I.
Znovu mi zazvonil mobil. To je ako keby naschvál. Vždy, keď malý plače, alebo ho kúpem, alebo kojím, alebo spí a to najčastejšie práve vtedy, zvoní ten prekliaty mobil. Celý deň sa nik neozve, ale teraz, keď ho utieram, zvoní už tretíkrát. Ak to bude znovu môj manžel, tak ma asi šľak trafí. Furt mu hovorím, nech ma len krátko prezvoní a ja sa mu ozvem späť, keď budem mať čas. Je predsa úplne jedno kto komu volá, keďže oba telefóny platí on a oba sú neobmedzené. Lenže on je niekedy tak strašne nechápavý. Jasné, zvykol si, že keď volá mamičke, tak tá za každých okolností hneď zdvihne, všetko za neho vybaví, ochotne ho vypočuje a pokecá s ním, keď sa on, chudáčik, na stavbe nudí. Stará nemá čo robiť po večeroch, jej je to jedno, hlavne, že sa jej ozval synáčik.
Lenže ja nie som jeho matka. Som matka nášho spoločného syna, okolo ktorého sa treba neskutočne zvŕtať, lebo sa asi podal na strýka z druhého kolena, ktorý zahynul v druhej svetovej pri skoku padákom. Nie však pri nejakom nálete, ale keď sa chvastal chlapom v krčme, čo všetko on, nebojácny, dokáže a ako manifest skočil zo strechy. Bol výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo, že ožratému sa nič nestane. Ja som kľudnej povahy, môj mužíček tiež, povedala by som, že miestami až hraničiacou s nízkym IQ, napr. demenciou. Po nás Filipko svoju húževnatosť určite nezdedil. Nevadí, aspoň bude v živote asertívny a keď ho bude niekto otravovať telefonátom v nevhodnej chvíli, pošle ho do kelu. Nie ako ja. Ja vždy zdvihnem alebo zavolám späť.
Jednou rukou som tlačila Filipa o prebaľovací pult aby sa neskydol a druhou som šmátrala po telefóne v zadnom vrecku. Keď som ho konečne vylovila, neobjavilo sa na obrazovke očakávané „Tomi láska“ ale neočakávané a veľmi dávno videné „Anita“.No čo, možno mi chce zablahoželať k narodeninám, ktoré som mala. Pred dvoma týždňami. To by bolo milé.
„Anitka ahoj, ako dávno sme sa počuli, ako sa máš?“
Ticho.
„Halo, Anita, tam si?“
„Ahoj. Mohla by som k vám prísť?“ Hovorila pomaly, zjavne plakala. To zas bude niečo kvôli Ďurimu. Zas ho niekde videla s inou, alebo sa pohádali kvôli peniazom, alebo sa opil, alebo ho videla s inou, čo je asi najpravdepodobnejšie.
„No vieš...“ Mala som sto chutí povedať, že práve idem obliecť malého, priložiť ho k dide a haja-hajaja a konečne bude chvíľu ticho. Lenže ak teraz Anita príde, tak sa malý rozjaší, chytí druhý dych a o ťažký večer mám postarané. Lenže ja neviem povedať nie.
„Jasné veď poď“.
„Ok, o 5 minút som tam.“
Obliekla som malého do pyžamka a vyzerala Anitu z okna. Ako náhle som uvidela jej auto zastať pred blokom, pichla som syna do rúk babke a bežala som pustiť moju kamarátku z detstva dnu, pretože dvere, ako vždy, nefungovali. Ešte, že bývame na prvom poschodí.
Anita vyzerala hrozne. Za normálnych okolností obdivujem jej štýl. Jej obľúbenou farbou sú všetky odtiene fialovej. Väčšinou nosí vypasované sukne nad kolená, farebné pančuchy zladené s vrchom, blúzičky, ktoré sú priesvitné natoľko, aby dráždili mužskú fantáziu, nie však viac, ako sa na knihovníčku patrí. Alebo sa nahodí do rifiel a bielej blúzky na ktorej samozrejme nezapla všetky gombičky. Na nohy si navlečie svetlohnedé čižmy, do ruky pichne svetlohnedú kabelky a na krk hodí šál. Ak sa rozprávala s mamičkou žiaka, čo k nim chodil po povinné čítania, šál prevliekla okolo krku. Ak sa bavila s oteckom, šál nechala v kancelárii a vypučila prsia. Vlasy si žehlila, mala ich po plecia, vpredu dlhšie ako vzadu. A stále ich farbila hennou, takže mali červenohnedý nádych. Maľovať sa až tak nemaľovala ale linka okolo očí a veľa riasenky, to muselo byť. A balzam na pery. Neviem síce či je celkom v poriadku, aby žena používala balzam s nádychom melónu, broskyne alebo jahody, ktorý je určený tak pre nástky...je to tak trochu infantilné. Zrejme aj preto to tak robila.
Teraz však vyzerala úplne inak. Vlasy neumyté a schytené do chvosta, čierne tepláky, ktoré síce skvele sedeli na jej postave typu „krv a mlieko- všetko tam kde má byť“, ale boli plné žmoliek a srsti jej yorkshira. Hnedý rolák by bol v poriadku, veď bol január, ale trošku páchol potom. Na nohách mala rozčaptané tenisy a hnedý kabát bolo to jediné, čo mohlo tento smutný pohľad na inak obdivovaný výzor mojej kamarátky, zachrániť.
„Pre Boha, čo sa stalo?“, bola celá uplakaná a neskutočne sa triasla, nie však od zimy ale od nervov. Prvé čo mi napadlo bolo, že jej zomrela matka, alebo brata Roba zabili. Keď sa pletie mafiánom do remesla dobre mu tak. Debil, čo si mláti matku a sestru a chlastá s otcom.
Pozerala na mňa, smrkala a ticho vytiahla z vreca tenký biely papierik.
Začala som sa rehotať ako bláznivá: „Gratulujem maminka.“ Moja reakcia ju zjavne dostala do rozpakov. Prestala sa klepať. Neurčito sa usmiala. Zjavne čakala, že budem pohoršená alebo, že ju sústrastne objímem.
Nastalo chvíľkové rozpačité ticho. Stáli sme vo vstupe do bytovky a hľadeli na seba až mi prebehla po chrbte husia koža. Čo teraz, snáď tu nebudeme stáť do nekonečna.
„Čo? Nedobre?“, spýtala som sa trochu rozšafným tónom. Myslela som, že ju to trochu ukľudní, dúfala som však, že som neprestrelila a neurazila som ju. Mohla sa zvrtnúť na opätku a v slzách odísť, pretože kamarátka jej zjavne nerozumie. Ale to som nechcela. V chvate som dodala: „poď dnu, všetko mi porozprávaš, to bude dobré, spolu to zvládneme.“ Asi také niečo sa má hovoriť nám ženám, keď máme problém. Že to bude dobré. Že sme skvelé a že to zvládneme. A potom treba „už len“ počúvať a občas vydať nejaké to súhlasné „hm“, aby protistrana vedela, že aktívne počúvame..
Vošli sme do bytu. Hneď som Anite povedala, že pôjdeme do mojej izby, nech sa posadí, ja hneď prídem. Vbehla som k mame a poprosila ju, či by malého tak na 20 minút zabavila, lebo Anita má vážny problém. Moja mama pochopila. Bola ochotná malého postrážiť. Celý deň bola preč, ani ráno ho nevidela. Zabaví ho. Ale tak na dvadsať minút. To bude akurát.
„Nechcem obťažovať, vidím, že nemáš čas.“, prehovorila Anita tichým tónom, keď som vošla do izby.
„Vôbec neobťažuješ. Ak bude malý smädný, alebo nevrlý, tak mi ho mama donesie. Ale zatiaľ sa u nej rehoce.“
Priniesla som malé občerstvenie. Anita sa ho však ani nedotkla. Po celý čas však písala smsky.
„Komu píšeš?“, spýtala som sa na rovinu.
„Andreasovi.“
„On je otec?“
„A kto iný. Veď s Ďurim som nespala už od výstavy. To by nevychádzalo. Aj keď už ani minulý mesiac som nemala svoj problém...“
„Moja ale vieš, že kľudne môžeš byť už v treťom, aj vo štvrtom mesiaci!“
„Och, čo budem robiť?“, znovu sa rozplakala.
„A čo vlastne chceš?“, zapípal jej však mobil.
„To je on, písala som mu, že sa musíme stretnúť. Že dobre, píše. O 21:30, vtedy odíde jeho priateľka domov.“
„A ty to už máš ujasnené?“
„Ja som cítila, že niečo nie je v poriadku a vieš, tak žensky som trošku aj myslela na to, aké by to bolo, keby som bola tehotná. Ale ja som vždy dúfala, že budem mať dieťa s Ďurim. Veď sme boli spolu 12 rokov. Ale s Andreasom sa ani nepoznáme. Koľko sme spolu? Dva mesiace, rozumieme si, dobre sa s ním rozpráva. Už keď to s Ďurim škrípalo, on ma podržal. Ale neviem, ako bude reagovať na toto. A ešte je tu tá jeho priateľka. On k nej už nič necíti, ale nevie sa s ňou rozísť. Bolo nám dobre tak ako to bolo. Ale čo bude teraz?!“
„To akože chceš čakať na jeho reakciu? A potom čo?“, nie celkom som chápala, kam smerujú jej myšlienky.
„No on mi už hovoril, že by chcel mať so mnou dieťa, že by som bola skvelá matka.“
„Áno, to niektorí chlapi hovoria, aby dostali ženu do postele.“
„Ale chápeš, s Ďurim sme spolu 12 rokov. Jediná ochrana, ktorú používame, je prerušovaný sex. A nič. S Andreasom som spala asi 5 krát a toto?!“
„No a čo teda chceš robiť?“
„Neviem. Ja to nezvládnem sama. A možno mám mať dieťa, možno mi tým Boh chce ukázať správny smer v tomto mojom živote plnom chaosu a bordelu. Ale mama by ma zabila. Veľmi by som ju sklamala.“
„Vieš Anita, dieťa je veľká zodpovednosť. Niekedy mi ide hlava prasknúť, keď plače. Niekedy plačem s ním, to je ešte horšie. Niekedy vyčítam mužovi to, ako sme skončili a že máme dieťa, ale to je asi niečo ako citové vydieranie. Lebo ak by teraz prišiel niekto a povedal, že mi malého vezme, asi by som umrela. Byť matkou je úžasné a zároveň úžasne ťažké.“
„Lenže ja nie som taká silná ako ty, ja sa o dieťa postarať nedokážem, nedokážem čeliť okoliu, ktoré ma odsúdi!“
„O čom to hovoríš? Ani ja nie som silná. Myslíš si, že ja dokážem čeliť okoliu? To, že som tehotná, som rodine oznámila až vo 4. mesiaci. Ak by som to povedala skôr, vyčerpával by ma svojimi útokmi môj bezdetný brat a v kuse by ma posielal na potrat. Tomi nie je typ chlapa, ktorý by sa ma zastal. Všetko som si musela vybojovať sama. Ale boli postavení pred hotovú vec. Tomi nezabezpečil bývanie a tak bývam u matky. Všetci traja sa tlačíme tu v mojej starej detskej izbe. Život si plánujeme inak, ale naše plány sú hlúposť. Veci nefungujú tak ako chceme. Aj ja som chcela mať dieťa s niekým iným, bývať inde, mať z čoho žiť. Ale dostala som tento život, vlastne som si ho zvolila a musím ho žiť.“
Anita bola ticho a hľadela na telefón. Pripadala som si ako v zlom sne. Tak ona podvádza svojho priateľa s niekým, kto podvádza svoju priateľku. Otehotnie. Ani nevie kto je otcom a teraz sa tvári, že ona je v tom nevinne a nevie, čo si má počať. Aj Duch Svätý pred tým ako zostúpil na Máriu a počala, je oznámil, čo sa bude diať a či súhlasí. Tak nech sa tu Anita nestavia do pozície obete na ktorej bolo vykonané ťažké bezprávie. Veď je to jednoduché. Sex plus nulová ochrana rovná sa TADÁ, gratulujeme. Keď tak na ňu pozerám viem, ako sa to skončí. A to je najhoršie.
„No uvidím, čo povie Andreas. Ak sa nenahneváš, tak idem. Budem ho čakať“, prehovorila.
„Anita, ja nie som za potrat. Ja ti pomôžem s dieťaťom. Ani nemusíš veľa vecí kupovať, dám ti všetko- od vaničky po látkové plienky.“
„Ja viem.“
„Ale Anita...ak sa rozhodneš, že nechceš byť mamou... tiež budem stáť pri tebe. Daj mi vedieť, ako dopadlo stretnutie.“ toto boli asi najťažšie slová, ktoré som vyslovila. S úcty k nášmu niekdajšiemu priateľstvu.
„Dám. Ďakujem. Zatiaľ ahoj.“
Hneď ako Anita odišla trielila som za Filipkom. Mala som výčitky vedomia, že som mu narušila večerný rituál, že nedostal didu a teraz sa trápi, lebo nemôže zaspať. Pre istotu som vošla k mame potichu. Čo ak náhodou odkväcol od únavy. Mýlila som sa. Vyrehotaný sa bláznil s babkou a robil hopky-cupky a kukuk jej šálom. Patrične mi však vrátil to, že som sa mu plne nevenovala a pri zaspávaní ma nemilosrdne hryzol do oboch bradaviek. Nuž čo. Hlavne, že je v poriadku a sladko spí. Teda asi tak hodinu, potom ma hryzne znovu.
