Vraj bol ukážkové dieťa. Ale potom, keď sa rodičia rozviedli, neuniesol, že je sám chlap v dome a začal sa túlať. Veľmi rýchlo si našiel partiu, čo mu dala pričuchnúť k peniazom. Oni mu vlastne dali pričuchnúť k inému, ale tak nejak sa dostal aj k peniazom. Lenže potom ich všetky utratil a tak to išlo dokola a dokola. Až si našiel robotu.
Normálnu.
Niekto ho nalákal do realitky a čuduj sa svete, on fakt začal predávať nehnuteľnosti. Osobne si myslím, že to bola len práčka peňazí. Avšak s novým zamestnaním a novým príjmom sa z neho stal nový človek. Arogantný, povýšenecký. Ale stále to bol mamin miláčik.
Celý týždeň sa neozval, nezavolal, prespával u mileniek, len cez víkend prišiel, spal na gauči, celú noc mu vrieskala telka, cez deň sa túlal s kamošmi a na obed jedol maminu polievku, ktorú mu ona s láskou navarila. Mne nevarila. Ale to som už povedala.
Niekedy sa to dalo zniesť, dokonca to bolo fajn. S mojim mužom si Robo rozumel. Najmä ak sa začali baviť o autách a o šéfoch. Jedine pri pití nenašiel v Tomim parťáka. Môj muž nepije. Vôbec. A už ani nefajčí. Momentálne.
Neskutočne mi však prekážalo, že volá môjho syna „malý debil“. A ja na to nič nepoviem. Som ticho, aby som zachovala v domácnosti kľud. V opačnom prípade by Robo vybuchol.
Často sa do mňa púšťal: „Si darmožráčka a vycicavačka. Celý deň sa len povaľuješ. Pľujem na teba.“ Nikdy ma našťastie skutočne neopľul. Snažila som sa porozumieť dôvodu jeho správania. Mal pravdu v tom, že som s mužom a synom okupovala našu bývalú detskú izbu. Mama mu neraz navrhla, že ona bude spávať na gauči a on si vezme jej izbu. Robo odmietol. Ani by to nemalo význam, keďže domov chodí veľmi sporadicky, veci má stále v skrini, čo stojí v „našej“ izbe. Ale tie asi nepotrebuje, lebo sa v nich prehrabáva zriedka. Väčšinu nosí v aute alebo skladuje po milenkách. Keď už predsa ide niečo vyberať zo skrine, tak to robí zásadne keď malý spí alebo ho uspávam. Aspoň miliónkrát som ho prosila, kričala som aj plakala. Nech ho nechá spať, ale jeho odpoveď je: „To tu jeden malý debil bude terorizovať celú rodinu?“ Jediný malý debil, čo terorizuje rodinu je Robo. Ale dovoľuje si len ak Tomi nie je doma. Čo je bohužiaľ často. Lebo ak doma je, tak ideme k jeho rodičom.
Neraz mi Robo vykrikoval, aby som sa presťahovala k svokre: „Bež si tam, tu nebudeš nikomu chýbať.“ Zopárkrát, keď som to už nevydržala a vzala som malého radšej na prechádzku, tak za mnou kričal cez otvorené okno: „Teraz utekáš čo, ťažko sa ti počúva, že zdieraš matku. Mala by si si vstúpiť do svedomia, aká si vychcaná!“
Taká hanba. Nečudo, že niektorí susedia na nás zazerajú. Preto chcem odísť a mať vlastné bývanie. Chcem ísť odtiaľto preč a mať pokoj. Mať svoj domov. A Tomi tomu nerozumie.
A moja matka na to nič nepovie. Nevyjadruje sa. Nikdy Roba nazahriakla, ani sa ma nezastala, ani ho nezastavila. Možno by som naozaj mala odísť. Lebo by som tam nikomu nechýbala.
Čudujem sa, že pri tom všetkom som zatiaľ nestratila mlieko. Stále kojím. A dokonca sa to kojenie stalo veľmi vážnou témou.
IX.
Odkedy sa mi narodil syn, každá známa (a dokonca aj poniektorí muži) mi pri stretnutí položila ako druhú alebo tretiu otázku, či ešte kojím. Na jednej strane je to dosť osobná otázka a ... nič im do toho nie je. Na strane druhej ma však teší, že toľko ľudí sa raduje so mnou, že môžem syna kŕmiť tou najvhodnejšou stravou, budovať jeho imunitu, zabezpečovať správny rast a silu.
Kojeniu sa dnes pripisuje veľký význam. Našťastie. Tejto téme sa venovali hodiny a hodiny v poradni a kurze pre mamičky, v nemocnici po pôrode, pýta sa ma na to detská lekárka pri každej kontrole. A ja odpovedá iba: Áno, ešte kojím. Všetci spokojne kyvkajú hlavou a dôrazne mi pripomínajú, že to nie je samozrejmosť, aby som aj po 5 mesiacoch stále mala mlieko. Áno, ja viem. Som rada a veľmi si to vážim. Napriek tomu mám stále zvláštny pocit, že to kojenie nie je celkom spoločensky... povedzme... želané.
Napriek vynaloženiu značného matematického a organizačného úsilia, sa mi nie vždy podarí vystihnúť správny čas, kedy sa pobrať z prechádzky domov, aby sa syn mohol kľudne napapkať v domácom prostredí. V lete to bolo jednoduchšie. Našla som si lavičku niekde v ústraní a ...mňam mňam. Ale už je zima, sneh. Som nútená vyhľadávať kaviarne (také, do ktorých sa dostanem aj s kočíkom) alebo ak som v meste tak nákupné centrum, aby sa malý mohol najesť v teple a aby som ho mohla v teple prebaliť (lebo papanie a kakanie sú v jeho prípade nerozluční spojenci).
A tak sedím pri kávičke a kojím. A ľudia sa akože nepozerajú. Nepozerajú sa však tak okato, až je to nepríjemné. Vo vzduchu sa vznáša informácia, že niečo nie je tak ako má byť, niečo je mimo normálneho diania. No áno, deje sa niečo nezvyčajné- mám odhalený prsník (veľa z neho nevidno, ale všetci tušia, že tam je).
Určite by bolo nepríjemnejšie, ak by na mňa niekto civel. Asi by som mala nutkatie ohlásiť takého úchyla na polícii. Ale verte mi, je oveľa prirodzenejšie krátko zavadiť pohľadom aj o kojacu ženu, pousmiať sa, že aké je to skvelé, že to bábo papká a pokračovať v ľubovoľnej bohumilej činnosti, ako keď až ku kostiam cítite, že si ten človek pri vedľajšom stole v duchu šepká: „Len sa nepozri, len sa nepozri, len sa nepozri...“
A keď sme už tak nadšene zapálení za kojenie, naozaj nechápem, prečo napr. v obchodoch s detským oblečením, hračkami, nenájde mamička stoličku a 2 metre štvorcové, kam by sa v kľude s kočíkom, kabátom, svetrom, kričiacim dieťaťom, plienkou a prsníkom mohla na chvíľočku zložiť. Nech mi ani jeden hyper-super-ultra-market nehovorí, že pri oddelení s podbradníkmi a plienkami sa tie 2 metre štvorcové nenájdu.
Až si raz otvorím moju vysnívanú kaviareň, tak v nej budem mať aj paraván. Ten v prípade potreby roztvorím, alebo premiestnim, aby mala mamička, ktorá ku mne zavíta s hladným drobcom, čo najviac príjemného súkromia.
Chlapi takéto starosti nemajú. A ako im je dobre. Len jedia, spia, sexujú a chodia do roboty. Ale to všetko, čo sa spája s materstvom si odnesie žena. Väčšinou sama. A pritom ešte varí, perie (ok, perie práčka, ale niekto to prádlo musí roztriediť, predprať ak treba, zabezpečiť prášok a aviváž, vyvešať, poskladať- o tom už chlap nechyruje), žehlí a chodí do roboty a stará sa o deti plným servisom...a o muža. A ešte je tu ten sex.
Ten môj muž sa o domácnosť nezaujíma vôbec, o mňa trochu ak chce sex a o malého by sa mohol viac. Najviac sa zaujíma o kamarátov.
