Po dlhšom čase som sa rozhodol opäť vytiahnuť päty zo Slovenska načerpať energiu na prevádzku a zamieril som si to do Madridu keďže som už dlhší čas sníval navštíviť múzeum Prado - základnú inštitúciu pre umelca s ikonickými obrazmi. Nechcem samozrejme a nemám ani ambíciu písať o 2 dňovom výlete do mesta o ktorom bolo napísaných nespočetne veľa článkov kníh a blogov ale skôr sa chcem podeliť o zvláštnych pocitoch pri návrate na rodnú hruď.
Iba v krátkosti o marcovom Madride. Samozrejme bol famózny. Rozkvitnutý, rušný a voňavý, plný turistov, usmiatych ľudí, trhy, kapely a atmosféra ako z dobového filmu. Do Prada ma šokoval 150 metrový rad (vykresľuje extrémny záujem turistov o tuto galériu) a ešte viac príjeme prekvapilo, že bol vybavený za 20 minút. V skratke plno, ľudí, plno výborného jedla, mimochodom ceny porovnateľne ak nie menšie ako na Slovensku. Ubytko ma stálo cez známu ubytovaciu aplikáciu na 3 noci v centre a teraz dobre budete počuť resp. čítať sedemdesiat päť euro. Sám na izbe, v úplnom centre a ešte aj s výdatnými konzultáciami a radami od majiteľa bytu. Po dvoch dňoch krásnych zážitkov a nádhernom lete späť nad Alpami nastalo klesanie a ponorenie do mrakov nad Bratislavou . Za približne 5 sekúnd sme sa vynorili a stará známa šedivá krajina sa objavila . Na letisku boli dve lietadlá. DHL ktoré tam už stoji neviem či už nie aj tri roky na jednom mieste a vládny špeciál, ktorý zjavne opravovali . Asi sa ho pokúšali roztláčať či sa nebodaj nenakopne. Naše lietadlo bolo plné cudzincov pravdepodobne letiacich do Viedne cez Bratislavu. Bohužiaľ je mi to trápne, ale fakt som sa som sa cítil trápne. Nastúpil som do autobusu smerom na hlavnú stanicu. Cestu lemovali zamračené tváre, zničené zástavky a koše, hrbolaté cesty, chýbajúce obrubníky, hlavná stanica nepotrebuje komentár. Smutné. No nič však to prejde, uvedomil si že ako vždy po pár dňoch depresia prejde a už nebudem vidieť nedostatky. Prevádzková slepota. Vďaka nej nevidíme bordel v našich príbytkoch na našom stole, na úradoch a vďaka nej budem aj ja opäť spokojnučký.
A tak ma napadá si zafilozofovať či má zmysel vlastne cestovať? Keďže po návrate ma čakajú rozporuplné, ambivalentné pocity. Nie je dobré čušať pekne doma, hovieť si, byť vyrovnaný s tým čo človek má, alebo je dobré ísť pozrieť za humno aby človek videl, že dá sa nebodaj aj lepšie. Asi naozaj treba začať od seba. A tak som sa rozhodol poupratovať časť ulice okolo domu kde bývam.
Keď prídem z cesty som sčasti nabitý energiou a zároveň trpím smútkom v akej špinavej a zašmudlanej šedivej a provinčnej diere žijeme. Nepopieram, že určite to má aj svoje výhody.
Chápem že žiť a pracovať v Madride je iné ako ho turisticky navštíviť. Moja rada ale znie necestujte tam v marci lebo kontrast medzi Bratislavou a Madridom je v tomto mesiaci veľký a návrat neľahký. Radšej v máji v júni na istotu :)
Ale aj tak. Niečo na našej krajine nie je v poriadku. Mal som pocit ako by som prišiel do istej sovietskej republiky v 1978 a som presvedčený, že dnes už aj tam na vstupných bránach sú niekde inde.
Ako je možné že 25 rokov po revolúcii takto vyzerá naše hlavné mesto . Ale aby som nebol úplne negatívny musím povedať, že spojenie Ryanairu z Bratislavy je fakt skvelé.
Bratislava nie je ani Viedeň ani Kodaň ani Praha a bohužiaľ ani Madrid (ako vravel súčasný primátor v kampani), napriek tomu som hrdý Bratislavčan.
