Čas rýchlo letí a každý z nás máme nadmieru veľa starostí. To, čo by sme radi vyrozprávali našim blížnym a svojmu okoliu, sa zrazu stráca v návale každodenných povinností. Keby neprišlo k vojne na Ukrajine, asi by môj blog zostal v útrobách pamäťových polovodičových štruktúr neosobného počítača. Vydať tento text ma inšpirovalo aktuálne bohorovné vedenie Ruska, ktoré mi silne pripomína Severnú Kóreu, ktorú som navštívil presne pred tromi rokmi. Klamstvo v tejto krajine nadobudlo také ozrutné rozmery, že človek vôbec nechápe, či je to realita a či sen. Je to však realita a bohužiaľ začínajúca aj u nášho potencionálneho budúceho suseda (...keď zhltne Ukrajinu) a možno aj môjho nastávajúceho osobného denacifikátora, ktorý aj nás silou donúti si myslieť, že on je náš spasiteľ - Boh. Tak, ako to spravil s celým národom Severnej Kórey sám slávny veľký Kim. Nech sa páči:
Najizolovanejší a najuzavretejší štát na svete opradený tajomnom a strachom. Prečo som ju chcel navštíviť? Bol to môj sen. Veľa som o nej čítal, veľa napozeral dokumentov v televízii. Kamarát, ktorý tu bol mi povedal, že ak chceš zažiť skutočnú exotiku, tak choď tam. Je pravda ako tam ľudia žijú? Nie je to len zlomyseľná propaganda? Dá sa tam vôbec dostať? Dá! V kapitalizme sa za peniaze dá kúpiť asi všetko. A tak som si zaobstaral zájazd do "väzenia", odkiaľ sa ako turista máte veľkú šancu dostať späť, aj keď bohužiaľ nedobrovoľní rezidenti tejto krajiny takú šancu, pozrieť sa vonku, nemajú. Počas môjho pobytu som mal 2x pocit, že sa možno odtiaľ aj nedostanem. Severná Kórea. Do tejto krajiny sa bolo možné dostať dvomi spôsobmi. Letecky a vlakom z Číny. Na odporúčanie slovenskej sprostredkovateľskej agentúry som si zvolil možnosť ísť vlakom. Údajne pre lepší zážitok. Toto rozhodnutie som neskôr 5x trpko oľutoval a 5x bol za to neskutočne vďačný. Cesta sa začala na hlavnej stanici v Pekingu, kde sa človek pri tých množstvách ľudí cíti skôr ako numericky vyjadrená genetická informácia ako človek.
Davy ľudí sa hrnú cez check-pointy dovnútra a von, stovky ležia na zemi čakajúc na svoj spoj. Z ampliónov tam kričia na ľudí kam majú ísť a spracovávajú ich ako na veľko-kapacitnej priemyselnej výrobnej linke. Nasadáme do údajne spiaceho vozňa. Hneď na úvod nastalo zdesenie. V jednom vozni sa nachádzalo asi 60 postelí resp. lehátok úzkych a krátkych, kde sa nedalo hýbať a pomaly ani vyliezť na trojposchodovú posteľ. Rozčarovane som si sadol k oknu v chodbičke, nad hlavou, pri hlave a vedľa hlavy mi z každej strany trčali nohy pasažierov.
Rezignovane som pozeral ubiehajúce nekonečné pláne pekingských sídlisk a vysokánskych panelákov. Vzduch bol presiaknutý vifónkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou čínskej národnej vlakovej kuchyne. V každom vozni sa dá načapovať vriaca voda na zalievanie samozrejme najmä vifónky.... Po hodine jazdy zhruba o šiestej večer som sa z čistého zúfalstva rozhodol predávkovať liekmi na spanie a veril, že prespím toto peklo v kóme. Pomocou stromolezeckých techník som sa vyškriabal na tretie posteľové poschodie. Pozrel váhavo na vankúš, na ktorom spalo už asi milión a stodvadsaťštyritisíc cestujúcich a oddane osudu zložil hlavu. Tu sa miesia asi všetky baktérie a vírusy sveta, pomyslel som si. Nie je náhoda, že najnovší upgrade koronavírusu má práve autorstvo v tejto krajine. Klíma na mňa fúkala z cca 40 cm vzdialenosti. V strope nad hlavou kvílil reproduktor a tak som narval štuple do uší tak bezprecedentne hlboko až som sa bál, že bez odbornej lekárskej pomoci ich už nevyberiem. Hneď podo mnou Číňan v jednom kuse niekomu telefonoval a hlasno sa smial. Za každým hovorom som očakával, že to už bude posledný, no márne. Po chodbičke hore dolu chodil predavač a nahlas ponúkal tovar "čhan han fan man chan lan". Ďalší spolucestujúci chrápal, piaty prdel a mne napriek týmto interesantným vnemom sa pod vplyvom liekov zázrakom začali motať myšlienky. Strácal som sladko vedomie, keď tu zrazu si oproti mne išla zaľahnúť jedna Nemka zo zájazdu. Zrúkla na niekoho a mňa to vytrhlo zo začínajúceho spánku. Adrenalín mi vybehol na maximum, výdatne som jej vynadal a bolo po spánku. Od tej chvíle som nezažmúril oči už ani na minútu ešte ďalších 11 hodín cesty. Nehybne som ležal, pretože nebolo možné sa ani zdvihnúť ani otočiť. Podobne ako v truhle. Iba som sa čudoval, prečo volajú tento vozeň spiacim?! Neskôr som sa zmohol napísať smsku agentke do Bratislavy. "Dobrý deň prajem, pozdravujem z Číny-:). Chcel by som Vás veľmi pekne poprosiť, aby ste už nikdy, ale naozaj nikdy nikomu neodporučila cestovať do Severnej Kórey vlakom. Ďakujem, S pozdravom Rasťo Mišík". To som ešte netušil, že neskôr príde zásadný obrat a pochopenie pre túto voľbu.
Je skoro ráno a dorazili sme do pohraničného mesta Dang Dong, kde sme mali prestupovať. Na stanici už bol pripravený kórejský vlak. Okamžite vzbudzoval záujem a rešpekt. Bol rovnaký a pritom iný asi ako všetko v Severnej Kórey. Stál osamotene, okná pokryté nepriehľadnými záclonami a štátny znak na každom vozni budil pocit, že dobrodružstvo sa o chvíľu začína.
V tomto meste sme mali ešte 2 hodinky času a tak sme sa išli pozrieť na Kóreu cez breh rieky. Silne mi to pripomenulo časy spred revolúcie v Bratislave, respektíve na Devíne, keď sa na nás chodili pozerať Rakúšania zo slobodného sveta. A tak o to viac som si užíval tento status pozorovateľa. Už pohľad bol strašidelný. Niečo na druhej strane nesedelo. Vrátili sme sa na stanicu a po dôkladných prehliadkach sa vlak pohol cez most do veľkého neznáma. Na vedľajšom paralelnom moste nám kývali ľudia akoby na večnú rozlúčku.
Po krátkej asi 5-minútovej ceste cez rieku sa objavila kórejská vlaková stanica s veľkými obrazmi slávnych lídrov Kim Ir Sena a Kim Čong Ila. Vítali nás nehybne salutujúci vojaci vystretí ako luk so smiešne veľkými čapicami. Vo vlaku bolo úplné ticho a všetci sme boli 100 percentne koncentrovaní. Do vlaku vstúpila prvá kontrola, vzduch sa dal krájať. Zozbierali víza, pasy a vyzvali na opustenie vlaku. Divadlo a veľká šou menom Severná Kórea sa práve začala. Dali nás do dvojradu ako malé deti, čo sa počas celého pobytu stále opakovalo. Pocit ako bez reptania na príkaz sa postavím vedľa vybraného spolužiaka súdružkou učiteľkou a na slovo budem poslúchať som zažil naposledy pred 40 rokmi na prvom stupni základnej školy. Je to tu všetko akoby posun v čase, dokonalý 3D film, virtuálna realita. Kde sa dá ešte v globálnom svete a v inej krajine zažiť cestovanie v čase? Asi len tu v Severnej Kórey a podľa môjho názoru už nie dlho. Stojíme na peróne a spomedzi nás pochodujú vojaci a usmerňujú nás divnými gestami. Prešli sme na colnicu, kde dvaja vojaci pozerali na monitor doslova ako v smutno-smiešnej komédii. Také Pelíšky krát 10. Chceli budiť rešpekt ako vážne kontrolujú nepriateľa, ale v hlave ste mali smiech. Človek si tu ale nedovolí ani len najmenším náznakom ukázať nesúhlas, dešpekt, pohŕdanie. Skôr naopak. Je to tak extrémne represívny režim, že budete pritakávať. Dlhoročný sprievodca Matt nám vysvetlil, že to je len hra, aby od vytipovaného človeka dostali všimné. U nás to bol práve on, kto odovzdával "darček". Veľa nám o Kórey a ľuďoch rozprával. Napríklad aj to, že sú šťastní v tej nevedomosti a že majú pocit, že žijú v najbohatšej a najlepšej krajine na svete. Aká dobrá ilúzia. Nie som si istý čo je lepšie, žiť v najbohatšej časti sveta v štáte, kde sú obrovské osobné slobody, ale depresívni ľudia alebo žiť v najchudobnejšej a najviac nepriateľskej krajine pre svojich obyvateľov a mať pocit šťastia. Prišiel som tu k poznaniu, že som šťastlivcom žijúcim v najlepšom kúte sveta, kde sa nemusíš báť nič povedať, kde máme zatiaľ leto teplé, jeseň farebnú, jar kvitnúcu a zatiaľ ešte zimu zimou, no už nie síce úplne bielu. Kde sa môžeš rozhodnúť dobrovoľne ujsť, vycestovať, opustiť ju kam len chceš v prípade, keď chceš. Žijeme na území, kde sú obrovské, historické, kultúrne, obchodné svetové metropoly na každej strane čo by kameňom dohodil aj s ich neskutočnou ponukou. Cena, za ktorú som absolvoval tento výlet, bola vrchovato hodná už len tohto pocitu.
Po troch hodinách zdržania sa na stanici vlak 10x silne zatrúbil, túúúúúú túúúúúú túúúúú túúúúúúúú a pomaly sa pohol do Pchjongjangu. Fascinovaný sledujem čo sa bude diať a už prvé obrazy sú nesmierne zaujímavé. Fúúúú. Vlak stále pravidelne trúbi a to som nevedel, že bude trúbiť kontinuálne ďalších 6 hodín až do cieľovej stanice. Hlavné mesto bolo vzdialené iba cca 240 km, ale vlak má konštrukčnú rýchlosť iba 40 km za hodinu a tak sa pomaly presúvame krajinou. Ako prikovaný a bez hlásku som pozeral prebiehajúce obrazy. Fíha. Teraz som pochopil odporúčanie cestovnej kancelárie a bol som za to hlboko vďačný. Celú cestu pozdĺž vlaku lemovali fialovo-ružové kvety ako "highway" do neba pre dušu, ktorá opúšťa telo a za kvetmi posun v čase ako zo šialeného Jakubiskovho filmu. Ľudia perú v riekach ako za starých čias, ťahajú drevené vozy, pracujú na poliach, ručne zberajú všetko, nikde asfaltky, pocit ako Slovensko v roku 1951. Jeden pred-potopný traktor som zahliadol. Pýtam sa, kde môže ešte takéto niečo človek zažiť v dnešnom globalizovanom svete? Relatívne lacno zažiješ reklamnú tyrkysovú vodu s korytnačkami, dom na priezračnej vode, nahé kúpajúce sa baby na fejkových plážach, ale kde zažiješ ešte naživo posun v čase? Asi nikde! Pionieri idúci zo školy nám kývajú, všetky deti sveta sú rovnaké, prirodzené, radostné, prajné. Dospelí pozerajú na "zlatú klietku" s turistami bez emócií. Čo im ide asi hlavou? Je neuveriteľné, že jeden národ sa rozdelí a jedna časť produkuje najmodernejšie technológie pre svet a druhá časť žije do istej miery ako v prvotnopospolnej spoločnosti. Krajina na prvý pohľad vyzerá ako stredné Slovensko...lúky, polia, v pozadí stredne veľké zaoblené kopce. Nespevnené cesty z ujazdenej hliny, ktoré brázdia drevené koče, plno bicyklov a iba z času na čas auto alebo motorka. Vidieť nahých ľudí kúpať sa v rieke zjavne za účelom umytia alebo prania prádla. Popri ceste pília drevo ako za starých čias. Dvaja chlapi ťahajú pílku... Všade je plno bocianov, kade tade tu a tam piadi-mužíci pochodujúci vo vojenských mundúroch, rozbité paneláčiky, všade ryžové polia.
f
Toto je posledný kus sveta, kde sa dá ešte vidieť skutočný socializmus, respektíve tu to dotiahli takmer na komunizmus.
Vcelku ma zaujalo ako taká už na prvý pohľad chudobná krajina dokáže napínať svaly voči bohatým obrovským veľmociam. Sebavedomie im nechýba, klobúk dolu. Všimol som si, že na vlakových staniciach majú okrem vyobrazených lídrov ešte osadené betónové farebné namaľované sochy všetkých druhov zvierat. Srnky, tigre, vtáky, opice, slony, atď. Až neskôr som pochopil, že tieto umelecké artefakty sú všade aj v meste. Ako som takmer bez dychu pozeral von, tak sa pri mne odohrala zvláštna situácia. Zaregistroval som, ako chlapík s odznakom lídrov, čiže Severokórejčan, začal vehementne vysvetľovať niečo spolucestujúcim turistom z Číny. Nechápali, o čo mu ide. Potom im ukazoval na ich nápoj v igelitke. Bola to káva v umelohmotnej fľaštičke. Zo situácie bolo zjavné, že Číňania v sekunde pochopili a s radosťou mu podali fľaštičku. On jasal, že im to došlo, ďakoval poklonami a šťastný odchádzal. Keďže som si nebol celkom istý, či som situáciu prečítal správne, overil som si u nášho sprievodcu, či to tak mohlo byť. Potvrdil mi, že často žobrú o úplne bežné veci.
Už vo vlaku v chodbe bolo pár cestujúcich s odznakom lídrov. Všetci Severokórejčania musia nosiť resp. sú označkovaní týmto odznakom. Aké dehonestujúce. Pripomenulo mi to u nás psíkov s aktuálnym očkovacím odznakom.
Po šiestich hodinách cesty podvečer zhruba okolo 19-tej sa pomaly objavuje predmestie Pchjongjangu. Všímam si prvé tmavé mestské paneláky, v ktorých sa svietilo maximálne v troch bytoch. Tmavé ulice. Napadne mi otázka, čo asi robia obyvatelia v tých bytoch potme? A keď tu zrazu sa v pozadí objavuje ikonická stavba hotela raketového tvaru. Fííííha. Som naozaj v Pchjongjangu! Je impozantný, gigantický. O krátku chvíľu vystupujeme na hlavnej stanici. Z ampliónov sa ozývajú budovateľské oslavné reči typickým patetickým spôsobom. Reč je prerušovaná oslavnou hudbou. Opäť kontrola a šup do autobusu. Kórejská sprievodkyňa s dokonalou angličtinou nám začína vysvetľovať, ako sa tu máme chovať. Na túto tému sme síce už mali extra prednášku v Číne a x podpísaných inštrukcií a formulárov už na Slovensku. Ale tu a od štátnej zamestnankyne (privilegovanej vrstve režimu) je to iné kafe. Ľudí na takúto bizarnosť treba kriticky mysliacim západniarom patrične pripraviť. Vysvetľuje, že aby sme sa nedivili, že celý národ je spätý s ich lídrami už od narodenia. Aj v dokumentárnych filmoch som videl ako v bytoch rodičia pod obrazmi Kim Irsena a jeho syna vysvetľujú deťom, že vďaka týmto dvom milým ujom sú tu na tomto svete.
Cesta do hotela bola taktiež desivo zaujímavá. Zvláštna ponurá atmosféra mesta. Na každej vládnej budove svietili obrovské vyobrazenia Kim Ir-sena a Kim Čong-Ila. Zastavili sme sa cestou na večeru v reštaurácii. Všetko bolo čistučké, jedlo krásne naservírované. Podávala sa ryža, ryžové buchtičky, ryžové rezance, ryžový puding, ryžový koláčik, ryžový nákyp, priesvitné pásiky z lososovej kože, kúsky ryby, kim či - zvláštna kvasená opaprikovaná kapusta. Vravel som si, že jedlo je fajn. No keď som 5 dní v každej reštaurácii dostal presne to isté jedlo, tak potom mi už naozaj chutila iba samotná ryža. A z kimči kapusty mi prichádzalo doslova zle a to nie som žiadny vyberavý preberavý jedinec. Rád si pochutím na červoch, kobylkách, atď. Čo sme si kolektívne všimli, resp. uvedomili po niekoľkých dňoch bolo, že žiadna reštaurácia nemala okná. Zvláštne. Avšak v každej reštaurácii bol veľký TV s pestrou ponukou len pochodujúcich vojakov, vypúšťanie balistických rakiet, do toho sa striedalo zapadajúce slnko s kvetmi, angažovaný redaktor a slávna redaktorka, budovateľské filmy najmä z bane. Väčšinou záchody na stojáka, vytretý papier vyhadzuješ do koša postaveného vedľa. Keď máš 5 minút hnačku, tak Ti odchádzajú nohy a prihováraš sa najvyššiemu, aby obsah čriev už konečne vydal kompletné tajomstvo.
Všetko je také desivé, až je to šokujúco dobré. Po večeri sa presúvame potme do hotela. Pripomínal mi náš ekvivalent hotela Kiev, ktorý za socializmu slúžil pre bohatých západných turistov. Okolo hotela bola záhrada vysvietená miliónmi farebných žiaroviek. Všetko je tu čudné, zvláštne, divné a iné. Ešte v autobuse nás upozornili, že ráno si musíme zobrať na raňajky všetky veci, pretože, keď si niečo zabudneme na izbe, cesta výťahom hore a dole trvá 3/4 hodiny. Nechápal som. No cestou na izbu som pochopil. Na výťahy sa čakalo v radoch. Hotel mal viac ako 30 poschodí a výťahy nekoordinované počítačom. Výsledok: na každom jednom poschodí zastavovali, aj keď nikto nechcel vystúpiť, nastúpiť, ale aj keď tam bolo plno ľudí, ale do výťahu sa nedostal ani jeden. Na prízemí sa v sekunde a bojovo nahrnie množstvo ľudí ako vo filme Fantozzi, keď traja naraz chceli zaparkovať na jednom parkovacom mieste. V okamihu je plný. Nechce sa pohnúť. Všetci chápu prečo. Je preplnený a tí, čo stoja pri dverách sa chvíľu dohadujú, kto je navyše a kto dobrovoľne vystúpi. Nikomu sa nechce, pretože si každý uvedomuje ako dlho bude čakať, kým výťah absolvuje 30 poschodí hore dole s tým, že na každom poschodí sa otvorí a zatvorí. Ale teraz fakt, nechcem poškodiť dobrú povesť hotela. Naozaj sa stalo pár krát, že jedno poschodie vynechal a nestál a vtedy sa cestujúci tešili a nadšene ujúkali. Ale cestujme ešte chvíľu našim severokórejským výťahom. Dvere sa otvoria, nikto tam nie je. Chvíľku čakáme, kým sa dvere zatvoria, keďže špeci gombík na zatváranie je nefunkčný. Druhé poschodie. Dvere sa otvoria, nikto tam nie je. Tretie poschodie, dvere sa otvoria, je tam 10 frustrovaných čínskych turistov. 4. poschodie nikto. 5. poschodie plno. 6. poschodie jeden vystupuje z výťahu a jeden nastupuje napriek tomu, že ide dole, ale takticky si chytá miesto. Tvári sa spokojne. 7. poschodie - je tam 5 ľudí a jeden môže nastúpiť. Viditeľne sa tešia a oslavujú a takto to ide ďalej. To je dôvod prečo to trvá 3/4 hodiny. A ako to chodí v správnom socializme? Systém neplatí pre privilegovanú vrstvu a šikovných jedincov, ktorí našli spôsob ako ho obchádzať. Po 2 dňoch som dostal nápad opustiť na prízemí masu čakajúcich ľudí a vybehnúť o poschodie vyššie. Nastúpiť do výťahu vracajúceho sa dole, ktorý opúšťalo vždy pár ľudí do jedálne. Takto som si zabezpečil drahocenné miesto. Stálo to trochu trápnosti, ak všetci vystúpili, len ja som zostal a oči sa mi stretli s niekým, kto pred chvíľou stál pri mne, čakajúci taktiež na výťah a zrazu ma v ňom zázrakom zbadal a on mal pred sebou ešte dosť dlhý čas. Taký typický socialistický odrb. Raz ako som vybehol na prvé poschodie, zrazu za mnou prišiel aj jeden mladý Belgický vychytrálek a bol prekvapený, že aj ja som na túto fintu prišiel. Smial sa. Prekvapením bolo pre mňa skôr to, že ako na to prišiel mladý Belgičan, ktorý nezažil socík. Vrátim sa k mojej prvej úspešne absolvovanej ceste na izbu. Bola čistá a slušne zariadená. V chladničke ma vítala welcome prázdnota. Bola vypnutá. Išiel som sa pozrieť z balkóna na Pchjongjang a pomyslel som si. Pozri ich šmejdov, natiahli akoby sieťku, aby človek nevidel na mesto. Bol som sklamaný, pretože pohľad bol taký zvláštne tmavý a hmlistý. Dlaňou si si chcel overiť, či to je sieťka. Oprel som sa o ňu a ruka mi prepadla a telo skoro taktiež. Nič tam nebolo. Zachytil ma len balkónový múrik tesne nad kolenami. Objavil sa výhľad z 33. poschodia. Takmer som prepadol. Ako môžu dať zábradlie tak prekliate nízko?! Pohľad na polo-zhasnuté mesto bol desivý. Šialené. Som v Pchjongjangu v období mojej najväčšej životnej depresie a pravdepodobne na najdepresívnejšom mieste a meste na svete. Bol to silný pocit. Ráno ma vítala oslavná hudba z neďalekej továrne.
Úspešne som sa dostal výťahom na raňajky. Každý deň podávali vyprážané kuracie krídelká, vajcia, naozaj veľmi zlý džem a zlý chlieb. V autobuse hneď na úvod nám oznámila smutným hlasom sprievodkyňa nasledujúcu informáciu. "Mám pre Vás bohužiaľ veľmi smutnú správu". Chvíľu bola ticho a všetci sme s napätím čakali o čo ide. Pokračovala." Nevieme prečo, naozaj nevieme, ale oznámili nám, že dnes nemôžeme ísť z technických príčin do múzea revolúcie." Wau. Všetci si potichu uvedomovali ten úžas, že v hlave sa im niečo bije. Emócie smiechu s predstieraním smútku. Človek by si myslel, že to nemôžu myslieť vážne, ale musíme predstierať vážne sklamanie napriek radosti, že nemusíme absolvovať takú blbosť. Potom, ako si vychutnala našu zdanlivú bolesť, rezko a s rozjarenou tvárou pokračovala. Aaaaleee mám pre Vás jednu dobrú správu, ktorá Vás určite poteší. Ideeeeme, idemeee do dooooo múzea zamestnanosti kórejského ľudu, povedala nadšene. Wau. Toto na nás hrá? Uznanlivo prikyvujeme, aká je to fantastická možnosť. Bohužiaľ, prišiel tajfún s dažďom a tak zrejme to bol dôvod zrušenia návštevy múzea revolúcie. Prvá zastávka ako náhradný program bolo múzeum darov Kim Ir sena a Kim Čong Una. Na recepcii sme samozrejme museli všetko odovzdať a prehliadka tisícov darov v neuveriteľne luxusnej budove začala. Pri každom významnejšom dare nám bolo vysvetľované najmä číslami, prečo je ten a ten dar taký úžasný. Napríklad: "tento obraz bol uštrikovaný z 3890 uzlíkov ako symbol, koľko náš líder urobil krokov v istý deň, keď mal toľko a toľko rokov. A takto to bolo pri všetkom. Múzeum darov bola v skratke mega vysoká budova, kde boli vystavené dary od prezidentov a milióny obrazov zobrazujúcich vládnucu rodinu. Nábytky nepredstaviteľného gýču, že Mojsejovci by bledli závisťou. Našiel som tam dary aj československých kamošov. V každej miestnosti, ktorú sme opustili, zhasli svetlo. Možno pre úctu k týmto artefaktom, ale skôr pre šetrenie prostriedkov ťažko skúšaného ľudu... Inak, sprievodkyne, čašníčky a celkovo severokórejské ženy boli nepredstaviteľne pekné, elegantné, nežné, estetické, pôvabné, jemné, distingvované, na úrovni a dôstojné. Jediné, čo bol problém, že sa im nemôžete ani prihovoriť.
Z múzea darov sme sa mali presunúť na ďalšie miesto, ale vzhľadom k veľkému dažďu bolo nutné si kúpiť dáždnik. Zastavili sme sa v obdobe nášho socialistického tuzexu, pretože turisti nemôžu kupovať v obchodoch pre domácich. Vstúpili sme do špecializovanej prevádzky. Tma a nikoho nikde. Zrazu sa zapálilo svetlo a neviem odkiaľ sa vyrojilo 5 predavačov. Na našu požiadavku kúpiť dáždniky pre 20-člennú skupinu nám priniesli dva so slovami, že viac nemajú. Doniesli jeden pánsky čierny a druhý biely dámsky flitrovaný. Čierny mi uchmatol jeden Dán, ktorý chytro vycítil, že toto tu môže byť problém a mne teda zostal flitrovaný dámsky. Vypýtali si za neho 25 eur. Prosím 25? Pýtam sa a vysvetľujem, že to je asi najdrahší dáždnik na svete vo svojej triede. Arogantná agentka odvrkla, že si ho kúpiť nemusím. No musel som, keďže vonku pršalo ako z krhly. Ale ako som vyšiel z obchodu s pocitom, že je síce dámsky, ale že som zachránený, tak som ho víťazoslávne roztiahol. Sklamane som zistil, že to, že bol flitrovaný, bol najmenší problém, ale že má polovičnú veľkosť priemeru cca 50 cm, už problém bol. Dámsky, malý a proti slnku za 25 eur to nebol dobrý kauf. Cupital som ho rýchlo vrátiť. Mám pocit, že režim turistov nemá rád, ale veľmi potrebuje ich peniaze a preto si za všetko pýtajú neskutočné sumy. Asi to robia princípom, prídete sa tu na nás pozrieť ako do ZOO, tak si to aspoň poriadne zaplatíte. Za kávu pre turistov si v hoteli pýtali 7 eur a častokrát ju ani nemali.
Pozrieť si víťazný oblúk nás zobrali metrom, čo bolo fantastické, vzhľadom k tomu, že sme sa mohli stretnúť so skutočnými obyčajnými ľuďmi. Sprievodkyňa nám povedala, že toto je istým spôsobom novinka, že aj Severná Kórea robí malé kroky k otvoreniu spoločnosti. V stanici metra je pološero, vlhký vzduch, hrá oslavná hudba, cítiť smrad z plesní a smutné tváre. Zvláštna atmosféra. Veľmi hlboké stanice až 100 m pod zemou. Ideme eskalátormi dole a strnulo sa pozeráme na seba s protichodne vezúcimi sa Kórejčanmi. S úžasom točíme video a oni bez emócií a bez pohnutia pozerajú na nás. Tí ľudia akoby mali vyoperované emócie. Vozne vyprevádza plackou slečna, vo vozni je tma a z repráku chrčí hudba. Aká? Samozrejme budovateľská. Mieša sa s tou zo stanice. Boli sme upozornení, že keby nás kontaktoval niekto z domácich a niečo od nás chcel, musíme okamžite informovať sprievodcov. No určite by som tak urobil a odsúdil niekoho na smrť. Portréty lídrov sú v každom vozni. Viesť sa s Kórejčanmi má zvláštne napätie. Deti nenápadne pozerajú spoza nôh rodičov, jedným okom na nás. Vystrkujú hlávku a z ich tváre sa dá odčítať prekvapenie akokeby sme prišli z inej planéty.
Kontrast úrovne metra v Číne, kde máš bezpečnostné super moderné presklené steny na zastávkach a kde cez okno metra sleduješ reklamu premietajúca sa na stenu ubiehajúceho tunela s tým severokórejským je obrovský, asi najväčší. Severokórejský je akoby z roku 1940 so smiešnymi sprievodcami odprevádzajúcimi metro placačkou.
Ďalšia zastávka je víťazný oblúk. Samozrejme upozornili nás, že je o osem metrov vyšší ako parížsky. Takto zakomplexovaný národ som ešte nevidel. Všetko majú najlepšie a všetci im ublížili. Prechádzame k tejto obrovskej stavbe cez cestu mimo priechody pre chodcov, ktoré tu vlastne ani nie sú nutné, keďže po ceste prejde raz za čas nejaké auto. Rozhodne počet áut pri parížskom je asi tisíc násobne väčší, ale má to tu aj svoje výhody. Nepoznajú zápchy. Všetko je komótne. Trolejbusy aj metro sa rozbiehajú fakt len s ťažkosťami ako zo spomaleného filmu. Ešte aj autá, ktoré tu raz za čas vidíte patria štátu. Len veľmi málo áut so žltými značkami patrí súkromným osobám a aj to dostanú ako dar od štátu pre športovcov reprezentujúci štát.
Ukazujú nám nepredstaviteľne nezaujímavú nudnú socialisticko-realistickú architektúru. Sú to samozrejme pamätníky súvisiace so stranou, ale najmä s kým? Kima a jeho syna Kima. Napríklad Monument dvoch kladív - pamätník pripomenutia si strany. Spolucestujúcej z Nemecka som sa opýtal, či keby som ju zobral pozrieť na Slovensko všetky betónové socialistické pamätníky obložené mramorom, či by išla. Zasmiala sa, že ani zadarmo. Odpovedám jej. No vidíš a tu si za to draho zaplatíš a si v nemom úžase. Zamyslel som sa, prečo je to vlastne tak? Asi preto, že si súčasťou toho systému klamstva. Je až nepredstaviteľné, aké absurdné rozmery môže nadobudnúť lož. Tento zážitok by som prirovnal k tomu, akoby si išiel pozrieť barokovú architektúru do nejakého európskeho mesta a zrazu by si bol súčasťou tej doby, ale nielen kvázi, že herci sú prezlečení v dobových kostýmoch, ale že naozaj by v nejakej izolovanej krajine bolo všetko tak ako okolo v roku 1750. Cestovanie v čase.
Jeden z účastníkov nášho zájazdu si zapálil cigaretu pri tejto vyhliadkovej "skulptúre" a to fakt robiť nemal. Kárali nás v autobuse ako malé deti. "To ako ste si mohli dovoliť? Poprosíme Vás všetkých, aby sa to už neopakovalo. Chápete? Veď to je neúcta. Prosím poslednýkrát. Verím, že ste to pochopili!" atď.
Ako ďalší náhradný program nás zoberú do obchodného centra pre severokórejčanov a to je bomba. Fantastický zážitok. Najprv si musíme zmeniť peniaze na kórejské. Upozornia nás na nemožnosť vlastnenia ich meny cudzincami. Že to je extra výnimka a máme na to len hodinu a pred odchodom musíme do haliera resp. do centu-:) spätne zameniť peniaze. Za 10 eur dostanem desiatky tisíc ich prachov. Celkový dojem z obchoďáku je ako u nás za socializmu. Pamätáte si to? Ako prvé si idem kúpiť lacnejší a hlavne funkčnejší dáždnik. Zaujme ma maličké oddelenie s jednoducho napísaným IKEA furniture s 3 ks nábytku. Odfotím si to. Okamžite je pri mne pani. Stále mi niečo hovorí. Ja jej po anglicky opakujem, že aj my máme IKEU. Vedel som, že chce môj telefón a tak som situáciu nekomplikoval. Vymazal som fotku a pustila ma. Vydýchol som si, že nejdem za špionáž do väzenia. Neskôr mi náš sprievodca povedal, že obchod IKEA je dar švédskej ambasády. Čo je ale hlavné po malej zhánke po shoppingu som si zadovážil pánsky dáždnik za asi 1/20 ceny. Spokojne som išiel do potravín. Ako som chcel vstúpiť, vrátili ma k stolu pri vchode, kde všetci musia dať svoje kabelky, ruksaky do veľkej textilnej tašky. Zapečatia ju a môžeš vstúpiť do obchodu. Čo aj tu sa kradne? Zvláštne. V tomto obchode nieže by nemali tovar, ale asi tak ako u nás za socializmu boli umelo zaplnené regály. Na záver sme išli do foodcourtu na 3. poschodie. Taká obrovská jedáleň. Tam sme si dali pivo v prepočte na naše eurá asi za 20 centov a išli odovzdať peniaze do zmenárne. Zvyšok nám vrátili v čínskej mene, ktorá akoby bola paralelná. V autobuse nás sprievodkyňa vyzvala, ak sme si ponechali kórejskú menu, aby sme ju jej hneď odovzdali-:)
Večer ležím v hotelovej izbe a z času na čas vypína elektrika. Mám pocit, že tu sa narodiť je ako zo zlého sna. Idem sa navečerať do hotelovej jedálne. Zoberiem si pivo zo stolíka, no čašníčka ma zastavila a spýtala sa, že kde mám druhého priateľa. Nerozumel som, o čo jej ide. Vysvitlo, že na pivo mám nárok, iba keď sme vo dvojici a musím sa podeliť ešte s niekým. Že pivo je len pre dvoch. Tak som ho musel vrátiť na stôl. V normálnom systéme by takýto hotel plný turistov tak prosperoval, že za tie peniaze čo stojí, by návštevníkov každý deň aj masírovali zadarmo. Ale keďže patrí štátu, tržby odchádzajú z hotela, preč tak potom to celé takto vyzerá, ako u nás za socíku. Po večeri prišla prvá jóbovka. Oznámili nám, že sa rušia všetky lety z krajiny a do krajiny. Nastala panika. Ľudia sa pýtali, čo sa stalo a ako sa dostanú domov. Ja som prišiel vlakom, ale väčšina lietadlom. Ľudia zostali vo vážnej panike. Žiadne informácie, nikto nič nepovedal, iba že údajne Čína zrušila lety. Samozrejme, tu keď niečo povedia, je to pravda tak 50 na 50. Môžeš si hodiť mincou... Každému išlo hlavou, či nezačala vojna s Amerikou? Tu nemáte internet ani žiadne informácie z vonku. A hlava Vám vtedy začne produkovať množstvo dohadov. Ľudia boli zúfalí, čo si teraz počnú. Až doma sa som sa dozvedel, že práve v ten deň bolo v médiách ako Kórejci testovali rakety. To bol teda pravý dôvod zrušenia letov. Mal som šťastie, že som bol vlakom, pretože tí, čo boli lietadlom, museli predčasne odísť z Kórey.
Tak mi napadlo zavolať domov, čo bolo z hotela možné za 2,50 eura za minútu. Nebolo by to také strašné, keby nebola minútová tarifikácia a platíš, už aj keď zvoní. V praxi to znamenalo, že keď zvonilo 40 sekúnd, stálo to prvých 2,50 eura, potom si volal 1 minútu a 21 sekúnd a tak celý hovor, ktorý trval niečo cez minútu Ťa vyšiel na 7,50 eura. Vykecávať sa veľmi teda nedalo. Keď doma začal zvoniť telefón, tak som zbožne prosil, aby už zdvihli.
Ďalší deň nás čakala, aleže nevídaná show - Mauzóleum Kim Ir Sena a Kim Čong Ila.
Pri vstupe začala klasická procedúra. Odobrali nám všetko, ale tu to bol iný level. Nesmieš mať pri sebe naozaj nič. Niekoľko check-pointov za sebou. Ešte na začiatku bol prístroj na čistenie podrážok, aký som nevidel nikde na svete. Postavili nás do štvor-radov a púšťali dovnútra iba po malých skupinkách. Išli sme pomaličky nekonečnými luxusnými chodbami. Eskalátory v červenej farbe s červenými pásmi, aké som taktiež nikde nezhliadol. Všade desiatky strážcov. Upozornili nás, že ruky musíme mať pri sebe a nie prekrížené. Vidno, že tu nešetrili absolútne na ničom. Všetko dokonale čistulinké, naleštené bez zrniečka prachu. Na chodbách sú fotografie zo života lídrov. Musíme byť celý čas úplne ticho. Vstupujeme len po dvoch do giga miestnosti, kde sú figuríny otca a syna, Kim Ir Sena a Kim Čong Una. Ako si vychutnávali, že sa klaniame týmto dvom.
Tu už musíme vstupovať a prechádzať miestnosťou len po dvoch. Pri mne kráča chalan z Nemecka, ktorý mi po celom zájazde povedal, že pre neho to bol najväčší zážitok, ako sme kráčali v tej miestnosti a on mi pošepkal I so love it. Ja som mu odpovedal, Me too. Všetko sledujú z každej strany či správne ideš, držíš telo, správne sa tváriš, podľa inštruktáže. Po tejto miestnosti už začína ísť do tuhého. Pred vstupom do krypty ideme ešte cez malú miestnosť, kde si obkolesený z každej strany a zhora zdola, zľava sprava stovkami fénov, aby vyfúkal všetok prach z teba. Vraví sa prach si a na prach sa obrátiš, ale dvaja veľkí Kimovia sa na prach neobrátili, zabalzamovali ich, zaslúžili si to. Podľa nášho austrálskeho sprievodcu Kim Čong Un dokonca nikdy v televízii ani neprehovoril, lebo mal nejakú rečovú vadu a asi ani nevedel povedať nič rozumné. Vrchol prichádza, vstupujeme do miestnosti, kde leží telo slávneho ducha Kim Ir Sena, ktorý dokázal presvedčiť celý národ o svojej jedinečnosti. A túto vieru udržať rozhodne nie je ľahké a tak vybudoval niečo, z čoho ja tu žasnem, či to je vôbec možné.
Pokloniť mu je nutné sa z každej strany. Najprv od nôh potom od ľavého boku potom sa presúvame nad hlavu, z pravého boku a šup von z miestnosti. Úplné ticho, všade vojaci zamrznutí ako ľadové sochy. V skupine máme chlapca s nejakým fyzickým postihnutím. Vyzerá ako Pinocchio. Strašne chudý, malý, chodí úplne vystretý a asi aj zle počuje. A ten už na chodbách, kde vládol prísny režim, tak sa zrazu odpojil od nás a zblúdilo išiel zamyslene sám dopredu. Kórejci pozerali či sa im sníva, nevedeli zalapať po dychu a začali kričať. What is he doing. Stop him, stop him. A on s kľudom stoika sa vrátil do radu. Horšie bolo, že priamo v krypte bolo hrobové ticho, všetko z mramoru a jemu klopkali topánky. Sprievodkyňa mu dôrazne šepká. Sound of your shoes, sound of your shoes. Išlo ju roztrhnúť a ja som myslel, že vybuchnem smiechom. Za to by ma zlikvidovali podľa mňa do hodiny aj so súdnym rozhodnutím aj vykonaním popravy a zakopaním. Po týchto miestnostiach prichádzajú miestnosti s medailami. Sprievodkyňa sa chváli, že ich prezident dostal 450 po celom svete. Potom prichádza miestnosť s originálnym zakonzervovaným vlakom Kim Ir Sena s veľkými mapami, kde všade s ním bol. Potom prichádza miestnosť s Mercedesmi, ktoré mal. On jazdil na top kapitalistických autách a ostatní na západné produkty ani pomyslieť nemohli. No takto to väčšinou už s červenými býva, kážu pre ľudí štát a rovnosť a radi užívajú výhody kapitalizmu a vymoženosti pre vyvolených. Potom opäť prichádzajú fukáre na prach a druhýkrát to isté divadlo s Kim Čong Ilom. Klaňačky, medaile, jeho vlak, lode a autá, mapa s vyznačením, kde na svete všade bol.
Ďalšie miesto, kam ideme, je vŕšok Mansu, kde sú dve obrovské bronzové sochy vodcov. Opäť sa ideme klaňať, klásť vence a kvety. Chodia sa tu neprestajne klaňať davy Kórejčanov skupina po skupine. Moderátorka v typickom farebnom závoji s plačlivým hlasom sprevádza obrad. V kontraste s týmto pekným oblečením sú muži oblečení akoby v čiernych vojenských mundúroch. V Pchjongjangu nemajú zápchy, iba tu na tomto mieste a pred najväčším štadiónom na svete, kde sa hrá takmer každý deň spartakiáda resp. mass games.
Na 4. deň sme mali isť do demilitarizovanej zóny priamo až k hraniciam s Južnou Kóreou. Na toto miesto sme sa presúvali cez diaľnicu, čo bol zážitok sám o sebe. Nebolo na nej žiadne auto, iba ľudia chodiaci kade tade a bicykle po všetkých stranách aj do protismeru. Je strašne zničená. Okrem toho, že je na nej neskutočne veľa dier, je aj zvlnená a tak som si myslel, že to autobus nemôže zniesť takúto záťaž. V istom momente sa zlúčia pruhy do jedného obrovského. Predpokladám, že asi na pristávanie lietadiel. V tuneloch je tma bez osvetlenia a aj tu sa objavujú v protismere idúci cyklisti. Ľudia ležia po bokoch diaľnice. Každých približne 50 km je check-point a treba ukázať preukaz a povolenie. Nechápem, ako sa dá z tejto krajiny utiecť. Nemáš internet, nemáš informácie, nemáš auto, všade vojaci a špehovia. Cestou nám rozpráva, akí sú bohatí a ako v 80-tych rokoch pomáhali Južnej Kórey, keď oni mali záplavy a že Amerika len málo. Ako im Japonci ubližovali atď. Hovorila trápne vtipy o Američanoch v autobuse a keď dohovorila, začala si vytláčať póry z nosa. Sedel som vedľa nej cez uličku a iba som pozeral, či sa mi to sníva. Do demilitarizovanej zóny sme vstúpili, ale až na hranicu sme kvôli údajne popadaným stromom nemohli ísť, čo ma veľmi mrzelo, keďže som hranicu videl veľakrát v dokumentoch z južnej strany.
V tento deň sme navštívili aj cirkus. Na Slovensku už zavítali všelijaké malé, ale aj známe veľké cirkusy a tak som so zvedavosťou išiel pozrieť severokórejský. Pána Fera, tak títo komouši vedia čo je cirkus a ako zabaviť ľudí. Taký luxusný cirkus som v živote nevidel a ani už neuvidím. Obrovská luxusná budova, špičková technika, orchester ako Slovenská filharmónia, rôzne akrobatické čísla na úrovni. Napríklad artista vo vojenskom mundúre otáčajúci sa okolo pušky. Bolo tu prísne zakázané fotiť, no nejako tajne som sa o to pokúsil. Na plátne púšťajú oslavné filmy, zapadajúce slnko s kvetmi. Ešte nikdy mi kvety so zapadajúcim slnkom nepripadali také otrasnejšie ako tu.
Posledný deň bol ťahák a highlight výletu. Návšteva mass games. To mala byť akási obdoba našej socialistickej spartakiády a vyvrcholenie programu. Napriek tomu, že návšteva Severnej Kórey bola pre mňa životným a šokujúcim zážitkom, naozaj som v tomto období nedisponoval dobrou náladou ani vnútorným smiechom, ale čo som videl na tejto show, tak to ma vytrhlo aspoň na chvíľu z depresie. Fakt extrémne a šokujúce, nepopísateľné slovami. Už vstup na najväčší štadión na svete bol úchvatný. Obrovitánsky luxusný svätostánok pre stopäťdesiattisíc ľudí. Usadili nás do zóny pre turistov. Predstavenie ešte nezačalo, ale oproti na tribúne sa v obecenstve začali meniť farby a obrazce. Ľudia, respektíve interpreti začali skákať a dupať nohami a masovo hučať. Wau. To čo je? Predstavenie začína, zrazu z polovice štadióna vznikne obraz. Sprievodca nám vysvetlí, že je to obrazovka tvorená 18 000 ľuďmi otáčajúcimi synchronizovane papierik a z diaľky to vytvorí obraz. Niečo ako obrazovka s 18 000 bodmi - pixelmi. Na plochu vybehne ďalších 20 000 interpretov. Čiže spolu 38 000 ľudí hrá pre teba takú show, že Cirque du Soleil je úplný prd, ale že úplný. Artisti padajú z obrovských výšok do neviditeľných sietí, 20 obrovských klavírnych krídiel na celej ploche, drony ako skutočné vtáky vylietajú pomedzi ľudí, škoda, že sa tu nedá zavesiť videjko....................................mega mega!
V deň odchodu ma čakala čerešnička na torte. Už sme sedeli v autobuse na vlak. Keď tu zrazu naša kórejská sprievodkyňa pristúpila ku mne a spýtala sa, či som mal číslo izby 325? Áno. Že som niečo ukradol alebo zničil na izbe a kreslila na dlaň nejaký kruh na ruku. Myslel som, že myslí asi podpivník. Odpovedal som so smiechom, že nič som nezobral ani nezničil, že sa mi môže pozrieť do ruksaku, ktorý som mal vedľa seba, že to je celá moja batožina, pretože ja chodím do sveta len s týmto jedným malým batôžkom. Ona, že nie nie, že je nejaký problém a že musím ísť s ňou na recepciu. A tak ma odvádza pred celou našou skupinou späť do hotela. Recepčný s ňou zaujato debatuje a vysvetľujú si, o čo ide. A po chvíli mi začne rozprávať. Vy ste mali nejaký fľak na plachte alebo niečo také?! A kurník šopa. Začal som šípiť vo co tady go. Ale keďže viem, že ich princíp je vydierať a zdierať, tak zatĺkam. Hneď ako sme prišli prvú noc, v autobuse bola vyliata minerálka na podlahe. Spodok ruksaku zostal mokrý. Ako som dorazil únavou zničený na izbu, položil som ho na vedľajšiu posteľ. Ráno som si všimol, že tam je fľak veľký ako dvojeurovka. Zamrzelo ma to, ale stávajú sa aj horšie veci. Nenapadlo mi, že toto môže byť problém. Keďže som zatĺkal, vyzvala ma, že ideme na izbu. Prosím? Na 30. poschodie teraz pred odchodom vlaku, však to je minimálne 30 minút. Ona s kľudom, že áno ideme. Ok. Prišli sme na izbu. Upratovačka už čakala a ukazovala na fľak takmer s plačom. Ja som sa začal smiať. To hádam nemyslíte vážne?! Sprievodkyňa ma rázne zahriakla, nech sa nesmejem. Hovorím, že toto by nikde na svete neriešili. Odfotil som si ten fľak, ktorý takmer nebolo vidieť. Prišli sme späť na recepciu a v tom prišla naša čínska sprievodkyňa a s hrôzou v očiach a slovami, že čo tu preboha riešime, však nám vlak ujde. Ja jej ukazujem fotografiu s fľakom. Ona, že však to zaplatíme, koľko to bude? Oni, že však áno. Bude to 100 eur. What, one hundred Euros? It´s too much. I am not gonna pay for that. Tvárim sa neoblomne. V tom vyrazí agentka nahnevane k autobusu a ja ako tajtrlík poslušne za ňou. Všetci potichu v autobuse sledujú čo sa udialo. Sadol som si vedľa spolucestujúcej Argentínčanky a potichu sa pýtala, čo sa stalo. Poviem Ti perličku. Začal som jej nenápadne rozprávať. V tom prišla naša mladá sprievodkyňa a so strašnou zlobou sa ma opýtala, či tu robím propagandu a že si mám okamžite odsadnúť. A že to aj tak budem musieť na vlakovej stanici zaplatiť. Nebolo mi všetko jedno. Na stanici som čakal, kedy ku mne príde a začne ma opäť vydierať. Chápem, keby som mal inkontinenciu alebo iné sny tak stovka by ma až tak nebolela, ale kurník šopa ani som za to poriadne nemohol a dať za malý fľak stovku sa mi fakt nechcelo. Neprišla, ale čakal som celú cestu vo vlaku, že po vystúpení ma obkľúčia severokórejskí vojaci a vypýtajú si výpalné. Nestalo sa tak. Naopak, vo vlaku na záver sme dostali vodu zadarmo a bol som sakra prekvapený, že akú srdečnosť tu na nás po piatich dňoch vytiahli a prejavili.
Naša kórejská sprievodkyňa k nám na záver prehovorila a vyzvala nás, aby sme doma všetkým povedali, že to, čo sa píše o nich v médiách sú lži. Pravdepodobne všetkým nám v hlave išlo ako doma povedia, že to čo tu videli, je naozaj tak ako videli v šokujúcich dokumentárnych filmoch. Režim tak zúfalo potrebuje peniaze, že si pripustil turistov. Pripadalo mi to, akoby to robili princípom: "Nechceme Vás tu, ale potrebujeme peniaze, tak si za to musíte aleže veľmi dobre zaplatiť. A tak som teda aj ja týmto spôsobom podporil šialený režim, vývoj rakiet, ktoré ho majú udržať pri živote. Kórejská sprievodkyňa nám povedala, že krajina sa pomaly otvára. Máme sa tešiť, že Kórea nie je rovnaká ako Európa, inak by sme nemali zážitok a s tým som musel iba súhlasiť.
Krajina Kim Ir Sena je veľmi chudobná, ale v autoritárskej Číne ich majú strašne veľa, lebo pochopili, že režim môže existovať iba vďaka peniazom produkovaným súkromným sektorom a podnikaním. Toto pochopil aj Putin v Rusku. Suvenír som si z tejto krajiny nedoniesol žiadny. Nebolo tu veľmi čo kúpiť. Iba ak, tak knižky o lídroch a od lídrov ako napríklad Idey Kim Ir Sena v praxi, Kim Ir Senove vtipy, Príbeh Kim Ir Sena, Kim Ir Senove rozprávky pre deti a takto na tisíc spôsobov. Ešte sa dali kúpiť budovateľské a propagandistické plagáty s agresívnou tematikou balistických rakiet letiacich na nepriateľov, čiže aj na nás a to ma za 30 eur veľmi nelákalo. Našiel som tu ale jednu bystrú vec, ktorá sa nedala kúpiť a ktorú som nevidel nikde inde a to keramickú podložku na príbor. Slúžila na to, aby časť príboru určená na jedenie, bola nie na stole, ale vo vzduchu. V 90-tych rokoch tu zomrelo na hladomor milióny ľudí. Ako udržať túto spoločnosť, aby žila v takýchto podmienkach sa dá jedine tyranským diktátorsko-sektárskym spôsobom a to ešte nepredstaviteľne dôsledne vykonávaným. Stalin sa podľa mňa od závisti v hrobe obracia.
Bola to moja zatiaľ najlepšia cestovateľská skúsenosť. Všetky ostatné miesta, ktoré som navštívil boli fantastické, úžasné, úchvatné, krásne, ale toto bol úplne iný level. Bola to kombinácia posunu v čase tak 50 rokov späť, zmes absurdnosti, chudoby, zla a smútku, pompéznosti, bizarnosti, niečo, čo sa ani slovami nedá opísať. Náš socializmus krát 10. Všetko bolo také desivé, až to bolo šokujúco dobré. Som ale šťastný, že som odtiaľ ďaleko. Severnú Kóreu by som prirovnal k malému chudému a slabému chlapčekovi, ktorý sa Ti začne vyhrážať, že Ťa udrie. Ty sa smeješ a potom Ti povie, nesmej sa ujo, lebo ja mám liter benzínu, zápalky a podpálim Ti dom. Ty spozornieš a prestaneš sa smiať. Toto je môj subjektívny pohľad na túto krajinu, ale určite taký pán poslanec Blaha by so mnou nesúhlasil a videl by to presne opačne. Tu by mali ísť všetci povinne a možno viacerých by prešli bláhové fičoviny. Toto je územie, kde hlava krajiny vlastní úplne všetko, ešte aj ľudí. Veľký Kim sa niekde v záhrobí musí smiať do popuku, čo sa mu podarilo.
