
Daj moj flag
“Daj moj flag, daj moj flag”, kričí 73-ročná Nina Baginská na príslušníka špeciálnych policajných jednotiek OMON, ktorý jej práve zobral bielo-červeno zástavu symbolizujúcu nezávislé Bielorusko a v súčasnosti najmä protesty proti Lukašenkovi.

Nina je od policajta asi o dve hlavy menšia, napriek tomu sa nechce svojej zástavy vzdať. Znamená pre ňu veľa, už niekoľko rokov s ňou otvorene vystupuje proti súčasnému diktátorovi, ktorý starú bieloruskú zástavu v krajine zakázal. Hoci polovicu dôchodku jej berie štát na pokutách za účasť na rôznych pro-demokratických protestoch v minulosti, Nina sa nevzdáva a dnes je jedným so symbolom občianskeho odporu voči Lukašenkovmu režimu. Hoci svoj don chichotovský boj o zástavu s policajnou presilou nakoniec prehráva, hneď na druhý deň sa za potlesku protestujúcich vracia na námestie a v ruke ma novú zástavu. Bielo-červenú.

"Vojaci NATO“ v bielom a s kvetmi
Protesty po sfalšovaným voľbách trvajú už tri týždne a bieloruské ženy v nich, podobne ako vo voľbách, hrajú kľúčovú úlohu. Keď počas prvých troch dní po voľbách policajné jednotky brutálne zakročili proti demonštrantom, aby im nahnali strach, na ďalší deň vyšli do ulíc ženy v bielom a s kvetmi, aby dali jasne najavo, že ide o nenásilnú formu protestu. Zatiaľ čo Lukašenka blúzni o vojskách NATO, extrémistoch zo zahraničia, ktorí majú údajne záujem zničiť krajinu, a v ruke pritom drží samopal, ženy objímajú a bozkávajú jeho žoldnierov z OMONu, ktorí evidentne nevedia, ako majú reagovať. Na takúto formu „boja“ neboli zrejme trénovaní. Jeden z hlavných naratívov štátnej televízie o sfetovaných a napitých ľuďoch, čo po večeroch lynčujú v uliciach, tak nepôsobí veľmi dôveryhodne. Bieloruské ženy dnes stoja v prvej línii a rovnako ako ostatní protestujúci, túžia po zmene, po slobodných voľbách, po tom, aby režim prepustil ich mužov a synov z väzenia, po tom, aby diktátor odišiel.
Tri ženy a „baťka“
Dnes je už jasné, že „baťka“, ako niektorí Lukašenku familiárne volajú, ženy úplne podcenil. Keď sa v jednom interview spýtali opozičnej líderky Sviatlany Cichanovskej, prečo ju Lukašenka nechal kandidovať vo voľbách, odpovedala, že to podľa nej bral ako vtip. „Naša ústava dáva prezidentovi toľko moci, že aj muž by s ňou mal veľa práce. Ak ju naložíte na ženu, zrúti sa, chuderka.“ vyjadril sa na margo možnosti, že by mala žena riadiť krajinu. Hoci sa Sviatlane na začiatku do volieb veľmi ísť nechcelo, rozhodla sa pokračovať v práci svojho manžela, populárneho blogera, ktorého dal Lukašenko zatknúť, aby mu znemožnil kandidatúru. Ked sa však ku Sviatlane pridali Marija Kolesniková, vedúca kampane nezaregistrovaného a uväzneného Viktora Babaryku a Veronika Capkalová, manželka ďalšieho nezaregistrovaného kandidáta, vytvorili silné ženské trio, ktoré svojou autentickosťou spojilo bieloruskú spoločnosť. Ako napísala analytička Veronika Laputská z GMF, tri ženy „plakali, kričali, smiali sa a vtipkovali, hovorili o osobných veciach, a nebáli sa priznať svoje chyby, strach či neistotu.“ Táto ich autenticita umocnená sociálnymi médiami sa podľa Laputskej pretavila do reálnej podpory, čo malo za následok nárast množstva podporovateľov po celej krajine. Na druhej strane stál starý „baťka“ prezident, ktorý si myslel, že mu postačí hrať podľa starého a vo všetkých predchádzajúcich voľbách osvedčeného scenára. Okrem toho, že nebral vážne svoju protikandidátku, podcenil aj pandémiu a taktiež silu sociálnych médií.
Čo bude ďalej?
Ani tri týždne po voľbách nie je jasné, ako sa bude súčasná patová situácia v Bielorusku ďalej vyvíjať. Zdá sa, že Lukašenka sa aj vďaka podpore zo strany Putina dokázal ako tak spamätať z počiatočného šoku a na odchod či vyjednávanie s opozičnými líderkami sa evidentne nechystá. Štátna televízia posilnená o ruských dezinformátorov pokračuje, podobne ako pred voľbami, v šírení propagandy v prospech Lukašenka. Nina Baginská chodí na demonštrácie a o tom, ako to dopadne, hovorí: „V minulosti by som bola smutná a pomyslela by som si – bože, koľko rokov ešte musíme čakať. Budú ľudia stále umierať pod touto fašistickou diktatúrou, pod touto vládou, ktorá stojí proti svojim ľuďom, proti národu? Ale teraz, od 9. augusta, keď som uvidela, koľko ľudí prichádza na demonštrácie, tak som stopercentne presvedčená, že ľudia začínajú víťaziť. A že fašistická vláda našu zem opustí.“
Nina má pravdu v tom, že od množstva ľudí na protestoch a ich schopnosti vydržať bude závisieť úspech ich nežnej revolúcie. Medzi ďalšie faktory patria pripojenie sa dôležitých štátnych podnikov ku štrajku a tiež pozícia bezpečnostných zložiek. Celý svet s napätím sleduje tento sympatický zápas Bielorusov o budúcnosť ich krajiny. Hoci sa zdá, že Lukašenkové dni v pozícii prezidenta sú spočítane, Bielorusov čaká ešte veľmi dlhá cesta.