Potom je tu ešte ale aj iná stránka - naozajstné divadlo. Nasledovaniahodným príkladom ako skĺbiť oslavu Slovenska a toho, čo všetko pre nás tento kus zeme znamená, je Slovenské národné divadlo a jeho Slovenská činoherná sezóna. Vďaka našej prvej scéne sa budeme môcť aspoň pomyselne vrátiť ku koreňom a putovať našimi dejinami aj inak ako čítaním historických kníh. Len málo vecí vás zasiahne tak, ako keď prežívate to, čo už prežili iní, aj keď len počas dvoch či troch hodín. Zrazu sa prichytíte pri tom, že uvažujete ako by ste sa v danej situácii a dobe zachovali vy alebo máte pocit, že sa na scéne sa odohráva váš príbeh a zdá sa vám, že všetci naokolo to vedia.
To sú tie chvíle, keď zisťujeme, že všetky problémy a starosti sa opakujú a že človek je vo svojej podstate nepoučiteľný. Oslavovať divadlo teda rozhodne treba a hlavne teraz, keď nám prvá scéna ukazuje na čo všetko môžeme byť hrdí a čo musíme ešte vylepšiť. Viem, že nie každý má možnosť prísť do Bratislavy a pozrieť si hru v budove na nábreží Dunaja. Ale! Na Slovensku máme viac ako 50 divadiel, v ktorých nájdeme živých ľudí ochotných nám niečo odovzdať.
Je pravdou, že máme čoraz menej času, peňazí a často i chuti na - nazvime to - kultúrne mehehe či dokonca taľafatky, keď v práci sa každý deň dívame na ľadovú kráľovnú, ktorá nám šéfuje a každý druhý kolega sa tvári ako Divný Janko. Práve preto niekedy nestačí nad tým celým len mávnuť rukou či si v mysli poriadne odpľuť. Naše vlastné životné divadlo treba vymeniť za to kamenné.
Teraz mi to pripadá nepochopiteľné, ale ešte prednedávnom som nebol fanúšikom divadla, úplne som si vystačil s kinom, prípadne dobrou knihou. K tomuto druhu umenia ma priviedla bývalá frajerka a to je hádam ta najlepšia vec, ktorá mi po všetkých ex zostala. Zistil som, že divadlo nie je len pre ženy či obstaróžnych seladónov. Vie byť svieže, pútave a moderné - presne ako my.
Piatok - sviatok. Tentokrát oslavujeme divadlo.
