Jav 1.: Prechodoví postávači.
Je to úplne jedno, či sa zameriame na skupinu ženy, muži alebo deti. Taktiež nie je možné určiť lokalitu, aj keď najväčší výskyt bol zaznamenaný pri nemocnici.
Idete autom. Pri prechode stojí človek, niekedy dokonca viac jedincov. Ako správny, zákonom poučený účastník premávky zastavíte, aby ste chodcov pustili. Chvíľka napätia...ešte jedna chvíľka napätia...a nič sa nedeje. Človek naďalej stojí pri prechode. Krátko zatrúbite, aby mal istotu, že tam 15 sekúnd nestojíte len tak, ale naozaj ho púšťate cez prechod. Namiesto poďakovania, alebo aspoň adekvátnej reakcie spočívajúcej v presune z bodu A do bodu B na opačnej strane chodníka, sa vám, opakujem vám, vodičovi auta, ktorý dal prednosť chodcovi, dostane urazeného rozhorčeného pohľadu. Tento pohľad v sebe skrýva hnev nad tým, ako ste si vôbec dovolili trúbiť na chodca, ktorý len tak stojí na chodníku, poprípade na niekoho čaká.
Podľa pravidiel cestnej premávky, na základe ktorých som skladala skúšku v autoškole je vodič povinný dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom a dať im prednosť. Chodec, len čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať ani zastavovať. Čo však, ak stojí „IBA“ v tesnej blízkosti prechodu a javí sa ako keby mal zámer prejsť cez vozovku?
Asi budem musieť chvíľu brázdiť internet, aby som si zistila novelizácie. Zjavne nie som oboznámená s možnosťou dať si pauzu pri prechode. Osobne si myslím, že by bola takáto možnosť nezmyslom. Chodec, ktorý nechce cez vozovku prejsť, ale autá mu zastavujú, si koleduje o pokutu, pretože spomaľuje cestnú premávku. Ak vodič nezastaví, pokuta ho v prípade prítomnosti policajtov neminie. Spravodlivosť? Asi má dovolenku.
Nehovoriac o morálnom dopade situácie, kedy vodič odchádza s pocitom: „To ktorý z nás dvoch je teraz hlupák? Zjavne ja, lebo som zastavil.“
Jav 2.: Necyklistické chodníky.
Naša cestná premávka by si naozaj zaslúžila, aby sme venovali pozornosť cyklistickým chodníkom. Správnejšie povedané, aby sme ich mali viac. Omnoho viac. Na jednej strane je bicykel vhodným prostriedkom na relax, dopravným prostriedkom za krásami Slovenska, ktorých máme neúrekom. Na druhej strane ho mnoho ľudí využíva ako prostriedok na cestu do práce. Kým vo veľkomeste je cyklista obdivovaný a skôr ojedinelý prípad spôsobu presunu, v malých mestách je bicykel celkom bežným dopravným prostriedkom, ktorý využívajú najmä ženy v stredných rokoch a vyššie. A tu je kameň úrazu.
Vitálny cyklista býva oblečený do cyklistického úboru, označený reflexnými prvkami, bicykel je udržiavaný. Riadi sa pravidlami cestnej premávky.
Teta na bicykli je v sukni. Väčšinou ide do práce alebo na cintorín. Nemá na sebe ani na bicykli nič, čo by odrážalo svetlo, nie to ešte lampu. Bicykel drží pokope farba a vkusný poťah na sedadle. Hlavnou dráhou pre jej bicykel nie je krajnica jazdného pruhu, ale chodník. Pritom je jedno, na ktorej strane cesty sa nachádza a aký smer má navolený teta na bicykli. Ona len jednoducho ide. Tak chodí už X rokov. A bude aj naďalej. Pokiaľ vám ide oproti, máte šťastie, lebo máte šancu vyhnúť sa jej. Aj keď zotrvanie na pravej strane nemusí byť výhodou. Teta hodí myšičku, zagáni na vás, poodráža sa nohami a frčí ďalej. Horšie je na tom ten, na koho bicykel útočí zozadu. Bez varovania sa za chrbtom ozve prenikavý cengot zvončeka a zahromženie, pretože ste si dovolili svojím pomalým krokom zaberať celú polovicu chodníka.
Týchto zážitkov som nazbierala za posledné týždne neúrekom. Stále sa pridŕžam myšlienky, že pri prechode sa máme zdržovať iba v prípade, ak chceme cez vozovku prejsť na druhú stranu a že chodníky sú vyhradené pre chodcov, chodcov s malými deťmi, psami, kočíkmi, chodcov, ktorí tlačia vedľa seba bicykel. Nie cyklistov, nech sú už hocako presvedčení o svojom nároku na chodník.
Je však možné, že svoj názor budem musieť prehodnotiť. Zjavne je totiž v našom malom meste odsúdený k výsmechu a zániku...
