8. september 1941 sa do sovietskej histórie zapísal ako začiatok „blokády“ Leningradu. V učebniciach bola vykreslená ako dôkaz nemeckej krutosti a sovietskej hrdinskej vytrvalosti. Realita bola však ešte temnejšia: mesto nezomieralo len kvôli Wehrmachtu, ale aj kvôli Stalinovi a jeho vlastnému režimu.
Úplná blokáda totiž nikdy nenastala. Zásobovanie frontu, straníckeho vedenia a tovární fungovalo, armádne sklady neboli nikdy celkom odrezané. Čo bolo skutočne odrezané? Civilné obyvateľstvo. Milióny obyčajných ľudí, ktoré sovietska moc jednoducho obetovala, aby mesto „nepadlo“.
A nemecké velenie? Rozkaz bol jednoznačný: nesmie sa prijať kapitulácia Leningradu, nikto nesmie byť vpustený, ani zásobovaný. Ak by sa civilisti pokúsili uniknúť, mali byť paľbou zahnaní späť do mesta, pretože „Nemci nemôžu niesť zodpovednosť za zásobovanie týchto miest“. Hlad ako stratégia — schválená v Berlíne aj Moskve.
Stalin dlhé mesiace odmietal systematickú evakuáciu civilov. Prvých asi 480-tisíc detí a žien sa podarilo vyviezť ešte pred prerušením železníc v auguste 1941. Potom mesto upadlo do hladu a chaosu. Až v zime 1941–42 vznikla „Cesta života“ – trasa cez zamrznuté Ladožské jazero, ktorou sa podarilo postupne evakuovať ďalších asi 650-tisíc ľudí a zároveň dovážať potraviny. Kapacity však boli obmedzené a stovky tisíc zostali uväznené v meste bez jedla a tepla.
Hladomor, kanibalizmus, stovky tisíc mŕtvych – to všetko sa dalo aspoň zmierniť, ak by režim uprednostnil ľudí pred propagandou. Namiesto toho sa potraviny rozdeľovali podľa straníckych knižiek, zásoby sa skladovali pre armádu, a občania dostávali odrobinky, ktoré nestačili na prežitie.
Ani Norimberský tribunál blokádu neuznal za nemecký vojnový zločin. Západní sudcovia vedeli, že to, čo sa dialo v Leningrade, nebola jednostranná „fašistická genocída“, ale aj brutálny sovietsky experiment na vlastnom národe.
A tu sa kruh uzatvára. Nie je to prvýkrát, čo Moskva použila hlad ako zbraň. O desaťročie skôr Stalin rozpútal na Ukrajine umelý hladomor – Holodomor. Desaťtisíce dedín vyhladovaných do posledného zrna, pretože Ukrajinci odmietli poslúchať diktát centra. A dnes? Osemdesiat rokov po Leningrade Vladimír Putin opäť ničí ukrajinské mestá, znova cielene útočí na civilnú infraštruktúru, sklady potravín, elektrárne a vodárne. Rovnako ako Stalin, aj Putin považuje civilistov za spotrebný materiál a hlad za vojenský nástroj.
A čo na to náš premiér? Robert Fico blúzni o „energetickej blokáde“, pretože Ukrajinci útočia na ruské ropovody, ktoré zásobujú Kremeľ krvavými miliardami. Pokrytectvo v priamom prenose – keď Rusko cieľavedome ničí elektrárne a vodárne na Ukrajine, je ticho. Ale keď Ukrajinci zasiahnu symbol ruského vojnového biznisu, Fico kričí o katastrofe.
Našťastie, slušní Slováci vedia, kde je pravda. Nie pri Kremli a jeho klamstvách, ale pri Ukrajine, ktorá bojuje za prežitie. Preto už tretí rok posielajú drony, sanitky, generátory a podporujú zbierky na obranu. Každý dar má zmysel – pretože stojíme na strane tých, ktorí nechcú opakovať Stalinove a Putinove „blokády“.
Legenda o „hrdinskom meste“ odhaľuje skutočnú ruskú tradíciu: obetovať vlastných, ničiť susedov, falšovať dejiny. Leningrad neblokoval len Wehrmacht. Leningrad blokoval predovšetkým Stalin. A dnes blokuje Ukrajinu Putin – no Slovensko, aspoň to slušné, stojí na strane obetí, nie zločincov.
