Pre mnohých z nás bude asi problém si priznať, že je táto naša zdržanlivosť prirodzeným dôsledkom našej dezinformovanosti. Všetci totiž vieme o genocíde páchanej na židovskom obyvateľstve počas druhej svetovej vojny, aj o krutých teroristických útokoch palestínskeho Hamasu na Izrael. Väčšina z nás vie dokonca aj to, že súčasná izraelská ofenzíva voči Palestínčanom je odpoveďou na agresívny útok Hamasu, ktorý sa uskutočnil 7. októbra 2023 a pri ktorom zahynulo 1139 ľudí, z toho väčšina civilistov, medzi ktorými bolo 36 detí. Málokto z nás však pozná príčiny tohoto 80 rokov trvajúceho konfliktu. Odsudzovaním totiž nikdy nič nevyriešime, poďme sa teda pre pochopenie vydať hlbšie do histórie.
1917 – Balfourova deklarácia
Pred 3 000 rokmi mali Židia na území dnešného Izraela svoje kráľovstvo (cca 1000 - 586 pred n.l.), ktoré bolo neskôr znovu obnovené (cca 140 - 63 pred n.l.) no svoju nezávislosť rýchlo stratilo a približne ešte 100 rokov fungovalo pod nadvládou Ríma (cca 37 pred n.l. - 70 n.l.). Potom označovali Rímske mapy toto územie už ako Provincia Syria Palaestina. Do prvej svetovej vojny bolo toto územie súčasťou Osmanskej ríše, pod ktorú patrilo 400 rokov. Medzi rokmi 1915 a 1916, v korešpondencii britského diplomata Sira Henryho McMahona arabskému vodcovi šarifovi Husajnovi z Mekky, sľúbila Británia Arabom na tomto území nezávislosť, výmenou za povstanie proti Osmanom. Británia však zároveň uzavrela aj iné protichodné dohody. Jednou z nich bola tajná dohoda z roku 1916, medzi Britániou a Francúzskom, v ktorej si nad touto oblasťou rozdelili sféry vplyvu. Koncom októbra 1917, získala nakoniec Británia, s pomocou arabských kmeňov, kontrolu nad územím Palestíny a len pár dní potom, 2. novembra 1917 sa Británia ďalšou dohodou - Balfourovou deklaráciou, zaviazala vytvoriť v Palestíne národný domov pre židovský ľud, čo bolo Arabmi vnímané ako zrada a nedodržanie dohody. Vtedy sa začala rozsiahla židovská migrácia do Palestíny, ktorú urýchlil útek židovského obyvateľstva pred nacizmom v Európe. Medzi rokmi 1918 a 1947 sa židovská populácia v Palestíne zvýšila zo 6 percent na 33 percent. Podobne ako keď bolo v roku 1938 v Mníchove rozhodnuté o osude Československa bez jeho účasti, boli aj Palestínčania znepokojení demografickými zmenami v ich krajine, o ktorých sa rozhodovalo bez nich, čoho prirodzeným dôsledkom bolo palestínske povstanie v rokoch 1936 až 1939. Kolonialistické praktiky Británie a jej protichodné dohody tak zanechali v tejto oblasti dlhodobé napätie.
1947 – Plán rozdelenia OSN
Otázka vytvorenia židovského štátu bola po druhej svetovej vojne postúpená novovytvorenej Organizácii Spojených národov, ktorá koncom roku 1947 prijala rezolúciu 181. Tá vyzvala na rozdelenie Palestíny na arabský a židovský štát, pričom Židom určila približne 55 percent územia a Arabom bolo priznaných 45 percent územia. Jeruzalem bol vyhlásený za samostatné internacionalizované územie, rozdelené na dve časti: na Západný Jeruzalem, ktorý bol prevažne židovský a Východný Jeruzalem s prevažne palestínskym obyvateľstvom. Túto rezolúciu Židia odsúhlasili no Palestínčania odmietli.
1948 – Vznik Izraelu a Nakba
Od prijatia rezolúcie OSN začali novovytvorené židovské milície násilne vysídlovať Palestínčanov z ich domovov. Palestínčania nemali v tom čase vlastnú armádu ani štátnu štruktúru, preto bolo pre nich náročné sa brániť, aj hájiť svoje práva na medzinárodnej úrovni. 14. mája 1948 vyhlásil Izrael nezávislosť a na druhý deň začala prvá arabsko-izraelská vojna, kedy na Izrael zaútočila koalícia arabských štátov (Egypt, Jordánsko, Sýria, Irak a Libanon). Počas tejto vojny zničila izraelská armáda stovky palestínskych dedín a do roku 1949 násilím prinútila opustiť svoje domovy 85% Palestínčanov, čiže viac ako 750 000 ľudí. Približne 15 000 ich bolo zabitých. Len 15% Palestínčanov zostalo žiť tam kde žili dovtedy celé generácie napriek tomu, že v Balfourovej deklarácii bolo jasne povedané „...že sa neurobí nič, čo by mohlo poškodiť občianske a náboženské práva existujúcich nežidovských komunít v Palestíne...". Tento masový exodus sa stal pre Palestínčanov známy ako Nakba, alebo „katastrofa“. Po formálnom podpísaní prímeria Izraelu so susednými štátmi zostali palestínske územia pod kontrolou Jordánska (Západný breh a Východný Jeruzalem) a Egypta (Gaza). Aj keď to bolo týmito štátmi prezentované ako ochrana Palestínčanov, tiež to znemožnilo vzniknúť Palestínskemu štátu. Milióny potomkov palestínskych uprchlíkov dodnes žije v utečeneckých táboroch v Libanone, Jordánsku, Sýri a Izrael im znemožňuje návrat do ich vlastnej krajiny, lebo to považuje za bezpečnostné riziko.
1967 – Šestdňová vojna
5. júna 1967 zaútočil Izrael na Egypt, Jordánsko aj Sýriu a po šiestich dňoch prebral pod svoju kontrolu Západný breh aj Východný Jeruzalem (od Jordánska) aj pásmo Gazy (od Egypta) a Golanské výšiny (od Sýrie). Počas týchto šiestich dní bolo násilne vysídlených zo svojich domovov ďalších 300 000 Palestínčanov. Palestínčania tak prišli o kontrolu aj nad tým málom, čo im z ich vlastnej krajiny zostalo. V roku 1980 vyhlásil Izrael úplnú anexiu Východného Jeruzalema a po roku 1995 zostalo Palestínčanom aj zo Západného brehu Jordánu už len 18% územia, ktoré im pridelila rezolúcia OSN v roku 1947. Výstavba izraelských osád a separačného múru na okupovaných územiach roztrieštila palestínske komunity a obmedzila ich pohyb. Na Západnom brehu je odvtedy rozmiestnených približne 700 cestných zátarasov vrátane 140 kontrolných stanovíšť. Cez tieto stanovištia musí vo vlastnej krajine denne prechádzať približne 70 000 Palestínčanov s izraelskými pracovnými povoleniami. Židovskí osadníci, ktorí nezákonne osídlili polestínske územia podliehajú izraelskému civilnému právu, no Palestínčania, žijúci na týchto územiach po stáročia, podliehajú vojenskému právu, ktoré umožňuje izrealskej armáde vstupovať do ich domov bez súdneho príkazu a zatknúť ich bez obvinenia až na 6 mesiacov, s možnosťou predĺženia až na roky. Väčšina súdnych procesov pre Palestínčanov tak prebieha pred vojenským súdom, ktoré majú až 99% mieru odsúdenia. Palestínčanom je konfiškovaná pôda, obmedzovaný prístup k vode a pri podozrení z "protiizraelských" aktivít sú im udelované kolektívne tresty, kedy celé rodiny, či dediny čelia uzávierkám, alebo demolácii domov. Dve skupiny ľudí na tom istom území tak majú rozdielné práva na základe etnickej príslušnosti, čo OSN a ľudskoprávne organizácie označujú za formu apartheidu. 9. júla 2004 rozhodol Medzinárodný súdny dvor OSN v Haagu, že izraelská okupácia palestínskych území je nelegálna, pretože tým Izrael porušuje Ženevské konvencie, Chartu OSN a medzinárodné právo o sebaurčení národov. Tento súd nariadil Izraelu okamžite ukončiť okupáciu, rešpektovať stanovené hranice, odškodniť palestínske obete, zrušiť prekážky brániace voľnému pohybu Palestínčanov a odstrániť všetky nelegálne stavby vrátane separačného múru. Nič z toho Izrael nerešpektoval a dodnes pokračuje v nelegálnej okupácii palestínskeho územia.
1987 – Vznik Hamasu
Vznik Hamasu je úzko spojený s frustráciou a utrpením palestínskeho obyvateľstva, ktoré bolo desaťročia zabíjané a násilne vyháňané zo svojich domovov. Prirodzeným dôsledkom tejto právnej bezmocnosti a zúfalstva bola nenávisť a radikalizácia časti Palestínčanov namierená proti Izraelu. Podľa ministerstva zahraničných vecí Izraela bolo od roku 1947 dodnes Palestínčanmi zabitých 29 917 Židov (z toho má Hamas na svedomí približne 4 500 obetí). Podľa Palestínskeho štatistického úradu bolo od roku 1947 do polovice roku 2024 zabitých izraelskou okupačnou silou viac ako 136 000 Palestínčanov. Bombardovanie Gazy však stále trvá, ale Izrael tam už niekoľko mesiacov znemožňuje prístup humanitárnym organizáciám aj novinárom, preto je nemožné získať aktuálne počty obetí za posledný rok. V tomto konflikte tak doteraz zomrelo minimálne 4 x viac Palestínčanov, ako Izraelčanov, nehovoriac o 2 miliónoch Palestínčanov, ktorí boli násilím donútení opustiť svoje domovy.
Mnohí z nás počuli o fanatizme moslimských teroristov, ale nie všetci vieme, že je extrémny fundamentalizmus prítomný aj v iných náboženstvách a kultúrach. Dôkazom toho je napríklad aj prieskum, ktorý bol uskutočnený v marci 2025 na vzorke 1 005 izraelských Židov a následne uverejnený v najstaršom izraelskom denník Haaretz. Podľa neho až 82 % respondentov podporuje nútené vysťahovanie obyvateľov Gazy a okrem toho 47 % opýtaných dokonca súhlasilo s tvrdením, že pri dobývaní nepriateľského mesta by sa mala izraelská armáda správať ako Izraeliti pod vedením Jozueho pri dobývaní Jericha, teda zabiť všetkých jeho obyvateľov, aj starcov, ženy a deti. V rozhovore pre izraelskú televíziu i24NEWS v auguste 2025 povedal Izraelský premiér Benjamin Netanyahu: „Cítim, že som na historickej a duchovnej misii, a som veľmi spätý s víziou Veľkého Izraela, ktorý zahŕňa palestínske územia a potencionálne tiež územia dnešného Jordánska, Egypta Sýrie a Libanonu." Svojou rétorikou tak pripomína prejav iného národného vodcu, ktorý sa pred Norimberským zhromaždením v roku 1937 cítil povolaný k obdobnej misii: „Vytvoríme veľkú ríšu. Všetky germánske národy do nej budú zahrnuté. Začne v Nórsku a siahne až po severné Taliansko. Sám to musím uskutočniť. Ak si len zachovám zdravie!“.
Reflexia
Zmyslom tohoto článku nie je obhajovať deštrukciu a utrpenie, ktoré Hamas spôsoboval svojim krutými útokmi Izraelčanom, ale pochopiť, že tieto útoky boli len dôsledkom desaťročia trvajúceho utrpenia spôsobovaného Palestínčanom. Palestínčania totiž dodnes žijú to, čo sme zažili my po Mníchovskej dohode a udalosti, ktoré my oslavujeme ako hrdinský odboj proti okupantom, či už to bol atentát na Heydricha, alebo SNP, vnímame v ich prípade ako terorizmus.
Vnímame to tak aj preto, že sme teraz sami súčasťou západného sveta, ktorý v čase, keď mu bolo vlastné kolonizovať cudzie územia, spôsobil aj tento problém svojim bezohľadným a arogantným rozhodovaním o osude iného národa. Územie súčasného Izraela, historicky označované ako Palestína, bolo totiž viac ako 13 storočí obývané prevažne Arabmi, predkami dnešných Palestínčanov. Celé stáročia žili na tomto území hlavne moslimovia a kresťania. Židia tu tvorili len malé percento obyvateľstva. Ešte začiatkom 20. storočia žilo na tomto území približne 84% Arabských moslimov, 10% Arabských kresťanov a len 6% Židov.
Navyše je paradoxom, že ako členovia NATO a EU otvorene odsudzujeme napadnutie Ukrajiny ruskou armádou a pritom sa sami aktívne podielame na genocíde Palestínčanov či už politickou podporou Izraelu, alebo dodávkami zbraní. Podľa údajov Štockholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (SIPRI) pochádza totiž približne 99% iraelských zbraní z USA (69%) a z Nemecka (30%). V stredu 4. júna 2025 sa na pôde Bezpečnostnej rady OSN hlasovalo o okamžitom a trvalom prímerí v Gaze. Z 15-tich hlasujúcich krajín jedine USA nehlasovalo za ukončenie tohoto utrpenia, čím toto hlasovanie o prímerí vetovalo. V ten istý deň oznámil Nemecký minister zahraničných vecí Johann Wadephul, že Nemecko bude naďalej podporovať Izrael dodávkami zbraní. Je od nás preto skutočne pokrytecké ukazovať na Putina a vyčítať mu utrpenie, ktoré spôsobuje Ukrajincom, kým sa ako členovia EU a NATO už dlhodobo sami podielame, podporujeme a zarábame na rovnakom utrpení Palestínčanov.
Práve preto, že bola väčšine z nás história tohoto konfliktu neznáma a pod vplyvom toho, čo sme sa na školách učili o Holokauste a z médií počuli o útokoch Hamasu, bolo pre nás prejavenie súcitu a podpory Palestínčanom považované takmer za antisemitizmus. Aj pre túto našu neinformovanosť, bolo jednoduché označiť za antisemitu každého, kto si dovolil odsúdiť izraelskú agresiu v Gaze. 16. septembra 2024 zverejnil New York Post správu organizácie „Stop Antisemitism“, ktorá vymenovala za „antisemitu týždňa“ environmentálnu aktivistku Gretu Thunberg, lebo si dovolila otvorene kritizovať izraelskú vládu za genocídu v Gaze. Forbes jej konanie komentoval slovami „Bola taká odhodlaná zničiť židovský štát, že cestovala do švédskeho mesta Malmö, aby sa zúčastnila masových demonštrácií požadujúcich, aby bola mladej izraelskej speváčke zakázaná účasť na každoročnej piesňovej súťaži Eurovision.“ Keď však agresiu izraelskej vlády kritizujú už aj samotní Židia, prestáva fungovať aj označenie antisemita. Je totiž dôležité rozlišovať pojmy "Judaizmus" a "Sionizmus". Kým judaizmus je staroveké náboženstvo, sionizmus je politicko-nacionalistické hnutie, ktoré vzniklo koncom 19. storočia za účelom obnovenia židovského štátu. Ak by sme teda označili kritika sionizmu za antisemitu, dokázali by sme tým len svoju nevedomosť, pretože aj medzi samotnými Židmi je mnoho kritikov sionizmu práve pre jeho etnický nacionalizmus, ktorý vedie k potláčaniu práv príslušníkov iných národov a náboženstiev, čo je v priamom rozpore s čistou podstatou judaizmu:
Albert Einstein (1879-1955), nositeľ Nobelovej ceny za fyziku: „Myšlienka (izraelského) štátu nie je v súlade s mojim srdcom. Nerozumiem, prečo je to potrebné. Je spojená s mnohými ťažkosťami a bezohľadnosťou. Myslím si, že je zlá.”
Judah Magnes (1877-1948), prvý rektor Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme: „Židovský štát v Palestíne môže byť založený jedine pomocou sily a to nikdy neprinesie mier."
Tony Judt (1948-2010), historik a profesor na NYU: „Už základná idea "Židovského štátu" v ktorom majú Židia a iba Židia plné práva - je zakorenená v inej dobe a mieste. Izrael je anachronizmus.“
Noam Chomsky (1928 - ), lingvista, filozof a profesor: „Vždy som patril ku kritikom Židovského štátu, ktorý privileguje Židov oproti ne-Židom... Na okupovaných územiach sa Izrael správa oveľa horšie ako apartheid. Nazývať to apartheidom by bolo pre Izrael darom, ak pod „apartheidom“ myslíte apartheid juhoafrického typu. To, čo sa deje na okupovaných územiach, je oveľa horšie.“
Gabor Maté (1944 - ), doktor: „Pri absencii historického povedomia to všetko vyzerá tak, že sa Izrael bráni. Ale proti komu? Proti ľuďom, ktorí sú už 80 rokov masakrovaní po tisíckach, ktorým je braná pôda, zničené domovy, ktorým väznia a mučia ich deti.“
Naspäť k podstate
Keď sa totiž ponoríme hlbšie, zistíme, že agresivita a nadradenosť, ktorými sa už roky vyznačuje politika Izraelu voči svojim palestínskym spoluobčanom je v priamom rozpore so základmi ich vlastnej identity. Poďme sa na to pozrieť pekne postupne.
Najdôležitejšou a najposvätnejšou knihou judaizmu je Tóra, ktorá sa skladá z piatich kníh Mojžišových a v tretej knihe „Leviticus“, v kapitole 19:34 sa píše: „Cudzinec, ktorý prebýva s vami, nech je vám ako domáci. Budeš ho milovať ako seba samého, lebo ste aj vy boli cudzincami v Egypte. Ja som Hospodin, váš Boh.“ Tento výrok sa nachádza v rovnakej kapitole ako známy výrok „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ (Leviticus 19:18), čo zdôrazňuje, že aj nežid je zahrnutý do tejto lásky a úcty. Tóra tu nedáva priestor pre nadradenosť – práve naopak: prikazuje empatiu a rovnosť voči cudzincom na základe historickej skúsenosti Izraelitov v Egypte.
Hoci je Davidova hviezda v súčasnosti tým najznámejším symbolom židovského národa, jej použitie sa už od staroveku vyskytovalo aj v iných kultúrach a náboženstvách, vrátane hinduizmu, budhizmu, islamskej mystiky (napr. u sufistov) a dokonca v kresťanskej symbolike. V roku 1354 udelil cisár Karol IV. židovskej komunite v Prahe právo mať vlastný znak, ktorého súčasťou sa vtedy stala práve táto šesťcípa hviezda, dovtedy známa ako Hexagram. To bol jeden z prvých známych prípadov použitia tohoto symbolu pre označenie židovskej komunity a práve vtedy sa mu začalo hovoriť Davidova hviezda. Postupne sa začala používať ako znak židovských komunít aj v iných mestách a hlavným symbolom židovského národa sa stala až koncom 19. storočia, od 1. sionistického kongresu v roku 1897.
Mystický význam tejto šesťcípej hviezdy je však oveľa hlbší než len národný symbol. Je zložená z dvoch rovnostranných trojuholníkov, z ktorých jeden smeruje nahor (symbol duchovna) a druhý nadol (symbol hmoty). V alchýmii táto hviezda harmonicky spájala oheň (trojuholník smerom hore) a vodu (trojuholník smerom dole), čo sú dva protichodné, ale esenciálne prvky. Ich prepojenie symbolizuje rovnováhu medzi nebom a zemou, medzi duchovným a fyzickým svetom, medzi mužským a ženským princípom. V starovekej židovskej mystike sa trojrozmerná verzia Hexagramu nazývala "Merkaba" a skladá sa z dvoch protiľahlých pyramíd, ktoré do seba zapadajú a vytvárajú tak hviezdu s ôsmimi špicmi. Je symbolom zjednotenia protikladov prostredníctvom duchovnej transformácie, ktorá vedie k vyššiemu poznaniu. Táto hviezda bola považovaná za magický ochranný znak, často používaná v amuletoch. Vzájomne prepletené trojuholníky vyjadrujúce súlad protikladov sa používajú aj v hinduistickom symbole "Šri Yantra". Dokonca aj známy taoistický symbol "Jin a Yang", hoci vyzerá úplne odlišne, predstavuje tú istú jednotu a rovnováhu. Všetky tieto symboly vznikli pôvodne ako živé duchovné princípy, ktoré ak ctíme, mali by sme podľa nich aj žiť, inak ich pôvodný význam sami znehodnocujeme. Veď aj "Svastika" bola po tisícročia symbolom šťastia, kým ju niekto svojim presvedčením o nadradenosti nezmenil za pár rokov na symbol niečoho úplne iného.
Od staroveku tak symbolizuje Davidova hviezda univerzálny princíp harmónie a jednoty platiaci pre všetkých ľudí. Preto každý, kto skutočne ctí tento symbol, nemôže vnímať žiadnu bytosť ani národ ako vyšší či nižší. Akékoľvek správanie, ktoré by viedlo k pýche, nadradenosti alebo agresii, by bolo totiž v príkrom rozpore s pôvodným duchovným významom tejto hviezdy. Aby sa po tisícročiach nestali z múdrych slov Mojžiša len prázdne frázy a z prastarého symbolu Davidovej hviezdy len dekorácia na vlajkách, mali by byť živé aj v skutkoch. S ohľadom na múdrosť ukrytú v elementárnych symboloch judaizmu je zrejmé, že tým najväčším nepriateľom Izraela sú v súčasnosti práve jeho politický predstavitelia, ktorý tak radi označujú za nepriateľa každého, kto si dovolí s nimi nesúhlasiť, neuvedomujúc si, že svojim agresívnym prístupom k palestínskym spoluobčanom sami najviac znesväcujú čistú podstatu judaizmu. Táto múdrosť je však tiež univerzálna a rovnako platí na nás všetkých, že našim najväčším nepriateľom je naša vlastná nevedomosť.
Zdroje: všetky informácie použité v tomto článku sú z verejne prístupných zdrojov, ktoré si môžete sami poľahky dohľadať.
