Začalo to tým, že sme nemali radi komunistov. Keď sme sa ich zbavili (aspoň navonok), stali sa z nás národovci a začali nám prekážať Česi. Rýchlo sme sa s nimi po bratsky rozdelili a začali si vládnuť sami. Aby vláda vládla, živila vytrvalo nenávisť voči Maďarom. Keď padla a prišla zmena, o pár rokov neskôr sa nám zdalo, že reformy nepotrebujeme. Rýchlo sme sa zo zlosťou vzopreli a ich autorov vyhnali do politického exilu.
Zrazu sme zistili, že sú tu ľudia, ktorí otvorene neznášajú Rómov a chcú sa s nimi vysporiadať. Tak sme sa k nim pridali. Veď poriadok predsa musí byť!
Kým sa kresťania rozkukali v novej slobode, už ich neznášali ateisti. Tí im neostali nič dlžní a začali ich neznášať tiež. A k nim pre istotu aj iných kresťanov, ktorí mali iní názor či orientáciu.
Prišli ďalšie voľby a my sme sa škodoradostne pomstili tým, čo nás rozkrádali a dali najviac hlasov tomu, kto najhlasnejšie kričal slová plné hnevu.
Medzitým sme začali nenávidieť médiá a systém, veď predsa „prauda“ nemôže byť taká jednoduchá. Soroš, Gates a mocní tohto sveta sa proti nám spikli, za to sa ich predsa nedá mať v láske.
Zdravotníkom sme najprv ťapkali a potom sme ich preklínali. A keď prišla vojna, namiesto súcitu sme šírili žlč.
Roky sme hľadali svoju identitu. Nepoháňala nás pri tom vzdelanosť, kultúrnosť či toľko omieľaná dobrosrdečnosť. Chceli sme byť stredoeurópskym tigrom, druhým Švajčiarskom, krajinou s unikátnym dedičstvom. Nakoniec sme ostali už len tým, čím sme boli od začiatku. Krajinou nenávisti.
Foto: Leonhard Niederwimmer / Pixabay
