Píšte pán Fico, že máte máte silnú virózu, čo vás "prilklincovala do postele". Je dobré a rozumné, že ju nepodceňujete. Je to choroba veľkých štátnikov. Trpel ňou veľmi často aj český exprezident pán Zeman. Pán kapitán Danko ju podcenil a zrazil sa s liberálnym semaforom. Vy musíte urobiť všetko, aby ste vo štvrtok ráno boli v Bruseli na Európskej rade, kde sa chystajú všelijaké zvláštne veci proti Maďarsku. Žiaľ v Ukrajine, tej Ukrajine kde žiadna vojna podľa vás nie je, veľa ľudí podceňuje ochorenia a zranenia. Nie také závažné ako viróza, ale podceňujú. Tu je pár príkladov.
Saša - kým je vojna, som vojak. Aj s protézou
Sašu sme stretli pri odchode z rehabilitačného centra pre zranených vojakov v Odese. "Som ženista. Ideme vždy hneď za prieskumom a čistíme cestu pre chalanov," začína svoj príbeh. "No a jedného dňa som si pri akcii na Ostrove nedal pozor a na jednu som stúpil. Ozvala sa rana, odhodilo ma. Keď som sa spamätal, cítil som divnú bolesť na ľavej nohe. Pozrel som dole a chodidlo bolo fuč. Ostali mi tam len zvyšky nohavice a nejaké krvavé veci. Vedel som že je zle. Našťastie turniket som mal založený a tak som ho dotiahol koľko som vládal. Nožom som odrezal to čo mi tam viselo. Potom som vysielačkou som volal pomoc. Prišiel čln a evakuovali ma. Všetko to trvalo dlho. Kým som sa dostal na stôl prešli hodiny. Celý čas som mal škrtidlo. Tkanivo odumrelo a preto mi ju museli dať preč od kolena. Ale žijem. To je dôležité, " rozpráva nám svoj príbeh, kľudným hlasom.
"Sľúbili mi protézu. Len je drahá. Vraj 5 tisíc dolárov. Tak čakám kým sa na ňu nájdu peniaze," pokračuje smutne trochu smutnejšie. "Ale sú teraz aj dôležitejšie veci ako moja umelá noha," dodáva. "No ale keď budeš mať protézu, budeš zase behať ako srnec," snažím sa odľahčiť situáciu. "To neviem. Ale aspoň sa budem môcť vrátiť za chalani k našej jednotke," odpovedá. "Kam sa chceš vrátiť? K jednotke? Na front?" pýtam sa pre istotu, či som správne rozumel. "Jasne k jednotke. Nebudem už môcť ísť čistiť cestu pre útok, ale sú aj menej náročné a nie také nebezpečné úlohy. Budem len s detektorom hľadať míny na oslobodených územiach. To môžem aj s protézou," vysvetľuje. "Ale veď si invalid. Už nemusíš bojovať," oponujem. "Kým je moja krajina vo vojne, som vojak a bojovať musím. Aj s jednou nohou," končí diskusie Saša.
Natália z Bachmutu - život pokračuje ďalej
Natália je zdravotná sestra. Stretli sme sa s ňou v Kyjive. Predtým žila a pracovala v Bachmute. V meste ostala aj po tom, čo ho opustila väčšina obyvateľov. Spolu so skupinou ďalších sestier ošetrovali zranených, ktorí mesto nemohli alebo nechceli opustiť. Ostal s ňou aj jej manžel Valerij. Mali len základné vybavenie. Napríklad o turniketoch na zastavenie masívneho krvácania mohli len snívať. "Pracovali sme s tým čo sme mali k dispozícii. Obväzy, gázy, lieky na tíšenie bolesti. Turnikety boli určené len pre vojakov. Bolo ich málo, na nás sa neušlo," vysvetľuje. "A aké to bolo, žiť pod neustálou ruskou paľbou? Viem že v Bachmute Rusi masívne používali salvové raketomety - Grady," pýtam sa. "Grady? Áno, používali ich. Ale nie v našom sektore. Oni to mali tak nejak rozdelené. Na náš sektor pálili len delami. Gradmi útočili na susedný sektor," odpovedá. "A ako ďaleko bol ten susedný sektor?" som zvedavý. "No bol to susedný blok. Asi 500 metrov."
Pýtame sa ako došla k zraneniu. "V noci dostal náš dom priamy zásah. Rozmetalo ho to úplne na kúsky. Nič z neho neostalo. My sme boli v pivnici. Trosky ma zasypali a privalili mi nohu. Manžel je chirurg. Odstránil poškodené, ošetril a zašil čo mohol a potom nás evakuovali," spomína.
Bavíme sa o plánoch do budúcna. "Čakám na protézu. Potom sa chcem vrátiť naspäť do normálneho života. V Ukrajine sú desaťtisíce ľudí, čo prišli o končatiny ako ja. Vojakov aj civilistov. Niektorí to znášajú lepšie, iní horšie. Ja to beriem tak, že som úplne normálny človek. Len mi chýba kus jednej nohy. Chcem preto, aby sa ku mne ostatní aj tak správali. Nepotrebujem žiadne prehnané zdvorilosti a ľutovanie. A toto chcem ľuďom s podobným osudom vysvetľovať. Že život pokračuje ďalej."
Sarah z USA - v prvom rade som vojak
Sarah prišla do Ukrajiny ako novinárka. Pôvodne tam chcela stráviť pár týždňov a spraviť reportáže o utečencoch. Keď ale uvidela, čo sa v Ukrajine deje a čo znamená vojna rozhodla sa vstúpiť do armády. "Spomínam na ženu v Charkove, asi v mojom veku, ktorá išla niekam na bicykli. Priamo na ulici zasiahla strela z ruského mínometu. Jej telo roztrhalo na kúsky. Stála som tam nad jej vnútornosťami," hovorí o momente, ktorý zmenil jej život. Niekoľko mesiacov strávila a bojovala v prvej línii, utrpela zranenie. Šrapnel jej zasiahol pravú ruku a tvár. Na evakuáciu čakala sedem hodín, potom ju hodinu transportovali k najbližšej komunikácii, ďalšie dve zabrala cesta do nemocnice.
Po dvoch týždňoch sa Sarah vrátila k svojej jednotke, neskôr sa stala hovorkyňou Ukrajinskej armády. Ako transrodová žena čelila útokom ruskej propagandy, ale netrápi ju to. "V prvom rade som vojak. V druhom rade som človek. Po tretie bojovník za slobodu. Po štvrté spisovateľka. A až niekde potom tam ďaleko je fakt, že som transrodová žena. Aj to len preto, lebo ma takto označila spoločnosť," hovorí. Celý príbeh Sarah zdokumentovala Janka v svojej reportáži.
Pomôcť ľuďom na Ukrajine môže každý
Každý deň nám pribúdajú príspevky na podporu nezlomných obyvateľov a obrancov Ukrajiny. Príspevky od dobrých a slušných ľudí zo Slovenska, ktorí vedia rozoznať, kto je agresor a kto obeť. Ktorí neveria vašim rečiam, že dodávkami zbraní a materiálu obrancom Ukrajiny len predlžujeme vojnu.
zbierka na drony DJI Mavic 3T s termokamerou
zbierka na rehabilitačné tábory pre ukrajinské siroty
zbierka na turnikety SICH
zbierka na výrobu maskovacích sietí
Ďakujeme za Ukrajinu! Ďakujeme za Slovensko!
Marcel a Jana
