Ruská armáda je podľa Vladimira Putina tou najsilnejšou na planéte. Nezastaviteľnou. Neporaziteľnou. Nadzvukovou. No v praxi je to armáda, ktorá potrebuje viac ako storočie na dobytie krajiny, ktorú jej propaganda označuje za "neexistujúci štátny útvar s dekadentnými hodnotami". To je, mimochodom, rovnaký čas, za aký sa z duba stane nábytok, a z impéria trosky.
Od začiatku invázie vo februári 2022 sa Rusi v prvej vlne rozbehli, ako keby boli na Ukrajine lacné plazmové televízory. Ovládli asi 19–20 % ukrajinského územia. Potom sa však čosi pokazilo. Ukrajinci si totiž – úplne nečakane – dovolili brániť sa. Dnes, v lete 2025, Rusi držia okolo 114 000 km², čo je síce dosť na to, aby si v Moskve robili víťazné prehliadky, ale žalostne málo, ak má byť cieľom celá Ukrajina. Zvyšok – zhruba 490-tisíc km² – si totiž ešte stále dovolí byť slobodný.
A teraz prichádza tá najlepšia časť. Ak by si ruská armáda udržala súčasné "raketové" tempo postupu – približne 350 km² mesačne (v dobrom mesiaci), tak by jej dobytie zvyšku Ukrajiny trvalo... 116 rokov. Áno, nie 116 dní. Nie 116 týždňov. 116 rokov. To znamená, že ak dnes narodenému ruskému vojakovi bude v roku 2141 deväťdesiatšesť, možno sa dožije úplného obsadenia Dnipropetrovskej oblasti. Ak dovtedy neumrie od smiechu.
Aby to nebolo málo, za tých pár percent územia už Rusko zaplatilo absurdnú cenu. Podľa odhadov stratilo približne milión vojakov, z toho 250-tisíc mŕtvych. Keď to prepočítame, vychádza to na 8,8 mŕtvych Rusov na každý kilometer štvorcový. V praxi to znamená, že za každý kúsok poľa, každú zničenú dedinu a každú vypálenú uličku padli desiatky mužov, aby ich o týždeň neskôr Ukrajinci vyhnali späť do zákopov. A oni to nazývajú „oslobodenie“. Asi od rozumu.
V ruskej televízii to vyzerá inak. Tam sa ukrajinské pozície "mletia" a "likvidujú", zatiaľ čo sa „špeciálna operácia“ posúva „úspešne vpred“. V reálnom svete sa však najväčšie ruské víťazstvá odohrávajú na mapách prezentovaných laserovým ukazovadlom v Kremli a najväčšie prielomy dosahujú nie na fronte, ale v počte vlastných mŕtvych. Aj to chce talent.
Je neuveriteľné, že armáda, ktorá pred tromi rokmi snívala o dobytí Kyjeva za tri dni, má dnes čo robiť, aby sa posunula o tri kilometre za týždeň. Niektoré dediny „oslobodzujú“ tretíkrát. V Charkovskej oblasti nedávno po týždni ťažkých bojov získali opustený sad, kde rástli dva stromy a zhrdzavený bicykel. Analytici tomu hovoria "taktický zisk". Bežní Rusi z toho majú len ďalší pohreb a prázdnu bankovú aplikáciu.
A to všetko len preto, aby Vladimír Vladimirovič mohol povedať, že „neustupujeme“. No keď si zoberieme, že "najlepšia armáda sveta" dobyje Ukrajinu za sto rokov, potom sa musíš pýtať: a komu vlastne zostane?
Medzitým Ukrajinci stále bojujú. So západnou pomocou, s húževnatosťou, ktorá nedáva agresorovi spávať, a s vedomím, že čo si sami neubránia, to im nikto nedá. A ak bude svet stále stáť pri nich, bude Rusko tú Ukrajinu dobýjať tak dlho, až zabudne, prečo vlastne začalo. Pomôcť statočným Ukrajincom môžeš aj ty. Napríklad príspevkom na drony pre obrancov Ukrajiny:
ĎAKUJEME
NEZLOMNÍ - Jana Čavojská a Marcel Rebro
