Sudcovská nezávislosť a nestrannosť je ústrednou zložkou každého demokratického a právneho štátu. Má zásadný význam pre deľbu moci v štáte, pre právny poriadok a ľudské práva. Už barón Montesquieu vo svojich prácach opísal potrebu separácie verejnej moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Môžeme skonštatovať, že týmto položil základy modernej konštitucionality, pretože jeho prácami sa inšpirovali aj „Founding Fathers“ – otcovia zakladatelia USA, ktorí v ústave jasne stanovili orgánom verejnej moci ich úlohy a funkcie. Zákonodarnú moc zverili Kongresu, výkonnú moc prezidentovi USA a súdnu moc súdnemu systému USA s vrcholovým orgánom – Najvyšším súdom USA. Ústava USA Najvyššiemu súdu priznáva rozhodovať spory, kde jednou zo strán je štát, alebo federácia. Ostatné spory posudzujú súdy nižších inštancií (štátne súdy a Najvyššie štátne súdy) a Najvyšší súd USA je len odvolavacím orgánom, ak tak stanovuje zákon.
V roku 1803 však nastal zlom revolučným precedensom v spore Marbury vs. Madison, ktorý de facto stanovil súdnu kontrolu ústavnosti zákonov, či vládnych nariadení a pod., Najvyššiemu súdu USA. Najvyšší súd dal taktiež najavo, že pokiaľ by zložky politickej moci mohli platnosť ústavy USA ľubovoľne uznávať, či rušiť, viedlo by to k režimu, v ktorom by orgány politickej moci (kongres či prezident), rozhodovali o tom, čo je zákonne a ústavné, a čo nie je. Právo domáhať sa spravodlivého procesu však majú občania USA garantované aj v niektorých ustanoveniach Listiny práv. Spomeňme právo na rýchly a verejný proces, právo na obhajobu, právo predvolať svedkov, právo byť informovaný o charaktere a dôvodoch obžaloby a byť konfrontovaný so svedkami obžaloby. Súdy nesmeli stanovovať neprimerané kaucie, ustanovovať kruté tresty a pod.
Ústava USA, jej akcent na vládu práva a rozsiahle práva jednotlivcov mala veľký vplyv na väčšinu demokratických štátov vo svete. Aj vďaka tomu je jedným zo znakov demokraticky koncipovanej ústavy postavenie súdnej moci samostatne, výslovne, či nepriamo. Je neoddeliteľnou súčasťou každej ústavnej schémy. Lord Steyn zo Snemovne lordov britského parlamentu to povedal takto: „Súdnictvo môže účinne plniť svoju úlohu len vtedy, ak verejnosť má dôveru, že súdy, dokonca aj keď niekedy nesprávne, konajú celkom nezávisle.“
Ak sa pozrieme aj na ústavy nedemokratických, resp. totalitných štátov, a v tomto prípade je irelevantné, či sa jedná o komunistický, teokratický, fašistický či nacistický režim, spoločným znakom je, že aj tieto ústavy majú, ako-taký, výpočet ľudských práv, ktoré sú formálne chránené ústavou, či zákonmi. Problematické je však ich reálne uplatnenie, nakoľko poznáme súdne procesy v ZSSR, nacistickom Nemecku, ČSR po roku 1948 a pod. Tieto právne normy sú však „mŕtve“, pretože v totalitných štátoch neexistuje nezávislý a nestranný súd, ktorý by tejto litere vdýchol život.
Sudcovská nezávislosť má dve hlavné funkcie: zabezpečiť procesnú spravodlivosť v jednotlivých súdnych procesoch a zaručiť ochranu demokracie a jej hodnôt. Predseda Najvyššieho súdu Kanady, Dr. Lamer, to povedal takto: „Sudcovská nezávislosť je podstatná pre férové a spravodlivé rozhodnutie sporu v jednotlivých prípadoch. V demokratických spoločnostiach je aj živou krvou konštitucionalizmu.“ Bez nezávislosti a nestrannosti sudcov niet ochrany demokracie a ochrany práv občanov. Zákonná a ústavná úprava sa v jednotlivých demokratických štátoch líši v závislosti od obyčajov, tradícií, právnej filozofie a pod. Konštatujme však, že dve podmienky na nezávislosť súdnej moci majú všetky štáty upravené podobne. Tými nevyhnutnými podmienkami, ktoré musia byť splnené kumulatívne (jedna bez druhej nedávajú záruku na nezávislosť súdov), sú: osobná nezávislosť sudcov a inštitucionálna nezávislosť.
Osobná nezávislosť je kľúčová podmienka sudcovskej nezávislosti, ktorá je jedným z ústavných princípov demokratických krajín. Niektoré krajiny (napr. Slovenská Republika) majú tento princíp výslovne zakomponovaný v ústave. V iných krajinách sa tento princíp odvodzuje ako nepriame ustanovenie ústavy. Osobná nezávislosť teda znamená, že sudca je v súdnom rozhodovaní zbavený akéhokoľvek vonkajšieho tlaku bez ohľadu na zdroj. Osobná nezávislosť alebo sudcovská sloboda, sú teda zbavené od tlaku príbuzenstva či rodiny, strán v spore, verejnosti, médií, politikov, iných sudcov, sudcov zodpovedných za riadenie súdnej moci (predseda súdu, predseda Najvyššieho súdu a pod.) a celkovo nezávislosťou od iných orgánov verejnej moci. Sudcovým pánom je v právnom štáte iba právo. Od okamihu, keď je niekto vymenovaný za sudcu, musí rozhodovať iba na základe práva a bez akejkoľvek závislosti vo vzťahu k iným.
Nezávislosť sudcov teda znamená, že sudcovia sú podriadení iba právu. Žiadna iná autorita nesmie akýmkoľvek spôsobom zasahovať do rozhodovania sudcov. Samozrejme, v systéme precedentného práva, sú takouto autoritou aj precedensy, ktoré sudcu zaväzujú, pretože precedensy sú súčasťou systému práva a pre sudcu sú záväzné. Sudcovskú nezávislosť by sme teda mohli opísať aj ako „ochranný val“, ktorý vybudovala ústava okolo jednotlivých sudcov, ktorý ich chráni pred možnosťou ovplyvňovania rozhodnutí cestou ovplyvňovania podmienok ich zamestnania. Sudcovia by teda nemali byť odvolávaní z funkcie, nemalo by byť proti nim vedené disciplinárne konanie inak, ako z taxatívnych dôvodov uvedených v ústave alebo zákone, pričom odvolaniu by mal predchádzať riadny súdny proces, kde by sa jasne preukázalo (alebo vyvrátilo), že sa sudca dopustil takého chovania, ktoré znevažuje mravné alebo iné predpoklady pre výkon funkcie sudcu (napr. úmyselné spáchanie trestného činu).
Inštitucionálna nezávislosť znamená, že súdy (súdna moc) sú oddelené od iných štátnych orgánov. Súdy tvoria vlastnú sústavu orgánov, ktoré nie sú v žiadnom vzťahu nadradenosti alebo podradenosti k iným štátnym orgánom. Súdnictvo existuje nezávisle najmä od politických zložiek moci (zákonodarstvo, výkonná moc). Felix Frankfurter, sudca Najvyššieho súdu USA, to vysvetlil takto: „Súdy nie sú zastupiteľskými orgánmi. Nie sú vytvorené pre to, aby reflektovali demokratickú spoločnosť. Ich základnou kvalitou je odlúčenie založené na nezávislosti.“
To však neznamená, že súdy sú úplne izolované od ostatných zložiek verejnej moci. Napríklad parlament, ktorý má v rukách „mešec“, schvaľuje rozpočet súdnej moci. Alebo v prípade Slovenska – participácia v sudcovskej rade prostredníctvom troch členov, ktorých volí parlament, troch Vláda SR a troch Prezident SR.
Nezávislosť súdov rovnako neznamená svojvôľu – súdy musia postupovať a rozhodovať iba podľa platného práva. Súdna moc teda rozhoduje len v takom rozsahu, ktorý jej vyplýva z ústavy, ktorú prijal suverén (ľud) a zo zákonov, ktoré prijal zákonodarca. Súdy však musia mať aj adekvátnu právomoc, a teda predmet ich rozhodovania nesmie byť obmedzovaný zo strany iných verejných mocí.
Nestrannosť súdnej moci je jedným z cieľov nezávislosti súdnictva. Dr. Ján Svák nestrannosť charakterizuje ako vnútornú stránku subjektívneho rozmeru nezávislosti. Sudca Najvyššieho súdu USA, A. Kennedy, definoval nestrannosť ako stelesnenie právneho štátu, pretože právo vytvára prísľub neutrality. Ak je tento sľub porušený, tak právo, tak ako ho poznáme, prestáva existovať. Všetko, čo zostáva, je diktát tyrana alebo dravosť väčšiny. Iný sudca Najvyššieho súdu USA, A.Scalia, vníma nestrannosť ako nedostatok predpojatosti pre, resp. proti strane v konaní. Základnou garanciou nestrannosti podľa Scalia je, že „sudca, ktorý pojednáva spor, aplikuje naň právo rovnakým spôsobom, ako ho aplikuje ku ktorejkoľvek zo strán.“
Nestrannosť súdnej moci (sudcov) by sme mohli charakterizovať ako neutrálny (nezaujatý) vzťah sudcu k právu, k procesným stranám a k predmetu sporu. To, de facto znamená, že sudca bude aplikovať právo na predmet sporu vo vzťahu k procesným stranám v konkrétnom prípade, čo najviac spravodlivo. Vydávanie spravodlivých rozhodnutí má pozitívny dopad aj vo vzťahu dôvery ľudu k súdnej moci, aj keď treba zdôrazniť, že sudca musí rozhodovať len podľa práva a nie podľa popularity či verejnej mienky. Pod dôverou ľudu, alebo verejnosti teda rozumieme, ak sa jednotlivec nebojí sudcu ani súdu, pretože vie, že sudca rozhodne podľa práva, prípadne vie, že tam nájde ochranu pred nespravodlivosťou. Nestrannosť sudcov delíme obdobne ako nezávislosť sudcov na dve kategórie: subjektívna a objektívna nestrannosť sudcov. Subjektívnu nestrannosť charakterizujeme ako osobnú nezaujatosť alebo nepredpojatosť sudcu. Sudca sa teda voči predmetu sporu, procesným stranám a ich prípadným zástupcom, správa neutrálne. Objektívnu nestrannosť môžeme definovať ako vylúčenie akýchkoľvek legitímnych pochybností sudcu k procesným stranám, ich zástupcom, či k predmetu sporu. Parafrázujúc britskú zásadu „justice must not only been done, it must also seen to be done“ – môžeme voľne preložiť ako: sudca nielenže musí byť nestranný, ale musí sa takým aj zdať.
Obe kategórie, tak subjektívna ako aj objektívna nestrannosť, požívajú prezumpciu, že konkrétny sudca je nestranný. Pokiaľ sa niektorá zo strán domnieva, že sudca nie je nestranný, musí v určenej lehote prezumpciu vyvrátiť, pričom dôkazné bremeno je na jej strane. Rovnako tak aj sudca môže voči sebe použiť námietku zaujatosti, ak má o svojej nestrannosti pochybnosti. V tejto súvislosti však treba podotknúť, že nestrannosť sudcu nikdy nie je absolútna. Podobne ako v prípade osobnej nezávislosti sudcu, veľkú rolu pri rozhodovaní sudcu zohráva právny názor, životné skúsenosti, politické, či náboženské presvedčenie a pod. Všetky tieto faktory vplývajú na rozhodovanie sudcu, a preto je potrebné skúmať relatívnu nestrannosť sudcu na základe vyššie uvedených kategórií a upustiť od absolútnej nestrannosti sudcu.
Právo na nezávislý a nestranný súd je neoddeliteľnou súčasťou individuálnych práv človeka. Bez tohto práva sú takmer všetky ostatné práva a slobody iba „peknou“ literou v právnych normách. Nestranný a nezávislý súd naviac neplní len úlohu ochrany základných práv a slobôd, ale chráni aj demokratický právny štát ako-taký. Napokon, ak občania nebudú dôverovať súdom, hrozí rozpad právneho štátu. Občania začnú brať spravodlivosť do vlastných rúk a vznikne anarchia – bezvládie, po ktorom zvyčajne nastupuje totalita. Dr. Aharon Barak vo svojej knihe, Sudca v demokracii, napísal, že bez nezávislých a nestranných súdov nemôžeme hovoriť o demokracii ako-takej. Nezávislé a nestranné súdy zároveň tvoria zábezpeku, aby hodnoty ako sloboda, rovnosť pred zákonom, prezumpcia neviny a pod., boli dlhodobo udržateľné, hoci by aj v krátkodobom trvaní verejnosť podľahla rôznym demagógiám.
