické nominácie, či hlasovať o programe a kandidátke strany. Vo vzťahu k verejnosti musia mať transparentné účty a otvorené účtovníctvo.
Čo sa týka financovania, som toho názoru, že politické strany by buď nemali dostávať žiadne peniaze od štátu, ale mali by buď vytvárať zbierky, alebo vyberať členské. Prípadne by sa mala vytvoriť kombinácia príspevkov od sympatizantov a členov s rozumným príspevkom od štátu, ktorý by bol menší a zohľadňoval by aj počet členov v strane. Jednak z toho dôvodu, že vysoká dotácia na činnosť politických strán vytvára silný predpoklad na to, aby sa politickej súťaže zúčastňovali rôzni ziskuchtiví ľudia, ktorí si z volieb vytvorili slušný spôsob obživy. Druhým aspektom je, aby spoločnosť sama rozhodla, prostredníctvom - či už členstva alebo príspevkov, ktoré strany, či politické hnutia a v akej miere majú na Slovensku pôsobiť. Demokratická republika by nemala byť len o tom, že občania majú moc iba v deň volieb.
Preto navrhujem v zákone o politických stranách upraviť vyššie uvedené princípy, na ktorých by parlamentné strany mali fungovať, čím sa vytvorí predpoklad na to, aby sa odstránili tzv. „firemné“ strany, kde predsedovia politických strán sú v skutočnosti konateľmi a prostredníctvom mocenských prostriedkov si vynucujú poslušnosť členov vo svojich stranách. Je jasné, že ak existujú na Slovensku dokonca aj parlamentné strany, ktorých členstvo schvaľuje predseda alebo jemu podriadení ľudia, tak si do strany nepustí niekoho, koho by mohol vnímať ako konkurenciu.
Za ďalšie, ak nebudú existovať vnútorne demokratické rozhodovacie procesy, tak si predseda strany môže ľahko vynucovať napríklad poslaneckú poslušnosť a lojalitu tým, že ak nebudú poslanci hlasovať tak, ako on uzná za vhodné, tak ich buď posunie na de facto nezvoliteľné miesto na kandidátke alebo ich na kandidátku nezoberie vôbec. Rovnako tak členovia v týchto stranách majú relatívne malé právomoci a možnosti, ako korigovať rozhodnutia predsedov na koaličných radách, ktoré v našom politickom systéme vo veľkej miere rozhodujú skoro o všetkom, čo sa udeje v štáte. Bez diskusie, bez kontroly, bez občanov. Tento spôsob vlády, ktorý z ústavného a demokratického systému robí čisto formálny proces, pretože reálne rozhodnutia sa robia na neformálnych zasadnutiach koaličnej rady, sa nazýva partokracia.
Koaličná rada v podmienkach Slovenskej republiky je obdobou pětky v období Československej republiky. Ferdinand Peroutka obdobie pětky komentoval slovami „Fakta jsou taková, že Národní shromáždění se neschází, aby volně porokovalo a rozhodlo o záležitostech, nýbrž taková, že záležitosti jsou předem rozhodovány v lůně stran. Nějakou dobu byly rozhodovány dokonce jen pěti lidmi. Sdružení pěti politických stran dodává hotové gramofonové desky, jež jsou pak obehrávány v první i druhé sněmovně.“ Praktická činnosť týchto dvoch systémov Nám ukazuje, že ako v minulosti, tak aj v súčasnosti, je politická moc sprevádzaná množstvom podozrení zo spáchania korupcie.
Je tomu tak preto, že s obrovskou mocou rastie aj vysoké riziko korupčného správania. Predsedovia strán získavajú sebavedomie, strácajú morálne zábrany či empatiu. Parlament či štátna správa sú len servilnými podporovateľmi partokracie, pretože pre človeka je veľmi ťažké vzdorovať tak brutálnej moci. O to zvlášť, keď politickí lídri majú pocit beztrestnosti, pretože minister vnútra, ktorý je politik, má významný vplyv na Policajný zbor Slovenskej republiky a generálny prokurátor, resp. špeciálny prokurátor, vychádza z parlamentnej voľby, aj keď určitú mieru ingerencie pri generálnom prokurátorovi má aj prezident. Z nahrávok, ktoré unikli na verejnosť, mali občania možnosť vidieť v priamom prenose vplyv predstaviteľa politickej moci na generálneho prokurátora. Mali možnosť vidieť devastačné následky toho, keď politická moc výraznou mierou prevyšuje a ovláda zákonodarnú a výkonnú moc v štáte.
Výsledkom dnešného marazmu je práve tento zle nastavený systém fungovania politických strán, ktorý nereflektuje na reálne konanie ľudí, na ich túžbu po moci, ktorá ich korumpuje. Je tragikomické sledovať SaS, ktorá povalila vládu a na tlačovke ústami jej predsedu skonštatovala, že na stole sú teraz 3 možnosti a musia sa ešte poradiť, čo ďalej. Naozaj urobili tento krok bez toho, aby mala strana ako celok premyslené, čo budú robiť ďalej, čo prinesú spoločenstvu? Mne z toho vyplýva, že SaS len plnila príkazy predsedu, ktorého poháňala túžba pomstiť sa Matovičovi. V opačnom prípade, by strana mala premyslené postupné kroky a dala mandát svojím predstaviteľom vyjednávať s lídrami ostatných strán, ako vyriešiť súčasnú krízu.
Recipročne to samozrejme platí aj na Matoviča, ktorý sa nebol ochotný vzdať svojej stoličky a svojho štýlu riadenia vlády a v „strane“ OĽaNO nebolo sily, ktorá by mu povedala - stačilo. Aj Sulík, aj Matovič sú konateľmi svojich politických s.r.o. a nie sú zvyknutí riadiť sa rozhodnutiami strany, koaličnej väčšiny, jednoducho nikým. Je čas tento zlý politický systém zmeniť. V opačnom prípade ani 50 rokov po revolúcií nebudeme môcť hovoriť o tom, že sme skutočná demokratická-republika. A ľudia, podobne ako v Maďarsku volia Orbána, budú voliť Fica preto, lebo je zárukou nejakých istôt, pokoja a stability.
