Zlých správ nie je nikdy dosť na to, aby sa nedali zneužiť na zlepšenie politického výtlaku. Strašia nás vojnou, do ktorej budú cudzie mocnosti posielať naše ľudské sily, hoci bez súhlasu vlády a parlamentu to nie je možné. Desia nás predstavou teroristických migrantov, pričom ten jediný je už druhý rok zavretý v utečeneckom tábore. Zožerú nás medvede a preto musíme mať výnimočný stav, aby sme prežili a vojaci s policajtmi zachránili naše úbohé životy. Neveria sčítavaniu hlasov vo voľbách, lebo to bez zásahu cudzích mocností ich kandidát predsa nemohol prehrať. Považujú nás za vojnových štváčov, ktorých sa treba báť, hoci oni žijú z vojnovej propagandy fašistickej krajiny.
Ja sa ale ich rečí až tak nebojím. Viac sa bojím o to, či budem mať na dôchodok, keď mi z neho znovu ukrojili. Bojím sa aj toho, či kradnutie a korupcia v stovkách miliónov euro bude v tejto krajine naozaj takmer beztrestné. S nedôverou sa pozerám aj na ministra, ktorý sa nehanbí streamovať s extrémistom, ktorý vyzýval k prenasledovaniu slušných zdravotníkov a policajtov. Mám strach z toho, že vraždia slobodu médií a verejnoprávnosť televízie a rozhlasu v priamom prenose len preto, aby mohli riešiť svoju demagógiu a zahlieniť svojimi konšpiráciami a falošným vlastenectvom hlavy mladých i starých. Znepokojene dvíham obočie keď vidím, že inšpiráciou pre tzv. národné sily je človek, ktorý otvorene propaguje ideu Veľkého Uhorska. Viac ako medvede ma desia nekompetentní ľudia vo vedúcich funkciách inštitúcií, ktoré sa majú venovať ochrane životného prostredia. Zožiera ma predstava, kam bude smerovať drevo vyťažené z lesov, v ktorých sa doteraz ťažiť nemalo (alebo tých, kde sa mohlo a neťažilo). S obavami počúvam o nákupe nepotrebných stíhačiek z nenávideného USA, ktoré nikto nežiadala a hľadám dôvody, prečo sa tak má stať. Zúfalo sa dívam na vedenie ministerstva kultúry a hovorím si, ako ďaleko sú schopní zájsť v rezorte, v ktorom im už nikto relevantný neverí. Mám strach z ľudí, ktorí rozoberajú na čiastočky tie útvary prokuratúry a polície, ktoré bojovali s najhorším zločinom.
A k tomu sledujem jedného prezidentského kandidáta, ktorý s podporou svojich kamarátov šíri témy z prvého odstavca a pri témach z toho ďalšieho mlčí. Na človeka, ktorého strana sa chce v Európe zaradiť medzi progresívcov a ktorý „progresívny“ istým spôsobom aj je.
Idú sviatky a príde aj na politické debaty. Tak sa teda pýtajme svojich blízkych – čoho sa bojíte? A možno im aj trochu otvárajme oči, aby sa báli toho, čo ich naozaj ohrozuje.
