Asi poznáte ten vtip, keď sa kupujúci pýta predávajúceho:
- Za koľko je táto bunda?
- Titopedetiat.
- Ale tu je fľak.
- Dvetopedetiat.
- A povolenie máte?
- Darcek.
Nepripadá mi veľmi vtipný ale je v z časti pravdivý. Z časti, pretože naposledy sa mi podarilo s milým ujom číňanom zjednať cenu v minulom tisícročí. S narastajúcim počtom čínskych obchodov rástlo aj sebavedomie, zručnosti, sortiment a znalosť jazyka predávajúcich. Nie som nadšená, že väčšina obyvateľov kupuje práve v „čínskych obchodoch“. Oveľa radšej by som bola, keby sa rozvíjal domci predaj. Ale musím sa na to pozrieť reálne.
Pre kupujúceho je rozhodujúca cena. Zvykli sme si, že takéto obchody sú lacnejšie ako „značkové“. (Nie som si isté či to ešte platí.) Taktiež sme si ale zvykli, že nie sú tak kvalitné. (Ani tým si nie som istá. Keď chytím do ruky tričko tu či tam, stále na mňa pôsobí ako lacná handra za drahý peniaz.)
Obdivuhodná je schopnosť, s akou sa uchytili na trhu. Obchod majú asi v krvi. Dovolím si však pochybovať o tom, že by ich to aj bavilo. Unudené tváre o tom nesvedčia. Viem o jednej mladej žene, ktorá bola „doma“ pani učiteľkou. Učila deti čítať, písať, čo je dobré a čo zlé. Muž ich spolu s dvomi deťmi zbalil. Teraz tu vlastní obchod a ona predáva. Keď som sa jej spýtala, prečo to spravila, odpovedala, že prišli za lepším životom. Sem. Na Slovensko. Aký paradox.Nemením svoj názor na „číňáky“. Som za slovenský obchod (len keby sa nehľadal ako ihla v kope sena). Ale neodsudzujem ich. Skôr obdivujem. Keby si našinci brali príklad, ponúkali, čo trh žiada, šikovne a priebojne, bol by možno svet zaplavený nie výrobkami „Made in China“ ale „Made in Slovakia“.
